Dvadsiateho deviateho januára Európsky parlament odsúhlasil zmluvu o britskom odchode z Európskej únie. Od 31. januára sa stáva realitou, čo sa dlho očakávalo: Spojené kráľovstvo odchádza z Európskej únie.
V roku 1946 stáli európske štáty pred obrovskou výzvou. Po hrôzach druhej svetovej vojny boli európske mestá v troskách. Etnické čistky a masívne násilné vysťahovanie neželaných osôb vyľudnili tisícky kilometrov štvorcových. Počas tridsiatych a štyridsiatych rokov zažila Európa svoj najnižší okamih. Sovietske vojská stáli v srdci Európy, obsadili Viedeň, Berlín, Rigu aj Prahu. Komunistické hnutia získavali podporovateľov naprieč Európou a v Grécku ich pokus prevziať moc a zlikvidovať svojich konkurentov spustil krvavú občiansku vojnu.
Európske štáty, ktoré mali šťastie, že ich oslobodili západní spojenci, stáli pred otázkou, ako vybudovať novú, demokratickú Európu. V tejto fáze hľadania novej cesty Winston Churchill vystúpil v Zürichu. Vyzval k nemecko-francúzskemu zmiereniu a k tomu, aby sa Európa pozrela dopredu. Jeho prejav sa stal jedným z kľúčových momentov na ceste k európskemu zjednoteniu. O niekoľko rokov neskôr vzniklo Európske spoločenstvo, predchodca Európskej únie – no bez Veľkej Británie. Prečo?
Z časti pre britský nezáujem. Keď v roku 1946 Churchill hovoril o zjednotenej Európe, spomínal vedúcu úlohu dvoch štátov – Nemecka a Francúzska. Veľkú Britániu nespomenul – nie preto, že by zaostávala, ale naopak, Britské impérium považoval za dostatočne silné, aby sa na európskom projekte nemuselo podieľať. V Churchillovej koncepcii mala Británia spolu s Európanmi a USA tvoriť jeden z troch nosných pilierov svetovej demokracie.
Po strate Indie v roku 1947 sa však ukázalo, že Veľkej Británii nepatrí vedúca úloha v ére globálnych supermocností. Postupná strata väčšiny kolónií v následujúcich desaťročiach priniesla nutnosť nájsť novú rolu vo svete. Cesta do Európy však nebola jednoduchá.
Pokusy Britov vstúpiť do Európskeho spoločenstva zlyhali na francúzskom vete.
Pre Francúzov sa európska integrácia stala prioritou po Suezskej kríze v roku 1956. Vtedy spolupráca Britov a Francúzov zlyhala po tom, čo sa Briti poddali svetovému nátlaku. Francúzi odvtedy vnímali Nemcov ako spoľahlivejších partnerov a Britom sa otočili chrbtom. Pokusy Britov vstúpiť do Európskeho spoločenstva zlyhali na francúzskom vete.
Až v roku 1973 Francúzi ustúpili. Zlatý vek však Európa už mala za sebou. Obdobie päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bolo obdobím hospodárskeho rastu a prosperity. Na tomto sa však Briti nepodieľali. Ich vstup sa udial po tom, čo ropná kríza v sedemdesiatych rokoch spôsobila ekonomický šok, infláciu a nezamestnanosť. Pozitívna skúsenosť členstva, ako ju zažili ostatné západoeurópske štáty, chýbala. Sedemdesiate roky boli vodou na mlyn všetkým populistom, ktorí zneužívali EÚ ako výhovorku pre zlyhanie chybnej ekonomickej politiky a externých faktorov. Podpora EÚ zostala na nízkej úrovni – a to sa vypomstilo v roku 2016.
V mnohých európskych štátoch sú aktívne politické strany, ktoré podporujú zmeny v EÚ. Len málokedy však počuť ekonomicky absurdnú myšlienku odchodu z EÚ. V referende o brexite v roku 2016 však mnohí zástupcovia politickej pravice a ľavice svorne pracovali na tom, aby členstvo v EÚ ukončili. Racionálny pohľad na blaho krajiny a jej obyvateľov nahradili nafúknuté bláboly o „suverenite“, „prevzatí kontroly“ a „nezávislosti“.
Racionálny pohľad na blaho krajiny a jej obyvateľov nahradili nafúknuté bláboly o „suverenite“, „prevzatí kontroly“ a „nezávislosti“.
Boj proti EÚ bol štylizovaný ako boj proti Napoleonovi a nacistickému Nemecku. Svoju obeť si to vyžiadalo tesne pred referendom, keď jedna z podporovateliek kampane za zotrvanie v EÚ bola zavraždená pravicovým extrémistom. Ako sa mohla situácia dostať tak ďaleko?
Časť zodpovednosti nesú politici, ktorí politikou politickej korektnosti odmietali pomenovať problémy, ktorým štát čelil. Neschopnosť a neochota podporiť spoločnosť, kde je tvrdá práca odmenená, kde z obyčajného robotníka môže byť úspešný člen strednej triedy. Nahnali voličov tam, odkiaľ nebolo cesty späť, k populistom a xenofóbom. Ľudia, nevypočutí a zabudnutí, hlasovali na protest proti politickému establišmentu a zároveň aj proti radám expertov a zdravému rozumu. Voľba „z brucha“ bola pre nich dôležitejšia než ekonomika či blaho krajiny.
Ak sa mnohí čudovali, prečo Británia z Európy odchádza, dnes chápu: v skutočnosti nikdy nebola jej súčasťou. Nie v zmysle politickom alebo geografickom, ale vo svojej identite bola založená na antagonizme proti kontinentu. Angličanov, Škótov a Walesanov v podstate spájalo to, že sedia na svojom ostrove, že nie sú súčasťou kontinentu.
Po odchode z EÚ sa však ukazuje, že väzivo, ktoré drží Spojené kráľovstvo pokope, je tenšie, než si mnohí mysleli.
Ak sa mnohí čudovali, prečo Británia z Európy odchádza, dnes chápu: v skutočnosti nikdy nebola jej súčasťou.
Škóti sa čoraz hlasnejšie domáhajú nezávislosti, situácia v Severnom Írsku eskaluje a dokonca v tradične lojálnom Walese počuť hlasy volajúce po nezávislosti. Len čas ukáže, či „deň nezávislosti“, ako brexit nazval britský premiér Boris Johnson, sa Spojenému kráľovstvu nestane osudným.
Odchod Británie je smutným dňom v dejinách Európy, no nie je tragédiou. EÚ, ako kontinentálny projekt, zostáva zachovaná a chaos brexitu ju skôr vnútorne posilnil. Poučením je, že vývoj k silnejšej európskej identite si pýta čas. Možno sa aj Británia jedného dňa vráti.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.