Podivuhodnými skutkami svojej spravodlivosti nás
vyslyšíš, Bože, naša spása, nádej všetkých končín zeme
i ďalekých morí (Žalm 65, 6)
V Prvom Jánovom liste nám autor hovorí, že „Boží Syn sa zjavil preto, aby zničil diablove diela“ (1Jn 3, 8b). Netrúfam si povedať, že rozdelenie kresťanov je diablovo dielo, lebo na príčine bolo a je toľko špecificky ľudských slabostí a bied. Výsledok je však rozhodne na potešenie tomu, ktorý je hlavným Ježišovým odporcom.
O spoločných modlitbách kresťanov za jednotu sme už v našom ekumenickom stĺpčeku písali: najmä o Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov a o historických etapách vzniku Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. V tohtoročnom januári, venovanom ekuméne, sa mi žiada pozrieť na túto božsko-ľudskú realitu z iného uhla pohľadu: pýtať sa na plody systematických modlitieb kresťanov za jednotu od 18. storočia po súčasnosť. Čo sa zmenilo? Nemodlíme sa nesprávne, nadarmo?
Zmenilo sa, a veľa, veľa! Od nepriateľstva a odmietania komunikácie medzi kresťanmi rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev po mohutné manifestačné stretávania kresťanov Európy na prelome storočí, najmä Bazilej 1986, Graz 1997, Sibiu 2007. Ich obsahom boli spoločné čítania a meditovania nad Božím slovom, spoločné modlitby, výmena skúseností s evanjelizáciou sekularizovaného sveta, vzájomné spoznávanie sa.
Vznik rôznych ekumenických inštitúcií a miest stretávania kresťanov: ekumenická komunita v Taizé (1943), vznik Svetovej rady cirkví (1948). Účasť zástupcov kresťanských cirkví na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) a následne rozvíjanie systematických dvojstranných ekumenických teologických dialógov medzi Katolíckou cirkvou a štyrmi hlavnými cirkvami protestantskej tradície.
Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení medzi Katolíckou cirkvou a Evanjelickou cirkvou (1999), ktoré anulovalo obojstranné nepriateľské akty z obdobia reformácie v 16. storočí. Vypracovanie a prijatie Ekumenickej charty pre spoluprácu cirkví v Európe (2001) a vzájomné uznanie sviatosti krstu medzi hlavnými kresťanskými tradíciami (2001).
Zodpovednosť kresťanov za súčasný svet a jeho budúcnosť stále viac nadobúda formy systematickej spolupráce evanjeliových cirkevných hnutí a spoločenstiev z rôznych kresťanských tradícií. Ukázali to veľké stretnutia iniciatívy Spoločne pre Európu v rokoch 2004, 2007 v Stuttgarte, neskôr vo viacerých mestách Európy – v Bruseli, Mníchove ai.
To sme spomenuli len tie najvýraznejšie iniciatívy v oblasti ekumenizmu.
Všetky tieto iniciatívy prebúdzajú nadšenie a záujem o ekumenické hnutie a majú za cieľ naplnenie Ježišovej modlitby: „… aby všetci boli jedno…“ Tak môže okolitý svet vnímať viditeľnosť jednoty kresťanov, ich vzájomnú lásku. Má dnešný svet dôvod obdivovať našu vzájomnú lásku – medzi predstaviteľmi cirkví a cirkevných spoločenstiev, a medzi ich radovými členmi a členkami?
Tu sa nám ponúka analógia s manželstvom. Vzájomná láska manželov sa prejavuje nielen v ich sobášnom dokumente, v jednote pred verejnosťou, v spolupráci na pomoc svojej rodine a spoločnosti, ale najmä v ich vzájomnej komunikácii, v ich vzájomnej a spoločnej modlitbe, v ich starostlivosti o posvätenie toho druhého… Proste, že nežijú vedľa seba, ale všetko prežívajú spolu.
Ako by tento model mal vyzerať medzi cirkvami? Máte nejaké skúsenosti z kresťanského ekumenického života „spoločne“, nie iba vedľa seba? Porozmýšľajme, napíšme, podeľme sa a o mesiac sa pokúsime o zhrnutie, s pomocou vašich odpovedí, milí naši čitatelia a čitateľky. Píšte, prosím, na adresu: info@nm.sk
Šťastlivý Nový rok 2020 vám prajeme!
Ing. Terézia Lenczová, v komunikácii s otcom ThDr. Antonom Konečným.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.