Severoatlantická aliancia (NATO) je mozgovo mŕtva. To sú slová francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý kritizoval chýbajúcu koordináciu v konflikte v Sýrii, kde najmä Turecko aktívne podkopáva záujmy aliancie. Kritiku na seba vztiahla aj politika Donalda Trumpa, ktorý ju v minulosti nazval zastaranou. Dnes však Trump podporuje rozšírenie NATO na Blízky východ. Aký je stav aliancie po sedemdesiatich rokoch jej existencie?
Severoatlantická aliancia, založená v roku 1949 ako odpoveď na vojenskú prevahu Sovietskeho zväzu, je najväčším spojeneckým systémom v dejinách ľudstva. Tvorí ju spolu 29 členských štátov, dva v Severnej Amerike a 27 v Európe – a podľa Donalda Trumpa sa v budúcnosti môže rozšíriť aj na Blízkom východe. Takéto rozšírenie by bolo najväčšou zmenou v doktríne NATO v jej dejinách. Pre členov by sa základne zmenili bezpečnostné výzvy a záväzky.
Členstvo štátov Blízkeho východu by znamenalo zatiahnutie Severoatlantickej aliancie do jedného z najnapätejších regiónov na svete. Zatiaľ čo členstvo balkánskych štátov, Rumunska a Bulharska v roku 2004, Chorvátska a Albánska v roku 2009 a Čiernej Hory v roku 2017, stabilizovalo Balkán, na Blízkom východe by sa podobný efekt nedal očakávať.
Členstvo štátov Blízkeho východu by znamenalo zatiahnutie Severoatlantickej aliancie do jedného z najnapätejších regiónov na svete.
Vstup blízkovýchodných štátov by podkopal jednotu v aliancii, ktorá sa zakladá na spoločných hodnotách. Vojenská aliancia NATO zvykla byť spojenectvom demokratických štátov a s výnimkou Izraela sú fungujúce demokracie na Blízkom východe výnimkou.
Kto by mohol byť jej novým členom? Aj keď Trump nemenoval štáty, ktoré by sa mohli pripojiť, dá sa vychádzať najmä z tých, ktoré už sú spojencami USA. Kategória „major non-NATO ally“ – hlavný spojenec mimo NATO kategorizuje štáty, ktoré úzko spolupracujú s Američanmi. Na Blízkom východe to sú Egypt, Izrael, Jordánsko, Bahrain a Kuvajt. Saudská Arábia napriek spolupráci so Spojenými štátmi tento status nemá.
Celá diskusia sa však pohybuje na hypotetickej úrovni. NATO sa ďalej na juhovýchod neposunie, a to nielen pre neochotu Európanov. Aj keď sa dá Berlín považovať za najsilnejšieho odporcu ďalších eskapád na Blízkom východe, nie je ani len jasné, či by členstvo v NATO bolo v záujme tamojších štátov. Mnohé už majú uzavreté spojenectvá s Američanmi a Izrael sa obáva zanedbania vlastných obranných schopností po vstupe do NATO. V prípade útoku na Izrael by to mohlo znamenať, že oslabená izraelská armáda by márne čakala na pomoc zo Západu. Z ich pohľadu sú jedinými, na koho sa dokážu spoľahnúť, oni sami.
Počas studenej vojny vojenská aliancia NATO hrala kľúčovú úlohu pri obrane demokratických štátov a zabránila víťazstvu komunizmu v Európe. Spoločne s Európskou úniou bola Organizácia Severoatlantickej zmluvy kľúčovým projektom v zblížení starých nepriateľov z druhej svetovej vojny a prekonaní starých konfliktov.
Spoločne s Európskou úniou bola Organizácia Severoatlantickej zmluvy kľúčovým projektom v zblížení starých nepriateľov z druhej svetovej vojny.
Aj v regiónoch s napätými vzťahmi, ako napríklad medzi Gréckom a Tureckom, dokázala aliancia zachovať mier trvajúci desaťročia. V deväťdesiatych rokoch pomohla ukončiť vojnu v Bosne a Hercegovine a v rokoch 1999 – 2017 integrovala väčšinu strednej a juhovýchodnej Európy do spoločného bezpečnostného systému. Boj proti terorizmu a obrana členských štátov proti expanzívnym štátom zostávajú aktuálnymi výzvami. Aké sú však jej výhľady do budúcnosti?
Súčasne NATO zažíva jednu z najväčších kríz vo svojich dejinách. Zatiaľ čo sa USA stále ďalej orientujú na Pacifik, európski členovia nie sú schopní zabezpečiť vlastnú bezpečnosť. Zmenu americkej pozície so sebou priniesla posledná konfrontácia s Iránom.
Výzvou je aj definícia spoločných cieľov.
Zatiaľ čo Francúzsko považuje za najväčší problém boj proti terorizmu, Poľsko a pobaltské štáty sa obávajú najmä Ruska.
Zatiaľ čo Francúzsko považuje za najväčší problém boj proti terorizmu, Poľsko a pobaltské štáty sa obávajú najmä Ruska. Tieto obavy vzrástli v roku 2014 anexiou Krymu a ruskou inváziou na Ukrajine. Pre Macrona je však Rusko najmä potenciálnym partnerom na Blízkom východe, kde sú obidva štáty aktívne.
Poľsko vníma neochotu Francúzska dodržať svoje záväzky podobne ohrozujúco, ako neschopnosť Nemecka v prípade núdze poskytnúť prisľúbenú pomoc. Osamotené v Európe sa orientuje na USA, jedinú mocnosť schopnú a ochotnú zabezpečiť poľskú bezpečnosť. Obavy väčšiny európskych štátov, ktoré neinvestujú dohodnuté 2 percentá HDP do svojej bezpečnosti, sa však Poľska netýkajú. Úvahy Donalda Trumpa, že by sa kolektívna obrana týkala len tých štátov, ktoré spĺňajú kolektívny záväzok, nie sú pre Poľsko, ktoré dohodu dodržiava, hrozbou.
Najväčším problémom Severoatlantickej aliancie však nie je Trump ani Macron. Turecko sa prinajmenšom od roku 2016 čoraz viac vzďaľuje od svojich spojencov a po Macronových poznámkach o NATO Erdogan nazval mozgovo mŕtvym francúzskeho prezidenta.
Pre Slovensko je členstvo v NATO kľúčovou zárukou bezpečnosti a nezávislej štátnosti. Ako štát, ktorý je menší než každý z jeho susedov, je záruka kolektívnej obrany nutnosťou. Príklad Ukrajiny ukázal, že neutrálna zahraničná politika nie nápomocná v tom, ako sa vyhnúť konfliktom, ale, naopak, znižuje riziko pre útočníka a uľahčuje cudzie agresie. Bez spojencov by sme ostali sami.
Prežitie vojenskej aliancie NATO je kľúčové nielen pre jej členov. Jej existencia ochraňuje aj mnohé štáty, ktoré sa takto môžu spoľahnúť na faktickú nenapadnuteľnosť. V studenej vojne napríklad formálne neutrálne Švédsko a Rakúsko profitovali z toho, že existencia NATO odstrašovala sovietske intervencie. Zatiaľ čo v NDR, Maďarsku, Československu alebo Afganistane sovietske tanky „garantovali“ chod neobľúbených socialistických režimov, Západ sa mohol slobodne ekonomicky a politicky rozvíjať.
Čo spraviť? Ak chceme, aby NATO bola skutočne schopnou alianciou rovnoprávnych štátov, v ktorej Európa nebude hrať druhé husle za Amerikou, musíme byť schopní definovať naše ciele a presadiť ich. Ochrana teritória spojencov, diplomatické riešenie vojny na Ukrajine, boj proti terorizmu a ochrana medzinárodných obchodných ciest sú kľúčovými výzvami, ktoré stoja pred nami.
Riešením však nie sú len zvýšené výdaje na obranu, ale koherentná politická, diplomatická a ekonomická stratégia Európanov.
Európske štáty v NATO, a to znamená, že aj Slovensko, potrebujú strategickú víziu pre náš kontinent, ktorá bude schopná ponúknuť odpovede na výzvy, pred ktorými stojíme. Zároveň budú európske štáty musieť kompenzovať aspoň čiastočný odchod Američanov. V 21. storočí euroatlantický priestor už nebude globálnym centrom diania a vzostup Číny znamená, že Spojené štáty sa obracajú na Pacifik. Pre Európu to znamená nielen výzvu, ale aj veľkú šancu prebrať iniciatívu a stať sa formujúcou silou v regióne. Aby sme však uspeli, potrebujeme schopnosti, ktoré nám chýbajú. Boj proti terorizmu a ochrana nás aj našich spojencov si žiada rozvoj európskych obranných schopností. Riešením však nie sú len zvýšené výdaje na obranu, ale koherentná politická, diplomatická a ekonomická stratégia Európanov.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.