Spoločnosť

V mene ľudu? Ako milionári uniesli demokraciu

Michael Bloomberg, Foto: Flickr/Be the Change, Inc.

V USA sa blížia prezidentské voľby roku 2020 a Demokratická strana hľadá svojho kandidáta. Zatiaľ čo kandidátka Elizabeth Warren kritizuje miliardárov, ohlásil svoju kandidatúru miliardár a bývalý starosta New Yorku Michael Bloomberg. Bloombergova kandidatúra je pritom len novým príkladom veľkého politického vplyvu horného percenta spoločnosti, ktoré obsadzuje nadproporčnú časť špičkových politických funkcií.

Kto je Michael Bloomberg? Self-made miliardár, najbohatší z prezidentských kandidátov a zakladateľ globálneho mediálneho koncernu, bojuje o nomináciu Demokratickej strany. Ako jeden z umiernenejších kandidátov Demokratickej strany sa profiluje pre centristických voličov a chce „poraziť Trumpa a znovu postaviť Ameriku“.

Bloombergova kandidatúra je len novým príkladom veľkého politického vplyvu horného percenta spoločnosti

Jeho kampaň sa zameriava na voličov, ktorí ocenia jeho úspech vo vytváraní nových pracovných miest, v obnove New Yorku po 11. septembri 2001 a jeho angažovanosť v boji proti strelným zbraniam a klimatickej zmene.

Svojou kandidatúrou sa stáva terčom nielen republikánov, ale aj ľavicových aktivistov v Demokratickej strane. Republikáni mu vyčítajú liberálny pohľad na rodinnú politiku, kde odmieta akékoľvek regulácie, v ekonomike sa ukázal intervencionistom. Prísne štátne regulácie, daň z cukru a zákaz istých veľkostí fliaš v boji proti sladeným nápojom sú súčasťou pokusu o sociálne inžinierstvo – vychovanie poslušných občanov.

Zatiaľ čo pre mnohých konzervatívcov je príliš ľavicový, pre ľavé krídlo svojej strany je príliš napravo. Vyčítajú mu jeho úspešnú law-and-order-politiku v New-Yorku a boj proti kriminalite, ktorý nazývajú rasistickým. Ako niekto medzi oboma extrémami by mohol vyhrať voľby – ale jeho šancu získať nomináciu to znižuje. V prieskumoch je zatiaľ štvrtý z demokratických kandidátov. Či sa mu podarí predbehnúť Sandersa, Elizabeth Warren a Bidena, je otázne. Jeho podpora potratov až po deviaty mesiac – tak ako pri všetkých kandidátoch Demokratickej strany – znižuje jeho šance získať podporu tých republikánov, ktorí nie sú spokojní s Donaldom Trumpom.

Kandidáti Bernie Sanders a Elizabeth Warren sa snažia využiť finančný úspech svojich kontrahentov ako prostriedok na ich diskreditáciu. Niektorí politickí komentátori pritom upozorňovali, že kritika „bohatých, ktorí neplatia svoj podiel“, je nielen farizejská, ale aj nesprávna. Väčšina kandidátov sú milionári, Elizabeth Warren síce zaostáva za miliardárskym triom Bloomberg – Trump – Steyer, ale so svojimi 12 miliónmi dolárov je podľa Forbesu šiestou najbohatšou kandidátkou, ešte pred bývalým viceprezidentom Joeom Bidenom.

Pripomenúť by sme si mali, že ekonomický úspech nie je ničím negatívnym – ale ak chce kritizovať bohatých s vplyvom v politike, mala by sa najskôr pozrieť do zrkadla.

Väčšina kandidátov sú milionári, Elizabeth Warren síce zaostáva za miliardárskym triom Bloomberg – Trump – Steyer

A ak by niekto aj potom mal ešte pocit, že sa horné percento nepodieľa na „spoločnom dobre“ – v USA horné percento poplatníkov platí takmer 40 percent celkovej daňovej záťaže, čo je podľa mimovládky Tax Foundation viac, než zaplatilo dolných 90 percent spoločnosti. Oprávnenou otázkou tiež je, prečo by niekto ako Bernie Sanders, ktorý celý život žil zo štátnych peňazí, mal byť lepším kandidátom než niekto, kto založil úspešnú firmu, bol podnikateľom a skutočným prínosom pre spoločnosť.

Prečo kandiduje Bloomberg? V spojení s extrémne ľavicovou spoločenskou politikou väčšiny demokratov sa Bloomberg obával opätovného víťazstva Donalda Trumpa. To, že Trump bol nielen zvolený, ale má dokonca šancu byť vo svojom úrade potvrdený, nie je ani tak jeho zásluha, ako skôr vina Demokratickej strany, ktorá nebola schopná sa „agendy sociálnej spravodlivosti“, a napriek evidentným chybám Donalda Trumpa dokázala odpudiť mnohých potenciálnych voličov.

Základ jej problému je neochota priznať si vlastné chyby. Nielen že demokrati neuznali, že Hillary Clinton bola pre mnohých voličov neprijateľnou kandidátkou, ale agresívnou rétorikou voči voličom Donalda Trumpa sa postarali o to, aby ho jeho voliči volili aj naďalej. Nepochopili, že veľká časť voličov Donalda Trumpa sú bývalými voličmi Obamu, ktorí sú nespokojní so súčasnými kandidátmi demokratov.

blank
Foto: facebook Andrej Kiska

Chudobní politici nie sú zvykom. Z časti sa síce dostávajú „obyčajní“ občania do vyšších funkcií, no ako to poznáme aj zo Slovenska, odrazu sa „zázračne“ začne dariť ich dovtedy nie veľmi úspešnej živnosti alebo „náhodou“ výhodne „kúpia“ podiel v nejakej firme. Také obyčajné náhody. Kauza Andreja Babiša ukazuje, že téza, že by bohatí kandidáti boli nepodplatiteľnými, je pekný slogan – ale v realite vždy záleží na jednotlivcovi. Najmä ak už aj tak podplatiteľní ľudia zbohatnú – ak tak zvýšia cenu. Odpoveďou voličov by nemalo byť volenie finančne zaopatrených, ale nulová tolerancia voči korupcii.

Na Slovensku je mnoho strán vedených podnikateľmi a milionármi, ktorí majú politické ambície. Andrej Kiska, Boris Kollár alebo Michal Truban sú toho príkladom.

Kampane postavené na naratíve ekonomickej skúsenosti a nepodplatiteľnosti majú šancu osloviť voličov znechutených z korupčných káuz posledných rokov.

Kampane postavené na naratíve ekonomickej skúsenosti a nepodplatiteľnosti majú šancu osloviť voličov znechutených z korupčných káuz posledných rokov. Nakoľko je táto argumentácia oprávnená, sa ešte ukáže.

Aj v budúcnosti budú mať finančne úspešní ľudia ľahší prístup do politiky. Môžu si dovoliť financovať kampane, získať podporovateľov a na dlhší čas sa kvôli politike zrieknuť bežnej práce. Problémy nastávajú až vtedy, keď politici prestávajú reprezentovať záujmy celého štátu a zamerajú sa len na seba a svoju klientelu.

Reprezentácia občanov nereprezentatívnymi kandidátmi je dilemou demokracie. Otázka nie je len, či sú občania reprezentatívne zastúpení – ale aj, či by vôbec mali byť.

Pekár nemusí voliť pekára a profesor profesora, Bratislavčan Bratislavčana a Košičan Košičana.

Potrebujeme v parlamente reprezentatívny podiel všetkých sociálnych skupín a povolaní? Chceme mať parlament, v ktorom takmer 80 percent poslancov nebude mať ukončenú vysokú školu, alebo chceme mať radšej parlament zložený z najvzdelanejších expertov v tomto štáte?

Otázka oficiálne nadobudnutého vzdelania tu je druhoradá – ale kompetencia by sa mala očakávať. Nie bez dôvodu sú členovia legislatívy po celom svete právnici. Najväčším problémom je však chybný pohľad na otázku, prečo niekoho voliť. Nevolíme niekoho, kto je taký, ako my. Pekár nemusí voliť pekára a profesor profesora, Bratislavčan Bratislavčana a Košičan Košičana. Volíme toho, kto najlepšie zastupuje naše hodnoty a komu dôverujeme, že mu na ďalšie štyri roky môžeme zveriť Slovensko, či už kandidát, kandidátka, kuchár alebo právnik.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies