Rodina

Nie sme naučení veriť si a rozmýšľať jednoducho

Foto: archív Viery Lutherovej

To, že vyšiel z módy kabát, ktorý sme po mame zdedili, a šaty, ktoré nám kúpila na stužkovú, je možné. Je však „out“ aj jej výchova? Nepoznala teóriu kontaktného rodičovstva, nevýchovy, ani rodičovskej lenivosti, len materskú intuíciu a to, čo sa sama naučila od svojej mamy. Je to málo? Naozaj to podľa psychologičky Viery Lutherovej dnešné trendy prekonali?

Viera Lutherová je psychologička, ktorá sa dlhodobo venovala deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami od predškolského veku až po dospelosť. Niekoľko rokov pracovala s onkologickými pacientmi a viedla skupiny osobnostného rastu.

Ovplyvňovali trendy výchovu aj v minulosti, alebo sme prvá generácia, na ktorú sa to s novými zaručenými radami len tak sype?

Ak „trend“ chápeme ako niečo dočasné, niečo, čo sa odporúča, znie múdro, ale časom sa ukáže, že to až také múdre nebolo, tak to tu existovalo asi od nepamäti. Kedysi ľudia presne takto vnímali povery.

Napríklad v stredoveku verili, že deti narodené v piatok nemajú šťastný život, a preto je pre ne lepšie, ak umrú hneď po pôrode. A tak sa k nim aj správali. Nepovedala by som teda, že  sme prvá generácia, ktorá nejako výrazne podlieha trendom.

Ale prvá s internetom,  jeho „modrými koníkmi“ a vševediacim „gúglom“. Prečo máme tendenciu veriť skôr niečomu, čo je niekde napísané, ako tomu, čo cítime?

Nie sme naučení veriť si a rozmýšľať jednoducho. V škole sa už od malička totiž deti učia, že treba počúvať iných, že každý je múdrejší ako ony. Mamy im hovoria, kedy a koľko treba jesť, ako sa obliecť, akí kamaráti, krúžky a filmy sú vhodné. Kde sa teda máme naučiť dôverovať sami sebe a svojej intuícii?

Keď som sa pred pár rokmi na pôrod pripravovala ja, veľa sa hovorilo o pôrodných plánoch,  teda o tom, ako si privedenie dieťaťa na svet predstavuje matka. Často to však  bolo prezentované spôsobom – najdôležitejšia si ty, to, ako sa cítiš. Nebolo to tak trochu proti samotnej podstate materstva, kde je na prvom mieste dieťa a to, čo je najlepšie preň?

Prirodzený pôrod určite nepreferuje matku na úkor dieťaťa. Skôr hovorí, že sú tím, a pohoda matky je pre proces pôrodu dôležitá. Pravda však je, že pôrod je hlavne o dieťati.

Sama si spomínam, ako nám počas prípravy naň pri mojom druhom synovi sestrička hovorila – áno, pôrod bolí. Je to tak a vždy to tak bolo.

V škole sa už od malička deti učia, že treba počúvať iných, že každý je múdrejší ako ony.

Napriek tomu pre dieťa je to oveľa dramatickejší zážitok než pre nás, a preto sa treba sústrediť hlavne naň, a nie na seba. Musím povedať, že mi práve tieto jej slová pomohli hneď niekoľkokrát, keď bolo zle.

Druhá vec je asi stav slovenského pôrodníctva, kde akoby sa pôrod nelíšil od operácie slepého čreva a zameriavalo sa len na tú telesnú stránku…

Spomínané pôrodné plány boli reakciou práve na to, na až mocenský prístup nemocničného prostredia u nás, v čase, keď zahraničná skúsenosť ukazuje, že tehotenstvo nie je patologický stav, ktorý si nevyhnutne vyžaduje lekársku intervenciu.

Stačilo by teda, keby sa slovenské pôrodníctvo riadilo základným citom a sedliackym rozumom a neboli by potrebné. Ich potrebu tak vlastne „vyrobila“ sama naša pôrodnícka prax.

Treba však povedať, že tak ako všetky plány môžu pomôcť, rovnako môžu aj uškodiť. Na jednej strane síce prinášajú pocit kontroly nad vlastným životom, na druhej strane však môžu naraziť na realitu, ktorou sa, samozrejme, treba riadiť predovšetkým.

Realitou je napríklad aj to, že mnoho pôrodníckych zariadení u nás ešte stále neumožňuje okamžité priloženie dieťaťa po pôrode. Je to naozaj také dôležité?

Treba povedať, že súčasné ženy sú zneistené. Početné rodiny a viaceré generácie už nežijú spolu. Chýba im teda skúsenosť s inými bábätkami, čiže všetko, čo im pomôže nadobudnúť sebadôveru, je dobré.

A popôrodné priloženie (bonding) novorodenca takým krokom určite je. Je prínosom pre emocionálnu pohodu dieťaťa aj matky a dnes už je známe aj zistenie, že  kontakt koža na kožu v prvých týždňoch života dieťaťa podporuje rozvoj jeho mozgu.

Mne samej prekáža akási manufaktúrna uponáhľanosť nemocníc. Celý proces by totiž mohol byť pokojnejší a empatickejší voči dieťaťu aj matke, čo by im uľahčilo ich spoločný začiatok.

No ak to novopečenej mamičke nebolo dopriate, po všetkých komentároch na mamičkovských portáloch môže mať pocit, že niečo nezvládla, že jej dieťa nedostalo to, čo malo.   

Život vždy prináša nejaké straty  a absencia bondingu dieťa ani ženu na živote určite neohrozuje. Na vzťahu k dieťaťu sa totiž pracuje celý život. Nikdy teda nie je neskoro spraviť preň všetko, čo sa dá. A, samozrejme, platí to aj naopak – vždy ho môžeme aj napriek akokoľvek intenzívnemu popôrodnému bondingu pokaziť.

Podľa najnovších trendov aj tým, že dieťa nenosíme v šatke, ale v kočíku. Dokáže naozaj šatka urobiť pre vzťah s dieťaťom niečo viac?

Podľa mňa je to síce parádne praktická vec – sama som ju používala, ale vyslovene z praktických dôvodov – na prechádzky do lesa alebo pri upratovaní, ale rozhodne nesúhlasím s panikou, že v kočíku dieťa trpí a trpí väzba medzi matkou a dieťaťom.

Tá sa totiž posilňuje alebo oslabuje každým naším konaním a žiadny predmet či postup vzťah za nás netvorí. Omnoho podstatnejšia je schopnosť adekvátne reagovať na potreby dieťaťa.

Niektoré mamičky za ne považujú aj krúžky už pár mesiacov po narodení. Správne?

Skôr by som povedala, že nie. Pre takto malé deti krúžky ani plánované aktivity nie sú potrebné. Bežný rodinný život im prináša dosť podnetov.

Existuje štúdia, kde sa ukázalo, že čím vyšší počet hodín v škôlke, tým horšie interpersonálne zručnosti.

Aby sa optimálne rozvíjali, stačí, aby mali bežnú starostlivosť, bezpečné prostredie bez stresu, aby sme s nimi komunikovali, a k tomu pár hračiek a predmetov z domácnosti.

Každé dieťa je však iné. Sama som so starším synom chodila na bábätkovské plávanie, mladší reagoval vystrašene aj na obyčajnú vaňu. A vyvíja sa napriek tomu rovnako dobre (úsmev).

Na jednej strane sa síce zdôrazňuje väzba dieťaťa s matkou, ale akoby končil bondingom a šatkovaním, potom, naopak, existuje tlak, že sa musí socializovať v kolektíve…

Pre socializáciu škôlka pritom nie je potrebná vôbec. Dieťa sa totiž socializuje s rodičmi, so súrodencami, širšou rodinou. Vlastne sa socializuje vždy, keď príde do kontaktu s akýmkoľvek človekom.

Existuje dokonca štúdia, kde sa ukázalo, že čím vyšší počet hodín v škôlke, tým horšie interpersonálne zručnosti. Pätnásť detí na jedného dospelého totiž nie je veľmi prirodzené vzťahové prostredie.

Nemá teda nakoniec toto predškolácke obdobie na väzbu najväčší vplyv?

Nemyslím si, že pre dobrú väzbu existuje jedno kritické obdobie, kedy sa buď vytvorí, alebo nevytvorí. Každá priemerne zdravá a empatická žena má so svojím dieťaťom väzbu. Ak je totiž žena vnímavá, citlivá a svoje dieťa miluje, je jej väzba v poriadku aj bez bondingu, šatkovania a s nástupom do jaslí už po prvých narodeninách.

Naopak, medzi dieťaťom a matkou, ktorá trpí depresiou, je stiahnutá do seba a na dieťa nereaguje, sa vzťah nevytvorí, ani keby sa od neho nepohla.

Spokojnosť mamy je niekedy odvodená od vlastnej sebarealizácie. Práve tieto mamičky, ktoré sa rýchlo vracajú do práce, sa utešujú tým, že svojim deťom síce venujú menej času, ale o to intenzívnejšie… Vie však dieťa už od malička oceniť kvalitu pred kvantitou?

Čím je dieťa menšie, tým je jeho pozornosť viac rozptýlená na rôzne drobné udalosti. Do roka, dvoch je preto pre neho najdôležitejšia fyzická, a najmä emočná dostupnosť mamy. Stačí, že tam je, kým ono sa zatiaľ venuje svojim malým poznávacím činnostiam.

Až keď je dieťa staršie, uvedomuje si vzťah k blízkej osobe, aj keď nie je prítomná.

Každá priemerne zdravá a empatická žena má so svojím dieťaťom väzbu.

Vtedy už môžeme prísť s tým, že sme s ním síce kratšie, no intenzívnejšie. Osobne si však myslím, že reálnu fyzickú prítomnosť, citovú blízkosť a každodenné zážitky, ako sa zastaviť napríklad cestou zo školy na zmrzlinu, žiadna vianočná lyžovačka nedorovná.

A asi už vôbec nie vtedy, ak je ešte aj podmienená úspechom dieťaťa… Nečaká však práve táto generácia rodičov od svojich detí viac ako ktorákoľvek doteraz?

Už dnes je v detskej psychológii veľkou témou, že z našich detí vychovávame narcistickú generáciu. Okamžité uspokojovanie ich potrieb, doslova obchodnícky vzťah, ak uspeješ v tomto, dostaneš tamto, a k tomu vysoké nároky budujú u detí už v malom veku vyslovene neurotické správanie.

Veľa rodičov totiž dnes už nevyžaduje od detí bežnú pomoc v domácnosti, nestavajú hranice ich požiadavkám a predstavám. Všetko uspokojujú a na odplatu požadujú od nich úspech. Tento mix na jednej strane spôsobuje u detí, že majú vysoké ambície a nároky na seba, ale zároveň malú schopnosť pracovať dennodenne na drobných úlohách, ktoré k tomu úspechu vedú.

V Spojených štátoch je dnes už veľmi dobre zdokumentovaný nárast depresívnych a neurotických porúch u mladých ľudí. Príliš skoro totiž upadá ich nádej, životná spokojnosť a, naopak, hneď majú pocit zlyhania.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

V boji proti úzkosti pomáha, ak deti zameriame na prítomnosť

Veronika Rendeková

Novorodenca v rodine môže niektoré z detí vnímať ako „votrelca“, hovorí psychologička

Lucie Kotková

Ako hovoriť s deťmi o vojne?

Andrea De Angelis

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies