Udelili sme si slobodu. Pre mňa azda najdôležitejšia veta, ktorú som za socializmu počul. V roku 1989 sme dostali slobodu do lona ako dar. Vyrovnávanie sa s novou situáciou bolo bolestnejšie, než sme čakali. Čo znamená tých 30 rokov od novembra 1989? Čo si potrebujeme udeliť teraz?
V roku 1989 som študoval v treťom ročníku na Elektrotechnickej fakulte v Bratislave. V piatok 17. novembra som sa spolu s ostatnými ráno pred začiatkom cvičenia dozvedel, že sa čosi deje. Deň predtým sa konala neohlásená demonštrácia niekoľko stovák študentov v Bratislave, ktorí sa dožadovali demokracie a reforiem. Učiteľovi sme povedali, že „z dôvodov, ktoré sa netýkajú jeho osoby“, neprídeme na cviká. Zobral to s pochopením na vedomie.
V ten istý deň večer sa konala vopred ohlásená schôdza Socialistického zväzu mládeže (SZM). Mali sa preberať informácie o plánovanej účasti zástupcov fakultného SZM na zjazde Komunistickej strany Slovenska v decembri. Namiesto toho sme spolu pozerali televízne správy a do noci diskutovali.
Bol som prvý, ktorý na stretnutí povedal, že platformou na ďalšiu diskusiu nemá byť vylepšovanie socializmu, ale demokracia.
Detaily si už nepamätám, ale dozvedeli sme sa o veľkej demonštrácii študentov v Prahe a vedeli sme, že situácia je vážna. Zväzácki funkcionári sa snažili diskusiu smerovať k tomu, aby sme žiadali komunistov o vyšetrenie udalostí a o to, aby komunisti viac načúvali potrebám mladých ľudí.
Ak si dobre pamätám, tak som bol prvý, ktorý na stretnutí povedal, že platformou na ďalšiu diskusiu nemá byť vylepšovanie socializmu, ale demokracia. Povedal som to bez kalkulovania, či to je rozumné, alebo nie. Proste to bolo treba povedať. Nikto mi nevynadal, ale nikto ma ani priamo nepodporil.
Od pondelka sa začala štrajková pohotovosť na fakulte. Neučilo sa a študenti sa schádzali v prednáškových miestnostiach a donekonečna diskutovali. Prišli aj hostia – vodcovia študentov z Čiech, ako napríklad Martin Mejstřík, kardinál Korec, Meki Žbirka, či predstaviteľ za komunistov povolenej Strany slobody, ktorý sľúbil urobiť „úplný politický striptíz“.
Nevedeli sme, či k nám prídu tanky alebo komunisti na diskusiu.
Doteraz neviem, čo tým presne chcel povedať. Volili sa aj zástupcovia študentov do štrajkového výboru. Aj ja som dostal príležitosť bez akejkoľvek prípravy povedať svoj „program“, ale ma nezvolili.
Boli to veľmi napäté dni. Hovorilo sa, že armáda pošle stíhačky, ktoré preletia nízko nad zemou počas demonštrácie na Letenskej pláni v Prahe, aby spôsobili paniku a aby mŕtvi a zranení odstrašili ľudí. Nevedeli sme, či k nám prídu tanky alebo komunisti na diskusiu. Po troch dňoch som bol tak psychicky vyčerpaný, že som musel zostať doma, aby som sa trochu pozbieral.
Tlačiarne elektrofakulty bežali na plné obrátky a vyrábali sa plagáty, ktorými boli o chvíľu oblepené lampy pouličného osvetlenia v meste. Raz som sa pridal k partii študentov, ktorí zobrali hromadu vytlačených letákov a išli autom na zhromaždenie občanov v Kultúrnom dome v Čadci. Bolo tam azda tridsať miestnych ľudí a zo zhromaždenia som mal zmiešané pocity. Zazneli sociálne otázky, národnostné otázky. Bolo to akési predznamenanie budúceho hľadania sa spoločnosti.
Študenti elektrofakulty chodievali spoločne husím pochodom do mesta na demonštrácie. Išli do hmlistého novembrového počasia, do natrieskaných „tridsaťdeviatok“. Zvonenie kľúčov, skandovanie „To je ono“, pieseň Ivana Hofmana „Sľúbili sme si lásku“, slová „Utvorte koridor“ povedané zvučným hlasom Milana Kňažka, čiapka „budajka“ Jána Budaja, tvorivé plagáty – napríklad obrovský nakreslený drak chrliaci oheň s nápisom „Nové myslenie v starých hlavách“.
Sú to nielen nezabudnuteľné spomienky, ale aj malý zázrak, že komunisti to zhruba po jednom týždni vzdali.
Sú to nielen nezabudnuteľné spomienky, ale aj malý zázrak, že komunisti to zhruba po jednom týždni vzdali. Odstúpilo viacero významných predstaviteľov Komunistickej strany a dohodlo sa odstránenie článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany z Ústavy.
Azda najväčším darom roku 1989 je to, že sme na vlastnej koži pocítili, že žiadny politický režim tu nie je navždy. Spoločnosť funguje vďaka tomu, že ľudia veria, že to (pre nich) má zmysel. Postupným hromadením nedostatkov, pochybností a protirečení sa tento spoločenský konsens narúša, až sa nakoniec prekoná „kritická masa“, status quo sa rozsype a vznikne čosi nové, ale často nezrelé a nepokojné. Naša generácia môže byť vďačná, že sa takéto „hviezdne okamihy“ za ostatné desaťročia zopakovali viackrát – okrem nežnej revolúcie aj pád Mečiara v roku 1998 a oslabenie Smeru, korupcie a zločinu po udalostiach roku 2018.
Zároveň cítime, že to vôbec nie je automatické.
Naša generácia môže byť vďačná, že sa takéto „hviezdne okamihy“ za ostatné desaťročia zopakovali viackrát.
Naopak, ide to poriadne „stuha“ a s vynaložením veľkej námahy. Žiaľ, aj s obeťami na životoch, na kariére, na majetku a zdraví tých, ktorí sa odvážili ozvať. V spoločnosti sa formujú aj výrazné skupiny, ktoré neveria, že spoločnosť v tejto podobe má perspektívu. Prejavujú sa populizmus, antisystémové politické postoje, extrémizmus, príklon k zidealizovanej predstave minulosti alebo zidealizovanej predstave Ruska.
Spevák Peter Gabriel má pozoruhodnú pieseň „Fourteen Black Paintings“ (angl. Štrnásť čiernych obrazov):
Z bolesti pochádza sen,
V sne prichádza vízia,
Vízia priťahuje ľudí,
Od ľudí pochádza sila,
A táto sila prináša zmenu.
Myslím si, že tridsať rokov po páde komunizmu si máme udeliť nádej. Rovnako ako sloboda za socializmu táto nádej nie je zvonka, ale je presahom ľudskej viery a ľudského ducha ponad súčasnosť. Nie je to šťastná zhoda priaznivých okolností, ale odhodlaný vnútorný postoj, ktorý vie prijať aj riziká a neúspech. Aj keď je tento svet zložitý a bolestne reálny, tak predsa len nejako funguje a nejako bude fungovať.
Myslím si, že tridsať rokov po páde komunizmu si máme udeliť nádej.
Našou úlohu je snažiť sa pochopiť to, čo je v nás to citlivé a bolestne živé, čo sa nedá inak, čo sa proste musí. A možno raz znovu zažijeme okamih, že nahromadením úsilia mnohých neznámych ľudí sa čosi staré rozsype a vznikne čosi nové. Nebude to automaticky dokonalé, ale bude to ďalší krôčik vpred.
Pre tých, ktorí majú pocit, že veriaci a cirkev musia na prvom mieste tvrdo bojovať proti liberálom a progresívcom, mám odkaz. Múdrosť a jemný humor týchto viet je od ľudí, ktorí za socializmu prežili ťažké prenasledovanie:
Tento svet je poriadny cirkus, ale náš Otec je v ňom principálom.
Cirkev svojich nepriateľov neničí, ona ich prežíva.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.