Uvedomil som si, že na to, aby som vkročil do cudzej krajiny, nestačia len víza, ale že je potrebný kľúč, vďaka ktorému možno preniknúť do srdca protirečení, paradoxov.
Pred pádom Berlínskeho múra som bol kvôli štúdiu v Prahe. Istá kolegyňa, Talianka, ma pozvala na večeru, keďže ju prišiel navštíviť jej chlapec. Bol s nami ešte jeden Talian, Domenico, presvedčený komunista.
Keď sme sa vracali z oslavy, Domenico sa ma opýtal, čo pre mňa ten večer znamenal. Vyjadril som všetku svoju vďačnosť voči kolegyni, ktorej sa podarilo vytvoriť krásne stretnutie a zároveň ponúkla výbornú večeru. Odpovedal mi: „Vďačnosť nebuduje budúcnosť. Ja som dnes večer cítil nenávisť. Osobu, ktorá má na to, čo ty nemáš, treba nenávidieť, aby si mal energiu, vďaka ktorej môžeš pretvárať skutočnosť. Inak dejinami nepohneš ani o milimeter.“
Kým Domenico pokračoval vo svojom prejave a nadával na toho, kto si mohol dovoliť niečo, čo on nemal, uvedomoval som si, akí sme si vzdialení.
Nemám sklon viesť politické spory, pretože sa necítim byť pripravený a pretože ako kresťan som objavil iné cesty, ktoré vedú k pravde.
Keď som potom sám kráčal po Karlovom moste, tie černasté sochy zájdené časom pripomínali nemých divákov zo smutnej frašky našich dejín, ako„valčík na rozlúčku“.
Počúval som Domenica viac „srdcom“ a zrazu som videl, že som zaňho vďačný. Takto ukončil svoj monológ.
Keď som potom sám kráčal po Karlovom moste, tie černasté sochy zájdené časom pripomínali nemých divákov zo smutnej frašky našich dejín, ako „valčík na rozlúčku“, ktorý ukradol názov Kunderovmu románu.Tí svedkovia udalostí akoby ma pobádali, aby som sa vcítil do Domenica a mohol tak lepšie pochopiť, čo bolo za jeho presvedčením, aby som mu mohol prejaviť svoje priateľstvo, ktoré predchádzalo akékoľvek iné presvedčenie. Tie roky sú už dávno za nami. Za ideológie dnes už nikto nepozdvihne svoj hlas.
Aj mocné a svalnaté postavy z pomníkov realizmu, ktoré boli symbolom pokroku, slobody a práce,boli takmer zo všetkých miest sovietskeho bloku odstránené. V okrajovej štvrti Budapešti našli svoj pokoj v istom parku, ktorý možno navštíviť ako zoologickú záhradu prehistorických zvierat. Bol som tam aj ja, pretože istý kolega zvedavý na komunistický Panteón, ma poprosil, aby som šiel s ním. Ako historik mi pomáhal čítať rétoriku, ktorá maskovala každú moc. Aj Rím z obdobia fašizmu je toho príkladom.
Slávnosti sa podobajú albumu fotografií, ktorý je určený tým, čo o tých dňoch už takmer nič nevedia.
Na jeseň tohto roku si bývalé krajiny komunistického bloku pripomínajú pád komunizmu. Tri desaťročia, jedna generácia. Slávnosti sa podobajú albumu fotografií, ktorý je určený tým, čo o tých dňoch už takmer nič nevedia. Minulosť, cielene zatlačená do úzadia, prípadne ju nahradili či zatemnili nové ekonomické a sociálne problémy, ktoré zaplavujú horizont, črtajúci sa kedysi jasne ako vychádzajúce slnko, aby osvetľovalo a dávalo počiatok novému svetu.
Od osemdesiatych rokov som žil v Maďarsku, v tom čase to bola satelitná krajina Sovietskeho Ruska, a medzi ľuďmi kolovali lacné vtipy, ktorých cieľom bolo rozvrátiť obraz vládnucej krajiny. Aké veľké bolo ticho médií, keď sa v apríli v roku 1986 udiala na Ukrajine Černobyľská katastrofa.
Istý môj priateľ – fyzik, ktorý veciam rozumel, mi poradil, aby som sa vyhýbal zelenine (v tom ročnom období jej už aj tak bolo pramálo) a aby som nepil mlieko. O rádioaktívnom znečistení sa hovorilo len pošepky. Dôležitejšie než zdravie človeka bola tvár Sovietskeho zväzu, ku ktorému patrila aj Ukrajina. Tú časť sveta, ktorú na Západe volali „za železnou oponou“, však pokrýval viac mrak nedotknuteľnosti veľmoci než mrak rádioaktivity.
Ako prekladateľ som mal možnosť spolupracovať s istou režisérkou, ktorá sa mi zdôverila, že hoci bolo ťažké robiť kariéru, nechcela vstúpiť do komunistickej strany, pretože nemala v úmysle byť súčasťou menšiny. Uvedomil som si, že na to, aby som vkročil do cudzej krajiny, nestačia len víza, ale že je potrebný kľúč, vďaka ktorému možno preniknúť do srdca protirečení, paradoxov. V Maďarsku v roku 1988 tzv. „demokratický balíček“ umožnil súkromné podnikanie. Dokonca aj jazyk si vytvoril prídavné meno, ktoré označovalo produkty neštátnych firiem.
na to aby som vkročil do cudzej krajiny, nestačia len víza, ale že je potrebný kľúč, vďaka ktorému možno preniknúť do srdca protirečení, paradoxov.
Reformná vláda, ktorá zosadila Kádára, otvorila koncom augusta 1989 hranice Nemcom z bývalej DDR, ktorí prichádzali stráviť prázdniny pri jazere Balaton, maďarskom „mori“. Na konci septembra ich smerom na Západ utekalo už viac ako 30000.
To obdobie nazývané aj „Jeseň národov“ zaznamenalo revolučnú vlnu aj v rôznych štátoch Varšavskej zmluvy. V priebehu niekoľkých mesiacov komunistický režim padol. Na jednej tabuli, ktorá sa nachádza v Prahe, je súhrnne a historicky zaznamenaná doba trvania pádu komunizmu v jednotlivých krajinách: Poľsko 10 rokov; Maďarsko 10 mesiacov; NDR (Východné Nemecko) 10 týždňov; Československo10 dní a Rumunsko, ktoré sa pridalo neskôr, 10 hodín. Zároveň to bola jediná krajina východného bloku, ktorá zvrhla režim násilným spôsobom. Vianočná novéna roku 1989 zostane nezabudnuteľná.
Pastora Reformovanej cirkvi Lászla Tőkésa zatkla Securitate, tajná polícia, za jeho kázne proti režimu. Bol to začiatok vzbury, ktorá sa skončila drsným procesom Ceaușesca a jeho manželky. Celý svet, sústredený ako na futbalovom zápase, mohol sledovať hrozné zábery.
Summit dvoch svetových mocností, USA a ZSSR, ktorý sa konal 3.decembra 1989 na Malte, znamenal koniec studenej vojny.
A dnes? Už jedna scéna by hovorila sama za seba a mohla by byť odpoveďou na každé porušovanie ľudskej dôstojnosti: bol to 17.november 1989. Pokojná manifestácia mladých v Prahe bola násilne potlačená, zatiaľ čo mladí neprestávali rozdávať kvety a… prevahu.
Dnes tá ulica hlavného mesta Česka, ktorá videla „zažiariť“ hrdinstvo, je posiata nespočetným množstvom svetiel, ktoré spontánne a v tichosti zapaľujú občania.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.