„Viete, že trendy v móde vymyslela francúzska vláda?“ pýta sa prvá, aby nečakanou odpoveďou na nečakanú otázku vzápätí, začala ukazovať, že problém s názvom móda zďaleka nie je len v státí pred plnou skriňou so zúfalým pocitom, že nemáme čo na seba.
Kým na začiatku bola pragmatická snaha rozbehnúť povojnovú ekonomiku a donútiť ľudí viac nakupovať tým, že ich presviedčali, že to, čo to, čo si kúpili vlani, už nie je „in“, na konci je rozbehnutý valec s názvom módny biznis, ktorý za sebou zanecháva spúšť.
Keďže bola jeho súčasťou a videla, čo to spôsobuje, rozhodla sa zatiahnuť ručnú brzdu. Módna dizajnérka a odborníčka na udržateľnú módu Kamila Boudová sa po skúsenostiach s rýchloobrátkovou módou rozhodla spomaliť a zamerať sa na tú udržateľnú. Žije v Paríži, kde rovnako ako v Bratislave prednáša marketing módy a udržateľnú módu. Založila projekt Moyomi, ktorý na tieto témy usporadúva workshopy a semináre. Na svojom konte má úspešnú knihu Falošná Parížanka. Je mamou jednej dcéry.
Vraj už niekoľko rokov ste si nekúpili na seba žiadne nové oblečenie. Pritom ste sa módou chceli živiť. Vyštudovali ste návrhárstvo a plánovali ste dokonca vlastnú značku… Vtedy to tak ešte nebolo? Nakupovali ste ako každá iná žena – občas aj len tak pre radosť?
Samozrejme. Teda okrem puberty. Investície do oblečenia totiž neboli v našej rodine nikdy na vrchole priorít, takže maminka ma tak jemne popostrčila k šijaciemu stroju. A vtedy som začala frčať na dosť šialených „hippie“ modeloch, ktoré som si sama šila.
Až keď som v dvadsiatich začala pracovať v Nemecku, odfarbila som si svoje zelené vlasy a môj šialený šatník vymenila za čierne nohavice, biele košele a šedé svetre. Samozrejme, toto bolo už všetko z bežných obchodov.
V Nemecku ste absolvovali stáž už počas štúdia návrhárstva. Prečo práve tento smer?
Asi som sa hlavne chcela vyhnúť tomu, aby som sa nepomýlila a tri roky neštudovala niečo, čo by ma fakt nebavilo. Módne návrhárstvo bola tak trochu stávka na istotu, že sa budem tie tri roky môcť hrať a kresliť si. Navyše som bola presvedčená, že nejde o to, čo robím, ale ako to robím.
Mala som plán, že si založím vlastnú značku. A ak budem dobrá, tak sa uživím čímkoľvek. Práve v Nemecku som však pochopila, že som sa na škole nenaučila nič, čo by mi v tom pomohlo. Vôbec som nevedela, ako na to.
V dvadsiatke ale nie je ešte nič stratené. Viem, že ste mali v pláne študovať ďalej, keď prišla ponuka z Londýna skončiť do módneho biznisu hneď priamo rovnými nohami. Pracovali ste tam na pozícii product development a vyvíjali oblečenie pre najväčšie módne reťazce, čo na prvý pohľad vyzeralo ako tá najlepšia škola. Čo vás teda naučila?
V prvom rade asi to, že byť dizajnérom nie je nijako kreatívna práca. Ak nie ste priamo art direktorom nejakého veľkého luxusného módneho domu v postate nemôžete o ničom rozhodovať. Celý biznis s módou funguje totiž v skratke asi tak, že sa kopíruje to, čo robí konkurencia.
V novinách mi udrela do očí správa, že v Bangladéši sa zrútila textilná fabrika a zhorelo v nej sedemsto ľudí.
Z toho so potom odoberie všetko, čo by stálo peniaze navyše, napríklad sa upraví dĺžka, nájde sa lacnejšia látka a gombíky, prípadne sa zruší vrecko, aby sa ešte viac znížili náklady, a potom sa už len dookola hľadajú stále nové fabriky, ktoré to vyrobia lacnejšie a rýchlejšie.
To je vlastne základ – znižovať ceny a skracovať dodacie lehoty. Tlak obchodných reťazcov na dodávateľov je v tomto obrovský a stále sa stupňuje.
Akú úlohu ste v tom dostali vy?
Mala som na starosti zadávanie objednávok a sprostredkovávanie informácií medzi nami, klientmi a dodávateľmi, ktorý boli vtedy hlavne v Turecku a Rumunsku. Továrne, kde sa oblečenie šilo, museli zákazku dodať presne na deň a ak termín nesplnili, dostávali vysoké pokuty.
Na začiatku som to až tak neriešila, ale postupne som sa musela sama seba pýtať – keď tie fabriky, ktorým som sama zadávala objednávky, nedostanú zaplatené, ako vyplatia ľudí za šijacími strojmi?
Celý biznis s módou funguje totiž v skratke asi tak, že sa kopíruje to, čo robí konkurencia.
Odpoveď bola hrozná – nevyplatia…
Kým ale išlo o európske fabriky, ešte vždy som verila, že na to majú nejaké zákony na ochranu zamestnancov, a nerobíme nič zlé. Zlom nastal, keď som odišla do Paríža, kde som mala na starosti spoluprácu s Bangladéšom, Čínou a Vietnamom.
Prečo?
V novinách mi udrela do očí správa, že v Bangladéši sa zrútila textilná fabrika a zhorelo v nej sedemsto ľudí. V ten deň som pritom sama práve do Bangladéša posielala objednávky, možno som s našimi dodávateľmi dokonca aj telefonovala a zrazu to bolo pri mne nejako veľmi blízko, aj keď to nebola práve táto fabrika. No uvedomila som si, že som toho súčasťou, že svojou prácou prispievam k vzniku takého sveta, v ktorom vlastne nechcem žiť.
A dali ste nielen výpoveď, aby ste sa nepodieľali na takejto výrobe, ale prestali ste to, čo takto vzniká, aj nakupovať. Neboli ste proti sebe príliš tvrdá?
Naopak, veľmi sa mi uľavilo a navyše mi to naplnilo peňaženku. Zrazu som totiž nenašla oblečenie, ktoré by som si chcela kúpiť. Nič nezodpovedalo mojim hodnotám, a tak som prestala nakupovať.
Postupne som si však našla niekoľko značiek s rovnakou filozofiou a podporovať ich má pre mňa hlbší význam ako impulzívne nákupy v reťazcoch.
Ale tie dnes mnohým tak trochu nahrádzajú psychológa. Po ťažkom dni, strese, problémoch to berú ako psychohygiénu – niečo si na seba kúpiť len tak pre radosť…
Ale len tak na tridsať minút, výnimočne pár dní, potom sa totiž z toho nového módneho úlovku stáva skôr zdroj nepríjemných pocitov – nemám na dovolenku, o ktorej tak snívam, mám síce skriňu plnú handier, no aj tak nemám, čo na seba…
Nič nezodpovedalo mojim hodnotám, a tak som prestala nakupovať.
Mňa však moje nákupy tešia celé roky, takže keď sa to tak vezme v podstate tiež nakupujem pre radosť. Aj keď ja mám rovnako veľkú radosť aj z „nenákupov“. Psychicky je totiž strašne očisťujúce vyjsť z obchodu a nič si tam nekúpiť
Nedobehne vás to potom ráno pred skriňou? Ruku na srdce, väčšina z nás ich má plné, ale máme pocit, že nemáme, čo na seba…
Nie som oblečená podľa posledných trendov, ale mám nadčasové kúsky, ktoré vychádzajú z môjho vlastného štýlu.
Sám francúzsky módny guru Yves Saint Laurent povedal, že je dvadsať krát lepšie mať svoj vlastný štýl, ako sa presne riadiť módou. Tá je totiž prchavá, ale štýl je večný.
Chápem, že sa potom len pousmejete, keď sa vás novinári pýtajú, či sa vám ľudia za to, v čom chodíte, nesmejú… No úprimne neuráža vás to?
Vôbec. Veď niekedy aj na mňa, keď odchádzam z domu vyskočí taký červík pochybovač a začne do mňa hustiť: „Všetci vedia, že to tričko máš po mame, je to na ňom vidieť. Nikto ti nič nepovie, ale všetci si budú myslieť, že si „socka“…“ Akurát, že ja viem, že nemá ani máčny máčik pravdy.
Ak veci dobre skombinujete, nikto nerozmýšľa odkiaľ ktorý kúsok máte.
Psychicky je totiž strašne očisťujúce vyjsť z obchodu a nič si tam nekúpiť
To po prvé. A po druhé. Nikto okrem vás to nerieši. Keď sa zamyslíte, ako sa zaoberáte sami sebou a koľko času tým trávite – máte čas na niekoho iného? Asi veľmi nie. A ostatní sú na tom rovnako. Riešia vlastné komplexy, na tie vaše im nezostáva čas.
Nakoniec toho červíka ešte dorazím tým, že ja som na to, že to je po mame skôr hrdá. A s pokojom odídem prednášať módny marketing skupine dvadsaťročných Američaniek. Pritom ani jedna z nich, ani manažment školy, kde učím, sa mi nesmeje a nikdy nesmial. Naopak moja manažérka mi minule v podstate zložila kompliment – Kamila, všetko, čo nosíte, má príbeh…
To poteší. Ale neozve sa ten červík predsa len aj pred nejakým výkladom v bežnom reťazci, že zaobstarať si túto jednu krásnu vec by bol predsa len taký malý, takmer neviditeľný hriech, najmä ak si potom celé roky zase nekúpite nič?
Som presvedčená, že malé „hriechy“ v tomto biznise, ktorý je po ropnom druhý najšpinavší, nejestvujú. Viete, čo sa hovorí v Číne? Ak chceš vedieť, aká farba bude in v ďalšej sezóne pozri sa na farbu našich riek. A to nie je všetko.
Pri pestovaní bavlny sa používa neskutočné množstvo pesticídov.
Som presvedčená, že malé „hriechy“ v tomto biznise, ktorý je po ropnom druhý najšpinavší, nejestvujú.
Látky sa farbia toxickými zmesami, čistenie vlákien a spracovávane kože sú intenzívne chemické procesy. Navyše v Ázii textilná produkcia nespĺňa bezpečnostné normy a voda z tovární sa vypúšťa ešte horúca a bez akéhokoľvek čistenia naspäť do prírody. Na tomto sa jednoducho podieľať nechcem.
Keď to človek takto počuje, tak sa na tom asi nechce podieľať nikto, no do ktoréhokoľvek obchodu vojdeme, nájdeme tam len oblečenie vyrobené v Ázii. Vy ako alternatívu ponúkate značky, ktoré fungujú ekologickejšie, ale sú drahšie. Bežný človek má teda pocit, že by musel chodiť nahý…
To vôbec nie. Udržateľný životný štýl je síce o peniazoch, ale skôr v opačnom zmysle. Pomôže vám ušetriť množstvo eur aj času, a tak sa z vás stane bohatý človek, ktorý si môže dovoliť kupovať kvalitnejšie a drahšie oblečenie. Ono je to ale hlavne stav mysle.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.