Vďaka reformátorom môže zostať bazálna charizma živá

„Žiadne spoločenstvo nie je založené raz a navždy. Prvý zakladateľ nemôže byť jediným a výlučným referenčným bodom. Spoločenské požiadavky sa menia, komunity sa vyvíjajú, ich členovia rastú. Komunity potrebujú priebežné ‚znovuzakladanie‘. Základná idea zostáva, no spôsob jej vtelenia sa zákonite musí upravovať. A na to sú potrební múdri ‚reformátori‘. Oni sú schopní napredovať a pritom zachovávať a prehlbovať základnú ideu, orezávať a nanovo formovať to, čo sa v prvých rokoch zdalo byť podstatné, no v skutočnosti nebolo.“

Jean Vanier, Il mito fondatore (Základná idea)

Dejiny spoločenstiev, organizácií a hnutí, ktoré boli životaschopné aj mimo obdobia so zakladateľom, vykazujú niekoľko rovnakých čŕt: mali medzi sebou reformátorov a popri udalostiach z prvých čias dokázali prinášať aj nové aktuálne. Vďaka reformátorom môže zostať bazálna charizma živá a plodná a spoločenstvá sa môžu k jej prvotným otázkam vracať a upravovať odpovede. Ak sa reformátori neobjavujú alebo sa im kladú prekážky a nie sú uznávaní, charizmatické a ideálové skúsenosti budú nevyhnutne upadať kvôli nedostatočnej väzbe na prítomnosť, čiže pre výrazný nedostatok mladých a ‚povolaní‘, spôsobený neschopnosťou tlmočiť prvotný odkaz a skúsenosť.

Hlboká duchovná a morálna kríza postihuje najangažovanejších a najmotivovanejších: v prvej fáze trpia pre neprítomnosť mladých a nových povolaní, neskôr začnú byť indiferentní a nakoniec pociťujú určitú radosť, pretože ich sklamanie ich privedie k tomu, že nikomu neprajú, aby tiež prešiel ich vlastnou smutnou existenčnou krízou. Táto kríza sa v ďalšom prejavuje ako nedobré zostarnutie, čo vedie k vnímaniu života ako úpadku a ochabnutia. Ak sa v konkrétnych charizmatických spoločenstvách vynoria tieto príznaky, je jasné, že je tu urýchlene potrebná reforma.

Vďaka reformátorom môže zostať bazálna charizma živá a plodná a spoločenstvá sa môžu k jej prvotným otázkam vracať a upravovať odpovede.

V období zakladania produkujú charizmy toľko semien, že nie všetky stihnú zakvitnúť v prvom období, majú vypučať až v nasledujúcich obdobiach, keď už prvé semienka budú zostarnuté. Potenciál charizmy je rozsiahlejší než ten, čo sa stihol prejaviť v období zakladania. Niektoré žily sú hlboko a nevychádzajú hneď na povrch, aj keď sú napojené na ten istý prameň, majú predurčenie objaviť sa v obdobiach sucha alebo po zemetraseniach.

Konkrétnych bolestí, nedostatkov, ktoré Cirkev počas týchto dvoch tisícročí s láskou prijíma, je omnoho viac ako tých, ktoré miloval a prijímal Ježiš a jeho učeníci. Núdzni Matky Terezy, Františky Cabriniovej, kňaza Oreste Benziho či Frei Hansa, nie sú tí, čo boli v Palestíne za Piláta, tieto nové charizmy urobili v mene Ježiša Krista pre tieto bolesti „väčšie veci“ než tie, čo urobil sám Ježiš a jeho vtedajšie spoločenstvo okolo neho. Podobný proces sa opakuje pri každej jednej charizme, v priebehu svojho rozvoja objaví dimenzie, ktoré za života zakladateľa neboli viditeľné.

Postupné objavovanie charizmy pokračuje aj po prvom založení a že, keď sa objavovanie preruší alebo je prerušené, prvotná charizma sa stáva neplodnou.

Zakladateľ vytvára spoločenstvo (hnutie) cez proces objavovania charizmy, ktorá sa mu zjavuje postupne počas celej jeho existencie. Náročnejšie však je, aby si spoločenstvo uvedomovalo, že toto postupné objavovanie charizmy pokračuje aj po prvom založení a že, keď sa objavovanie preruší alebo je prerušené, prvotná charizma sa stáva neplodnou.

To, že kostol, ktorý treba obnoviť, nie je kostolík svätého Damiána, niekedy pochopí historický František, inokedy zas duch svätého Františka živý medzi františkánmi. Práve František po sv. Františkovi dospeje k naplneniu toho, čo založil František Bernardone. Keď sa však proces zakladania zastaví prvou generáciou, pretože je po smrti zakladateľa považovaný za úplný a ukončený, bráni to charizme dozrieť, a v plnosti sa prejaviť a tiež osvecovať či a vysvetľovať skutky a udalosti zakladajúcej generácie.

Podobne, ako sa robí doma, keď dáme pár jabĺk medzi kiwi, aby im pomohli dozrieť. Františkovi, ktorý žije ďalej po ňom, pomáha v akejsi tajomnej no skutočnej nadčasovej solidarite aj prvý František. Bez svätého Bonaventúru alebo svätého Bernarda zo Sieny by sme o jeho charizme vedeli menej.

Z odvahy reformátorov majú osoh ako prví zakladatelia, pretože môžu vyjadriť nové, niekedy aj odlišné veci, vďaka tým, čo ich vymanili z obmedzení daných ich historickou epochou. Reformátori odvaľujú kamene, čo uzatvárali ‚hroby‘ ich zakladateľov.

Reformátori odvaľujú kamene, čo uzatvárali ‚hroby‘ ich zakladateľov.

A oni ‚vstávajú‘ zo svojich hrobov. Skutočné reformy nie sú len aktualizáciou charizmy, sú pokračovaním prvotného zakladania s inými, no nemenej krásnymi plodmi a zázrakmi. Tieto ‚druhé‘ zázraky sú podstatné pre objasnenie tých prvých.

Prečo sú teda reformy, aj keď majú takú nesmiernu hodnotu, zriedkavé a vždy veľmi bolestivé? Aby mohli prvé signály novej charizmy prežiť dobu, v ktorej sa zrodili (všetky spoločnosti majú tendenciu zabíjať prorokov, ktorí by ich mohli zachrániť), museli vyprodukovať istý hybrid medzi novým a starým, aby starému zabránili odvrhnúť a udusiť to nové. Tak okolo prvých dobrých kríčkov vytvorila prvá generácia prirodzený podporný porast slúžiaci na ochranu nových krehkých rastliniek, ten im umožnil rozkvitnúť v tieni iných, robustnejších rastlín, odolnejších voči rôznej nepriazni.

Charizmatické intuície sú takto obkolesené doslova pomocným lesom; preberajú infraštruktúry, spôsob vyjadrovania, písané aj nepísané pravidlá, ktoré sú či už ich dielom, či zdedené z tradície alebo z daností špecifického historického kontextu. Toto hybridné obdobie predstavuje odlišný a paralelný proces k procesu vytvárania ideológie, ktorý sprevádza rozvoj určitého ideálu (už sme o tom na týchto stránkach hovorili). – Ono sa v určitom okamihu stane zvieracou kazajkou, ktorá bráni v raste a zahatáva budúcnosť. Reformy prichádzajú kvôli uvoľneniu a v optimálnom prípade odstráneniu počiatočného obalu, ktorý sa postupne stáva kazajkou, ochranný štít sa mení na stuhnuté oceľové brnenie.

Maximálna delikátnosť uvoľňovacej operácie spočíva v ťažkosti rozlíšiť kazajku od ‚osoby‘, ktorá ju má na sebe. V najväčších a bohatých charizmatických spoločenstvách je hybridné obdobie medzi starým a novým zakorenené veľmi hlboko a predlžuje sa o mnoho rokov, takže súčasti brnenia už vrástli do mäsa a výstroj pokryla pokožka.

Reformy sú bolestivé preto, lebo pri odstraňovaní panciera sa s ním vždy odtrhne aj nejaká časť kože.

Prvým miestom, ktoré obsahuje vzájomné prelínanie starého a nového sú samotné štatúty, ktoré zakladateľ zanechal svojim dedičom. Spoločne v nich prežívajú prvky nové aj tie z obalu, túto koexistenciu si neuvedomoval, alebo len minimálne, aj samotný zakladateľ.

Reformy sú bolestivé preto, lebo pri odstraňovaní panciera sa s ním vždy odtrhne aj nejaká časť kože. V tomto pramení takmer neprekonateľná tendencia komunít odmietať reformátorov, aj keď sú pre ne životne dôležití. Prirodzená a nutná potreba ochrániť a zachrániť charizmu vedie k zablokovaniu pokusov o reformu. V mene zachovania čistoty charizmy ju odsúdia na neplodnosť. Čistota sa premení na neplodný purizmus vďaka tomu, že chýbala potrebná charizmatická odvaha na odtrhnutie nejakého okraja kože, z tej rany by však prišla jediná možná záchrana.

Každý preklad je aj určitou zradou, avšak strach zo zrady nesmie brániť úspešnému prekladu. Bez prekladu by totiž všetka nádherná poézia chariziem zostala nepochopiteľná pre tých, čo by ju chceli počúvať, no rozumejú a hovoria iným jazykom.

Množstvo chariziem a ideálov by dnes ešte žilo a prípadne by boli plodné, keby boli bývali dokázali z bolesti rany vygenerovať reformu.

Množstvo chariziem a ideálov by dnes ešte žilo a prípadne by boli plodné, keby boli bývali dokázali z bolesti rany vygenerovať reformu. Úspech reforiem je príliš zriedkavý preto, lebo buď odstavíme skutočných reformátorov alebo nasledujeme falošných prorokov – alebo oboje. Dochádza k tomu preto, lebo múdri reformátori a falošní proroci sa veľmi podobajú jeden na druhého. Ľahko postrehnuteľní reformátori sú skoro vždy falošnými reformátormi.

Prvým rozpoznávacím kritériom reformátora je, že sa v spoločenstve nespráva ako reformátor. Vždy je na mieste nedôvera voči reformátorom, ktorí si sami pripisujú tento titul a prezentujú sa ako ‚reformátori z povolania‘.

Prvým rozpoznávacím kritériom reformátora je, že sa v spoločenstve nespráva ako reformátor.

Základná schopnosť reformátorov je doslova manuálna: vedia zozbierať stavebné kamene, niekedy aj sutinu, minulosti a s nimi nás s pokorou a nádejou povzbudiť, budovať nový kostolík svätého Damiána; bude menší ako predošlý chrám, no poskytne miesto, kde sa v pokornom tichu možno znovu započúvať do prvotného hlasu a niekedy sa znovu naučiť modliť.

Keď sa proces reformy vydarí, spoločenstvá prežívajú pravé zmŕtvychvstanie a po ňom Turíce. Rôzne jazyky si navzájom porozumejú a vidno, že je veľa nového, čo si povedať. Reformy sú aj novou evanjelizáciou, darom hovoriť dobré správy druhým aj rozprávať sa medzi sebou. K zakladateľským udalostiam z prvého obdobia pribúdajú nové, ktoré spôsobujú nové prežívanie a očarenie tými prvými. Kríza vždy znamená aj nedostatok príbehov schopných vyvolať v nás pohnutie, rozhýbať nás vnútorne aj spoločne. Reformy napĺňajú komunity aj svet novými príbehmi: kriesia mŕtvych, otvárajú oči slepým, premieňajú vodu na víno, chudobní sa stávajú občanmi iného kráľovstva.