Obdobie, ktoré prežila Chiara Amirante v hnutí Fokoláre prebehlo nádherným spôsobom, s mnohými duchovnými objavmi a prehĺbením komunitného života charakterizovaného hlbokou jednotou.
V tom období bola Chiara veľmi pohltená evanjelizáciou a cítila stále viac vo svojom srdci slová žalmistu: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom“ (Ž 69,10). Skracovala si spánok, študovala a modlila sa v noci, pretože počas dňa sa chcela angažovať v mnohých iných aktivitách. Spomína, že: „jej nová duchovná energia bola tak silná, že jej nedovolila počúvať alarmy svojho tela, ktoré ju upozorňovalo tisícami spôsobov na jej telesný úpadok zo sériou bolestných príznakov: bolesti hlavy a žalúdka, alergie, infekcie, zápaly, neurózy, rozličné kolapsy, neustála horúčka a stále viac znepokojujúce bolesti.“
Na začiatku júla 1988 sa pridal už k obvyklým nočným morám zvláštny sen charakterizovaný tým, že ju trýznili diabli. Chiara o tomto zvláštnom sne hovorí: „jedna z tých hrôzostrašných bytostí po tom, čo ma dlho trýznili, mi zranila oko zo žeravým hrotom a ja som pocítila tak silnú bolesť, že som ju takmer nemohla zniesť. Vo sne mi ten diabol začal hovoriť: „Tu to máš… ver v to že Boh je láska, svedč o Jeho láske v celom svete… Nevidíš, že tvoj Boh ťa nechal v našich rukách? Kde je teraz tvoj Boh?.“
Nevidíš, že tvoj Boh ťa nechal v našich rukách? Kde je teraz tvoj Boh?
„Týmto diabolským zvádzaním som sa na začiatku nenechala veľmi „pohltiť“, aj keď bolo veľmi silné. Stále som tvrdila, že: „Boh je láska, Boh je láska!“ Ale počas sna sa bolesť stávala stále viac silnejšou až do vtedy, kým to bytie nezasiahlo zo žeravím hrotom aj druhé oko a ja som nedokázala viac vidieť. Medzitým ďalší do mňa dobiedzal otázkami sprevádzanými mrazivým diabolským výsmechom: „Kde je tvoj Boh?“ Si skutočne stále tak presvedčená, že tvoj Boh je láska? Prečo nezasiahne ale dovolí, aby sme ťa mučili? Nevidíš, že ťa nechal v našich rukách?“
Chiara cítila, že bola blízko k tomu aby podľahla a že skoro pripustila že oni majú pravdu, že Boh nemôže byť láska! Presne v tom okamihu, s celým svojim nasadením a silou ktorú dokázala zozbierať v srdci a s nadľudskou námahou vôle začala kričať: „Nie, ja verím že Boh je láska, ja verím, že Boh je láska.“
V jednom okamihu prežila skutočne hrôzu z toho, že môže stratiť vieru. Ale v momente, v ktorom kričala z celého srdca a zo všetkých síl: „Boh je láska, ja verím že Boh je láska!“, sa zobudila… Chiara spomína: „že je nemožné opísať pocit útechy, keď si uvedomila, že to nebolo nič iné len ďalšia hrôzostrašná nočná mora! Ale mala takú diabolskú silu, že aj ako bdelej mi zostal v duši hrozný a intenzívny pocit, že som skúsila niečo tajomne „reálne“. Keď sa mi sníval tento sen, nemala som ešte žiaden problém s očami.“
V jednom okamihu prežila skutočne hrôzu z toho, že môže stratiť vieru.
Vec ktorú si Chiara nedokázala vysvetliť je, že presne týždeň potom sa zobudila o tretej v noci z prudkou bolesťou, zo skutočným fyzickým pocitom, že niekto jej skutočne do oka vpichuje bodák ( bol to ten istý identický pocit prežitý v sne). Žiaľ tento krát sa nejednalo len o jednoduchú nočnú moru: bola to dramatická realita. Hovorí: „ že bolesť bola doslova neznesiteľná, na zbláznenie. Bola tak silná, že som viac nedokázala byť v kľude ani minútu. Vstala som a zbytok noci som prebdela chodením hore dole po izbe a čakaním na svitanie, aby som sa nechala odprevadiť k lekárovi.“ Chiara bola vtedy v horách, niekoľko dní na Mariapoli (komunitné strenutie hnutia Fokoláre).
Prvá diagnóza, po veľmi povrchnom vyšetrení všeobecného lekára bola, že sa jedná pravdepodobne o zápal spojiviek a boli jej predpísané očné kvapky a antibiotika. Niekoľko dni sa Chiara skúšala liečiť kvapkami a antibiotikami a vydržať tu hroznú bolesť! Hovorí: „stále o tretej v noci som znova vyskočila z postele kôli bolesti s tým istým pocitom bodáku v ďalšom oku. Nemohla som tomu uveriť. Prežila som ten istý pocit ako v nočnej more spred niekoľkých dní, ale tento krát to žiaľ nebol len sen.“
Chiaru hneď ako to bolo možné odprevadili do nemocnice, kde musela ešte hodnú chvíľu čakať. Ako náhle špecialista prezrel do jej oči, podskočil na stoličke a vykríkol: „Veď ty by si mala vrieskať od bolesti pre to čo tam máš“. A ja som odpovedala: „Naozaj som sa snažila akýmkoľvek spôsobom dať najavo, že bolesť je skutočne neznesiteľná…, ale ak sa nekričí, nikto ťa neberie vážne.“
Lekár vysvetlil, že v procese bola veľmi vážna infekcia, ktorá zasiahla obidve oči a že Chiara skutočne veľmi veľa riskovala. Stačilo, že by sa oneskorila o nejaký ten deň a mohla by definitívne stratiť zrak. Jednalo sa o veľmi vážnu chorobu – zápal cievky v pokročilom štádiu, ktorý sa môže stať chronický.
Stačilo, že by sa oneskorila o nejaký ten deň a mohla by definitívne stratiť zrak.
Lekár jej predpísal sériu vyšetrení, kortizón a ďalšie antibiotika. Práve v týchto dňoch sa potom stala ďalšia výnimočná udalosť, ktorá ju hlboko poznačila.
Počas tohto obdobia mučeníctva s očami mala Chiara veľké problémy so spánkom. Prebdela ho v modlitbe, pretože to bol jediný spôsob, ako sa dokázať vyrovnať s tak hroznou situáciou. Spomína: „bola som ponorená do duchovného dialógu s Pánom a mala som v duši, ako sa mi to často stávalo v tom čase, nádherný pocit, že sa cítim ako v nebi. Znenazdania som však nadobudla pri mne vnímanie diabolskej prítomnosti, ktorá ma naplnila hrôzou v pravom zmysle slova. Dúfala som, že to bola len jedna z mojich obvyklých zvláštnych nočných mor v prítomnosti diablov, ktorí ma mučili, ale tento krát som bola bdelá. Hneď potom som cítila, že moja duša akoby vyšla z tela a nachádzala sa v „priestore – mimo priestoru“ v stave, kde bola ešte znásobená neskutočná sila predchádzajúcej skúsenosti pekla, ktorú som žila jeden rok. Ak som sa v predchádzajúcom black-oute cítila pohltená tmou a mrazom smrti, v túto noc som znovu cítila fyzickú prítomnosť pekla. Neexistujú slová na opísanie tejto dramatickej skúsenosti, pretože akákoľvek ľudská veličina nepriblíži ani čo-to z toho, čo som prežila. Ak hovorím „tma“ alebo „pocit zúfalstva“, mráz, hlboká úzkosť, nesmierna samota, smrteľná prázdnota…, peklo… jedná sa o slová, ktoré ponúknu len vzdialený obraz. Bola to len pár minútová záležitosť, ale mne sa zdala večnosťou kôli enormnému pocitu zúfalstva a oddeleniu od Boha, ktoré som skúsila.“
Bola to len pár minútová záležitosť, ale mne sa zdala večnosťou kôli enormnému pocitu zúfalstva a oddeleniu od Boha, ktoré som skúsila.
„Chcela som ujsť, chcela som kričať o pomoc, ale už som nemala samu seba pod kontrolou: cítila som ako keby moja duša bola na jednej strane a telo na druhej. Z duše som kričala: „Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil?“ A hneď potom mi prišlo toto osvietenie: „Boh by ma predsa nemohol opustiť“. V mojom srdci teda vytryskli spontánne slova dôvery k Ježišovi: „Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Hneď som sa ocitla, ak sa to tak môže povedať v mojom tele a nie v tomto „priestore – mimo priestoru“. Mohla som však ešte vnímať tu hroznú prítomnosť a uvedomila som si s jasnosťou tieto slová: „ Nedáme ti nikdy pokoj, nedáme ti nikdy viac oddýchnuť!“ Bola to veta vyslovená s nesmiernou zlobou, ktorá mi prenikla do duše ako nabrúsené ostrie. Cítila som, že táto prítomnosť by ma okamžite rozložila, ak by tam nebol Niekto iný ktorý jej to nedovolil.“
Keď som v pár sekundách prežila tak hroznú skúsenosť, aké je potom žiť v pekle po celú večnosť?
Chiara pokračuje s touto reflexiou: „Keď som v pár sekundách prežila tak hroznú skúsenosť, aké je potom žiť v pekle po celú večnosť? Chcem teda prežiť celý môj život tak, aby ten, kto už žije peklo na zemi, z neho mohol vyjsť a predovšetkým, aby v ňom neskončil navždy.“ Skutočne som trpela vediac, žeby som mohla prežiť podobnú situáciu a „štípala“ som sa v nádeji, že sa zobudím z tejto nesmiernej nočnej mory, ale… bola som skutočné bdelá! V tú neuveriteľnú noc sa zakorenilo v mojej duši nezmazateľným spôsobom moje povolanie k posledným, k najchudobnejším z chudobných, k tomu kto stratil Boha a kto žije v hriechu ktorý vedie k smrti duše. Chcela som sa pohrúžiť s Ježišom do podsvetia mnohých sŕdc…“
Od tej chvíle pokračuje Chiara: „ ak boli „oni“ rozhodnutí nenechať ma na pokoji, aj ja som bola rozhodnutá žiť s veľkou radikálnosťou Evanjelium a nedopriať si pokoja, ak by čo len jedna jediná duša mala žiť večne skúsenosť pekla, ktorú som prežila tak intenzívne a osobne. Myslím, že som pochopila v tejto neuveriteľnej skúsenosti niečo z tajomstva Ježišovho zostúpenia do podsvetia. Aspekt málo prehĺbený, ale z môjho pohľadu v kresťanskej skúsenosti dôležitý. Vnímala som, že Boh ma volal svedčiť o Jeho láske práve tomu, kto prežíva v duši niečo z „pekla“ už tu na zemi. Priniesť veľkolepú zvesť zmŕtvychvstania Krista, ktorý sám zostúpil do podsvetia, aby nám otvoril brány neba. On na seba zobral smrť ktorú premohol z lásky k nám, aby nám daroval plnosť radosti zmŕtvychvstania.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.