Spoločnosť

Otvorenosť obohacuje

Foto Flickr/Aigars Mahinovs

„Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?“ On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy.“

(Mt 13, 24-30)

Istá moja známa po návrate z dovolenky v zahraničí s prekvapením hovorí: „Tam je omnoho viac nevidiacich ako u nás.“ Odvetil som jej: „Nie je tam viac nevidiacich –len chodia omnoho viac von, je tam menej architektonických prekážok a lepšia infraštruktúra na pomoc zdravotne znevýhodneným, takýto prístup posmeľuje slepých, aby sa zapájali do spoločenského života.“

Tento rozhovor s Júliou, mojou nevidiacou kolegyňou zo Sicílie, ma priviedol k hlbokému zamysleniu. Umožniť zviditeľnenie odlišností, problémov a chudoby je pre národ veľmi významný a účinný ukazovateľ jeho civilizačnej úrovne, je to veľmi ušľachtilý prejav vyspelosti národnej kultúry.

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

blank
blank

Najkrajšie námestie na svete je to, kde sa môžeme spolu stretávať všetci, so všetkými našimi schopnosťami aj s rôznymi nedokonalosťami. V najlepšej triede sú spolu s našimi vynikajúcimi chlapcami a dievčatami aj tí, čo sú výnimoční niečím iným. Hluchí, slepí, chromí, skleslí aj šťastní, všetci sú pozvaní k jednému stolu, k spolunažívaniu odlišností.

Niektoré nedostatky sú také, že ak sa ich podarí zverejniť, vyniesť na svetlo pred všetkých, stávajú sa obohatením národa. V tomto zmysle stále platí, že „nedostatok (chudoba) je bohatstvom národa“. A že najväčším nedostatkom človeka, národa alebo spoločenstva je snaha skrývať vlastný nedostatok.

Každá civilizácia sa vždy rozhoduje, ktoré ťažkosti ponechá na verejnosti a iné sa zas snaží zatajiť a popierať. Po tisícročia sme držali doma pod pokrievkou najrozličnejšie nedostatky našich detí a nás samotných, nechali sme sa nimi uväzniť.

Po tisícročia sme držali doma pod pokrievkou najrozličnejšie nedostatky našich detí a nás samotných.

Mali zostať skryté pred zrakom všetkých a mnohé stále sú. Niekedy vyplávali na povrch pri kríze alebo v naliehavej situácii, akýsi zápach prichádzal z dverí oproti.

Krízy sú vždy príležitosťou na to, aby skrývané nedostatky vyplávali na povrch – sami to vidíme. V našej duši je toľko nedostatkov, ktoré by sa mohli premeniť na naše bohatstvo a obohatiť všetkých, len keby sme boli schopní ich vyrozprávať niekomu, kto je schopný ich vľúdne prijať, keď sa už „dostali spod pokrievky“.

Niektoré nedostatky, ešte včera skryté, sú dnes čoraz viditeľnejšie, začínajú sa vynárať vďaka postupujúcemu procesu uvoľňovania, ktorý skrášľuje a poľudšťuje naše mestá. Rodia sa však nové neviditeľné nedostatky, ktoré sa skrývajú úmyselne, neraz ich niekto ututláva kvôli vlastnému profitu.

Chudákov pripútaných v osídlach herní už nie je možné vidieť. Čoraz tmavšie sklá znemožňujú, aby ich bolo možné verejne vidieť, a ďalší účastníci „hier“ vidia len čarovný stroj opantaní samozničujúcou samotou, ktorá prináša nehanebné zisky, súkromné aj verejné. Podobne sú pred naším zrakom skryté deti, ktoré spia v izbách upravených tak, aby umožňovali denné i nočné hry matiek.

Prvým krokom k oslobodeniu týchto otrokov postmodernej doby je zviditeľniť ich, prežiariť sklá ich väzenia, vstúpiť niekedy tam dovnútra a osvietiť ich našimi očami.

Prvým krokom k oslobodeniu otrokov postmodernej doby je zviditeľniť ich.

V krajine, ktorá nie je schopná zatvoriť tieto väzenia, ale stále otvára ďalšie a ďalšie, pre nás ostatných obyvateľov zostáva len možnosť prinášať domesta morálnu odolnosť.

Existujú aj osobné nedostatky, ktoré sme sa v priebehu storočí naučili premieňať na spoločné bohatstvo, no postupne sa vracajú do kráľovstva samotárskej neviditeľnej núdze.

Pozrime sa na modlitbu. Modlitba sa rodí predovšetkým z určitej potreby, z ľudskej skúsenosti s vlastnou biedou, nedokonalosťou, z hlbokej intuície, že sme väčší ako naše telesné obmedzenia či vesmír.

Náboženstvám a vieram sa podarilo transformovať tieto individuálne potreby do spoločných liturgií, cirkví, chrámov, do pútí a procesií, ktoré boli (takmer) vždy ušľachtilými formami spoločenstva dobier a Spoločným dobrom.

Vychádzali sme z domovov, začínali cestu spolu s ostatnými spoločníkmi a spolu sme uznávali svoju úbohosť a potrebu o niečo žobroniť. Začínali sme sa modliť a premieňať tieto naše nedostatky na bohatstvo. Dá sa (a aj sa treba) modliť v skrytosti svojej izbičky, ak sa však dokážeme modliť spoločne a jeden pred druhým prejaviť svoju túžbu po vnímaní večnosti, spoločná úbohosť sa stane pre celé mesto verejným bohatstvom.

Aj ten, kto neverí (alebo už neverí), že za tými modlitbami sa nachádza isté Ty (osoba), ktoré ich prijíma, vie, že prítomnosť komunít, ktoré sa dokážu spoločne modliť, patrí medzi tie vlastnosti mesta, ktoré zväčšujú jeho slobodu.

Dnes naďalej cítime túto ľudskú úbohosť, no nevieme už nájsť alebo rozpoznať miesta, kde by sme ju spoločne slávili, a ani spoločníkov, aby sme sa o ňu podelili. Strácame schopnosť chodiť na púte, lebo nám chýbajú ciele, a preto nám chýbajú aj cesty, a tie, čo sú, zas nevidíme. A tak sa tieto nedostatky nedostanú spod pokrievky a nestanú sa obohatením.

Nedostatky, skryté a rozdeľujúce problémy predstavujú vždy individuálne aj komunitné zlyhania, nie vždy si to však uvedomujeme.

Ak sa nedostatky nedostanú spod pokrievky a nestanú sa obohatením.

Keď napríklad v niektorej komunite nevidieť viac problémy a nedostatky, musíme sa zakaždým pýtať samých seba, či sme o toľko dokonalejší, alebo jednoducho nedostatky a potreby už nedokážu vystrčiť hlavu spod pokrievky kvôli našim prekážkam, či už architektonickým, občianskym alebo morálnym. Nejedno zmenšovanie nedostatku je teda len prejavom krízy a komunitného nedostatku.

Toto je všeobecný paradox, stáva sa však smerodajným, keď máme do činenia s duchovnými alebo ideálovými spoločenstvami. Tu sa v najlepších a najživších obdobiach ľudia neostýchajú darovať schopnosti a svoje bohatstvo spolu aj so svojimi „negatívami“ a nedostatkami. Keď však komunity a ich duch ochabujú, zmenšujú sa spolu s darovanými hodnotami aj žiadosti o pomoc. Často si to ani neuvedomíme, alebo si myslíme, že úbytok potrieb je plodom rastu spoločenstva dobier a blahobytu. Obrodenie komunity nastane, keď sa jej členovia opäť začnú navzájom obdarovávať vecami spolu s ich mnohorakými potrebami, nedostatkom a bolesťami.

Existuje tiež jeden zvláštny druh komunitných nedostatkov a problémov, ktoré sa stávajú obohatením, ak vyplávajú na povrch. Ideálovo-charizmatická komunita po svojom založení prežije a prekoná krízu prechodu od prvej generácie k nasledujúcim, len ak bude schopná nechať vyplávať na povrch nedorozumenia, kritiku, rôznorodosť interpretácií, vízií, chápania „charizmy“ a zakladateľov.

Obrodenie komunity nastane, keď sa jej členovia opäť začnú navzájom obdarovávať nedostatkom a bolesťami.

Toto všetko však býva zvyčajne považované za formu nedostatkov a problémov, takže sa nedostanú na povrch. Morálne zdravie takýchto komunít sa potom v skutočnosti meria podľa množstva hlasov, ktoré sa dokážu prejaviť a zaznejú v súzvuku, vrátane tých, čo sa javia ako disharmonické, no v skutočnosti sú len odlišné alebo nové.

Cirkev žije ešte aj po dvoch tisícročiach preto, lebo predovšetkým v prvých storočiach bola živená a očisťovaná množstvom teologických a duchovných chariziem, ktoré boli jedna od druhej veľmi odlišné a niekedy navzájom rozporné, no ako celok sa podieľali na vzniku jediného monolitického učenia.

Poslúžili jej dokonca aj jej herézy, pretože pri obrane pred nimi musela vycibriť a očistiť vlastnú kerygmu (hlásanie evanjelia), bola nútená vyvinúť nové protilátky, ktoré ju ochránili pred vírusom ideológie vlastnej viery.

blank
Foto: Flickr

V každej živej komunite, ktorá rastie a pretrváva po generácie, je nutnou a neodmysliteľnou podmienkou na prežitie príchod ľudí, či zvnútra alebo zvonku, ktorí sú nositeľmi naliehavých a tvorivých inovácií, zodpovední ich však nutne vnímajú ako problémy. Nie všetky podnety sú pre komunity vhodné, nie všetky problémy sú obohatením. Niektoré sa rodia z narcizmu a keby sa rozvíjali, viedli by jednoducho k rozkladu spoločenstva, hnutia alebo organizácie. Osudovo dôležitým faktom však zostáva, že nie je možné rozpoznať podstatu inovatívneho podnetu vo fáze, keď sa rodí, keď sa objaví a začína sa formulovať. Jediný spôsob, ako vytriediť tieto „sekundárne“ (následné) charizmy, je nechať ich rásť, každej dať možnosť vykvitnúť. Tie „dobré“ charizmy sa samy postarajú o tie „zlé“.

V každej živej komunite je nutnou podmienkou na prežitie príchod ľudí, či zvnútra alebo zvonku, ktorí sú nositeľmi naliehavých a tvorivých inovácií, zodpovední ich však nutne vnímajú ako problémy.

Pôvodná charizma má svoju vnútornú silu, a ak sa rozvíja správne, produkuje prirodzene aj svoje protilátky. Ak by inovatívne osoby boli blokované, pretože sú vnímané ako ohrozenie a nedostatok, alebo, ešte horšie, ak sa vedenie komunity zameriava na to – a umelo k tomu vedie –, aby na povrch prenikli len podnety, ktoré sú označené ako dobré, také spoločenstvá nebudú zdravé a často odumrú.

Na jedného dobrého proroka treba desať „falošných“. Ak chce mať nejaké spoločenstvo istotu, že rodí len dobrých prorokov, bude produkovať len zlých. Na duchovnom poli nebude prinášať úrodu len dobré obilie.

Ak chce mať nejaké spoločenstvo istotu, že rodí len dobrých prorokov, bude produkovať len zlých.

Čím je nejaké spoločenstvo duchovne živšie, tým širšie je spektrum kritík, námietok, protestov, toto všetko však ani zďaleka nie sú nedostatky, to všetko je obohatením.

Niekedy osoby, ktoré spočiatku naozaj vyzerali ako najproblematickejšie a nebezpečné, sa rastom a dozrievaním prejavia ako vzácne žriedla; a iné, ktoré v prvej fáze pôsobili ako veľmi prístupné, sa svojou úslužnosťou nakoniec stanú skutočnými vredmi na tele spoločenstva, a keby ich nasledovalo, skončí ako neplodné a neschopné pritiahnuť nových členov.

Najmä v obdobiach bezprostredne po prvom založení spoločenstva či hnutia ich zodpovední nie sú tými najvhodnejšími osobami na rozlíšenie dobrých reformátorov od schizmatikov a heretikov. Ak to robia, nemôžu vybrať iné ako nesprávne osoby, budú totiž príliš podobné tým, ktorí ten výber robia.

Ak v ideálovej oblasti na rozdiel od podnikov a firiem vykonávajú výber zajtrajších elít dnešní „vlastníci“, je veľmi problematické, aby z toho vzišli skutoční reformátori, ktorí sú jedinou nádejou na udržanie pôvodného ducha ideálu pri živote.

Esenciálni reformátori zvyčajne prichádzajú cez povolanie, na priamy vnútorný hlas.

Títo esenciálni reformátori zvyčajne prichádzajú cez povolanie, na priamy vnútorný hlas: a niekedy ako dávny prenasledovateľ Pavol z Tarzu.

Aj tu sú však „architektonické prekážky“, ktoré bránia odlišnostiam vyplávať na povrch. Takmer vždy ich v minulosti budovali preto, aby mali rýchle cesty a veľké paláce, aj keď mesto a jeho život boli celkom iné. Záchrana a zachrániť sa, to vyžaduje odvahu a energiu búrať bariéry, upraviť cesty, semafory a chodníky. Práve svieži vzduch námestí a záhrad sa postará o našu liečbu a záchranu.

TEXT

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies