Pod týmto názvom autor článku v časopise Christ in der Gegenwart sa zaoberá aj ekumenickým rozmerom tejto témy. Pri jeho čítaní sa mi vynorila dávna spomienka: Stretla som v meste nášho priateľa evanjelického kňaza J.H., ako sa veľmi ponáhľa. Na moju otázku “Kam tak rýchlo?” odpovedal: “Idem k chorému s Pánom.”
Hlboko ma to oslovilo: “Idem v duchu v modlitbe s Tebou”. Som veľmi vďačná za tohto kňaza, t.č. už biskupa ECAV na Slovensku. Sama už viac ako 10 rokov so súhlasom otca arcibiskupa mám tú milosť prinášať chorým Eucharistiu. A vidím, čo to pre chorých znamená. Preto to považujem za mimoriadne vzácny dar pre chorých, ktorý prináša bohaté plody: posilnenie vo viere a zjednotenie chorého človeka s Božou vôľou pre neho/pre ňu. Na lôžku chorých takto ľudia dozrievajú do svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní.
Na lôžku chorých takto ľudia dozrievajú do svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní
V súčasnej ekumenickej realite to však nie je také bežné. Autor článku píše : “Otázka, ako narábať s eucharistickými darmi chleba a vína, ktoré zostali po prijímaní, resp. po Večeri Pánovej, bola po stáročia príčinou sporu medzi konfesiami, ale aj vnútri protestantizmu.
Martin Luther si zachoval katolícky zvyk, ponechávať konsekrované hostie po prijímaní pre chorých. Veril na trvalú reálnu prítomnosť Krista v chlebe a víne ako jeho telo a krv. A tú sa patrilo zdieľať aj chorým, čo sa nemohli zúčastniť bohoslužieb.” Prvý luterský arcibiskup vo Švédsku Laurentius Peri /1499-1573/ sa vyjadril na okraj reformačného obrazoborectva takto: “Lutherstvo ponechalo stredoveké svätostánky, zrejme v presvedčení, že raz musí prísť deň, keď budú slúžiť pôvodnému účelu”.
Podľa autora článku v lutherských zemských cirkvách v Nemecku v súčasnej dobe je táto tradícia celkom neznáma. A Leuenbergská Konkordia /v roku 1973/ odmietla “špekulácie” o reálnej prítomnosti po slávení Večere Pánovej.
Martin Luther si zachoval katolícky zvyk, ponechávať konsekrované hostie po prijímaní pre chorých
Ekumenický teologický dialóg však posúva veci dopredu. Podľa správy Luthersko-katolíckej komisie pre dialóg z roku 2017, komisia vidí veľký konsenz v chápaní eucharistickej viery: “Súhlasíme, že je tu určité priblíženie medzi katolíkmi a luteránmi o trvaní reálnej prítomnosti Krista v znakoch chleba a vína po skončení eucharistického slávenia”.
Liturgická a ceremoniálna konferencia evanjelických cirkví v Nemecku napríklad požaduje “úctivé zaobchádzanie so zbytkom konsekrovaných darov Večere Pánovej a podporuje zvyk, aby ich na záver bohoslužby prinášali chorým domov či do nemocníc.” A ďalej navrhuje, aby sa zachované svätostánky v evanjelických kostoloch opäť používali. Možno pozorovať, že miesta uchovávania konsekrovaných darov sa stávajú miestami privátnych modlitieb…
Zodpovednosť za posväcovanie našich chorých a tieto osobné svedectvá o pôsobení Božej milosti sa môžu stať ďalším odrazovým mostíkom pre veľké Božie plány s ekumenizmom
Je to vývoj, za ktorý chceme ďakovať Duchu Svätému. On jemne, ale nástojčivo každého vedie, aby sme vnímali znamenie čias, túžbu Ježišovho Srdca po jednote jeho učeníkov zhromaždených pri stole jeho tela a krvi.
V súčasnosti poznáme viacero príkladov, ako si Duch Svätý vedie tých, ktorých si on pozval, aby zvestovali našim súčasníkom na výsledkoch ich osobného úprimného a nástojčivého hľadania pravdy o Eucharistii: že Cirkev od prvých kresťanských čias, počas celých jej dejín, až po dnešné dni prežíva sprítomnenie tajomstva Ježišovej obety na kríži a jeho zmŕtvychvstania práve slávením Eucharistie; že je to jej ústredná bohoslužba; že Cirkev žije z Eucharistie.[1]
Za takéto osobné vyznanie vďačíme napríklad Max Thurianovi, kalvínskemu kňazovi z komunity v Taizé, spoločníkovi brata Rogera Schutza[2]; Scott Hánovi, presbyteriánskemu pastorovi v USA v jeho viacerých knihách, Ulfovi Ekmanovi, švédskemu misionárovi, zakladateľovi charizmatického spoločenstva Slovo života, ktorý v roku 2006 napísal knihu o Eucharistii, ako výsledok svojho štúdia života prvokresťanských komunít a cirkevných Otcov a svojho osobného hľadania spolu s manželkou a synom, čím bola a je Eucharistia pre Kristovu cirkev.[3] Svoje hľadanie zavŕšili spolu s manželkou a synom vstupom do Katolíckej cirkvi.
Zodpovednosť za posväcovanie našich chorých a tieto osobné svedectvá o pôsobení Božej milosti sa môžu stať ďalším odrazovým mostíkom pre veľké Božie plány s ekumenizmom. Bohu vďaka!
Terézia Lenczová, v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným
Citácie: podľa článku v časopise Christ in der Gegenwart č. 24/2019, s. 270.
[1] Sv. Ján Pavol II. vydal na Zelený štvrtok roku 2003 encykliku s týmto názvom: Ecclesia de Eucharistia /Cirkev žije z Eucharistie/.
[2] Výber z jeho myšlienok o Eucharistii vydalo vydavateľstvo štátu Vatikán v roku 2004, pre SSV z taliančiny preložil Andrej Rajský.
[3] Ekman, Ulf: Vezmite a jedzte, kniha o svätom prijímaní, slovenské vydanie 2017 vo Vydavateľstve Kumran
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.