Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.
Roky 1940 – 1942
Svoje prvé poznatky zo štúdií venovala tým najmenším. Inštitút Opera Serafica. Delila sa o vedomosti, city, o svoj život.
„Deti som mala veľmi rada, pretože už vtedy som v nich videla Ježiša, ktorý povedal: ,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov…‘ (Mt 25, 40). […] Popoludní som im povedala: ,Teraz si treba pol hodinku pospať, položte si teda hlavu na lavicu.‘ Prechádzala som pomedzi ne a takmer ako matke sa mi žiadalo požehnať ich. […] Zavládlo ticho. Učenie v Castello vo Val di Sole a neskôr aj v Livo […] mi poslúžili ako tréning v láske.“ Piateho júna 2001 Chiara Lubichová takto vyjadrila svoj postoj, s akým od svojich 19 do 23 rokov vykonávala povolanie učiteľky.
Školský rok 1938 – 1939 strávi v Castello di Ossana a počas nasledujúceho roka dva mesiace zastupuje vo Varollo di Livo. Šestnásteho októbra 1940 nastúpi „učiteľka Silvia“, ako ju volali jej žiaci, na miesto v Inštitúte Opera Serafica v Cognole neďaleko Tridentu. Toto zariadenie podporovali bratia kapucíni a členovia Tretieho rádu. V ústave pre siroty býva 80 detí.
V Cognole je Silviinou kolegyňou Piera Folgheraiterová, s ktorou v Tridente navštevovali Gioventù femminile [organizácia kresťanských dievčat, pozn. prekladateľa]. Piera má na starosti materskú škôlku a prvý ročník základnej školy. Silvia učí v treťom a štvrtom ročníku a v triedach, ktoré majú žiakom pomôcť pri príprave na budúce povolanie. V inštitúte zostávajú aj na noc.
Neraz sa stane, že Piera sa na Silviu obráti s prosbou o radu pri príprave na vyučovanie. Raz by napríklad Piera chcela svojim žiačikom pomôcť pri učení obrázkovou abecedou, no nemá ju. Silvia sama od seba nakreslí na veľké papiere krásne písmenká abecedy a číslice do desať. Deti si ich obľúbia. Silvii sú zverení aj žiaci vyšších ročníkov, ktorí sa za pomoci remeselníkov pripravujú na prácu tesára, obuvníka, viazača kníh alebo dostávajú hudobné vzdelanie.
Učiteľka Silvia odovzdáva deťom ducha rodiny, ako pohladenie k nim doliehajú jej materské slová. Dobrotivá a zároveň silná sprevádza svojich žiakov po celý deň. Skoro ráno ide na svätú omšu. Sedáva v poslednej lavici a sústredene sa modlí. Hodiny prebiehajú pokojne, učiteľka nerozpráva príliš nahlas, no k chlapcom, ktorých má pred sebou, hovorí jasným a vyrovnaným tónom.
Žiaci ju sústredene sledujú. V učení je na nich náročná, ale keď niekoho vyvolá, chce, aby k téme povedal aj svoj názor. Zároveň tak vytvára priestor aj na osobnostný rozvoj žiakov. V opravených písomkách si deti nenájdu zásahy červeným perom, ktoré pôsobia ubíjajúco. Silvia skôr zľahka podčiarkuje a žiakov tak povzbudzuje, aby nabudúce podali lepší výkon. Počas prestávky si deti môžu sadnúť vedľa učiteľky a počúvať, ako číta zo zábavnej knihy.
V noci, zatiaľ čo veľká izba je ponorená do tmy, aby nedošlo k bombardovaniu, Silvia vo svojej posteli v rohu nocľahárne číta pri svetle malej lampičky. Pred zaspávaním rozpráva chlapcom príbehy zo života mučeníkov a oni počúvajú. Keď je vonku pekne, chodia spolu na prechádzky, hrajú sa. Niekedy ich vezme k sebe domov. Býva na ulici Gocciadoro u svojich rodičov, mamy Liugie a otca Luigiho. Do života detí sa tento vzťah hlboko zapíše a nikdy naň nezabudnú. Spomedzi chlapcov Contardo a Bernardo vstúpia do seminára a neskôr do Rádu menších bratov kapucínov.
Dve myšlienky
Cognola november 1940
Osem detí: veselé a neposedné ako živé striebro. […] V ich očkách sa zračí všetka prázdnota nevedomosti v očakávaní, že ju postupne budú okresávať základné prvky kultúry, ktorú škola a život prinesú. V škole som nováčikom. Tak ako oni. Nerozhodná ako oni. Pristupujem k nim a uvedomujem si svoju zodpovednosť odovzdať týmto dušičkám, ktoré nikdy neokúsili vedomosti, prvú príchuť školy. Zapotácam sa… našťastie si to nikto nevšimne. Sú príliš noví v tomto novom svete. Jedinou útechou mi je moja každodenná príprava. Pracovala som na sebe, aby som sa stala maličkou s maličkými. […] Spoločne – po prvý raz oni, po prvý raz i ja. A pritom s nadšením zakúšať radosti, sklamania, usmernenia, ktoré v sebe ukrýva táto novosť.
Cognola apríl 1941
Akú radosť musí zažívať matka, keď si uvedomí, že dala telesný život svojim deťom. Koľko radosti vyvolá v učiteľke pomyslenie, že po prvý raz nasýtila vedomosťami týchto maličkých a že im ponúkala potrebné živiny. […] Pravdaže, nie všetci píšu a čítajú dobre. No každý sa niečo naučil. Azda nejaká tenká stonka rastie rovno, iná nakrivo, ďalšia možno potrebuje oporu. Všetci sa však narodili a vyrástli. Vzdávam zato vďaku Najvyššej Múdrosti. […]
Pokiaľ ešte plameň ich viery neslabne v záhaľčivom závane nečistoty a egoizmu, chcem im povedať, aby obrátili svoju otvorenú dušičku na veľkú Božiu lásku, ktorá svojou vôňou všetko preniká. Chcela by som ich priviesť ku kontemplácii Večného. Pretože sú moji. Pretože ja sa mám o tieto duše postarať. To ja mám obrovskú zodpovednosť za tieto srdcia! Keď si pomyslím, že vďaka jedinému pohľadu sa môžu stretnúť s nebom, ach, kto mi pomôže?! Nebeská Matka, ktorá vždy dala pocítiť svoju mocnú ochranu úbohým, maličkým a chudobným, mi bude pomáhať. Moji malí ju milujú. Videla som ich spínať ručičky pri ľúbezných modlitbách.
Foto: Città Nuova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.