Košické dominikánske kultúrne centrum Veritas chce robiť dobrú kultúru a ponúkať ju ľuďom.
Slnko práve zohrieva sklené tabule vstupných dverí z Dominikánskeho námestia, príjemne hreje sediacich v kaviarni. Na námestí bzučí najväčší košický trh, vnútri sa šíri vôňa kávy, hudba, ktorá upokojí, a predsa nedá pokoj, tlmený smiech mamičiek s deťmi pri vedľajšom stole. Brat Vavrinec a brat Bohuslav, dvaja dominikáni, nám začínajú predstavovať kultúrne centrum Veritas a jeho príbeh.
Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia sa páter Mikuláš Lexmann rozhodol vybudovať pri kostole dominikánov kultúrne centrum.
Páter Mikuláš prišiel s jedným z prvých kín v meste, chcel zlepšiť kultúru v Košiciach.
Pôvodne bola táto myšlienka skromnejšia, ale postupne zistil, že viacero ľudí by malo záujem o rôzne aktivity pri kostole dominikánov.
Vízia postupne rástla, až vzniklo veľké centrum s divadelnou sálou, dostavané v roku 1933. „Páter Mikuláš prišiel s jedným z prvých kín v meste, chcel zlepšiť kultúru v Košiciach, bol za tým asi aj pastoračný zámer,“ vysvetľuje brat Vavrinec. Aktivity boli zamerané na rôzne skupiny ľudí, mnohé z nich boli určené pre mladých. Stretávali sa tam najmä tí z chudobnejších rodín.
Dodnes na to niektoré tunajšie panie spomínajú, na fotografiách na stenách je skupina 30 či 40 dievčat so svojimi tamburínami. Chlapci mali zasa trúbky. Vo Veritase mali priestor, kde sa učili hrať, a potom sprevádzali rôzne slávnosti, či už cirkevné, alebo aj iné.
Páter Mikuláš mal široký záber, viedol aj skupinu esperantistov či stretnutia pre ľudí z kostola. To boli začiatky. Veritas sa potom na dlhé obdobie socializmu zmenil na štátne kino Dukla, dominikáni boli presunutí alebo uväznení.
Začiatkom deväťdesiatych rokov prišli späť do kláštora bratia dominikáni. Vstupná sála slúžila ako prednášková miestnosť, organizácia centra bola vtedy provizórna.
Klub Cinefil, ktorý sa v roku 2006 stal dokonca najúspešnejším filmovým klubom na Slovensku.
O niekoľko rokov sa zrodila Galéria Doktora Živaga a neskôr klub Cinefil, ktorý sa v roku 2006 stal dokonca najúspešnejším filmovým klubom na Slovensku.
V kinosále prebiehali rôzne predstavenia pre školy, pre deti, v rámci filmového klubu rôzne festivaly a tematické podujatia. Veritas hostil niekoľko výstav, dominikáni spolupracovali aj s mestom a rôznymi kultúrnymi centrami.
„V tých rokoch som bol študent,“ prerušuje históriu brat Vavrinec, „chodil som sem na pivo, pamätám si to tu, neďaleko odtiaľto som chodil do školy. Bolo to medzi mojimi rovesníkmi obľúbené miesto.“
V roku 2007 sa začala generálna rekonštrukcia kláštora i susedného Veritasu, ktorý bolo nutné uzavrieť. Po šiestich rokoch začal znova fungovať, aj keď len sporadicky. Kaviareň, ako ju môžete zažiť dnes, onedlho oslávi svoj prvý rok. „Pokračujeme v pôvodnom zámere Veritasu, stále máme záujem robiť dobrú kultúru a ponúkať ju ľuďom,“ vysvetľuje brat Bohuslav.
Rozbehli spoluprácu s košickým konzervatóriom, pripravujú divadelné predstavenia, výstavy; steny na poschodí práve čakajú na nové obrazy.
Pokračujeme v pôvodnom zámere Veritasu, stále máme záujem robiť dobrú kultúru a ponúkať ju ľuďom.
„Hľadáme spôsob, ako tento priestor znova oživiť, lebo ak niečo dlho stojí zavreté, potom je omnoho náročnejšie znova to rozbehnúť,“ pokračuje brat Bohuslav a priznáva, že ľudia medzičasom stratili povedomie o tomto mieste. Predtým sa vedelo, že tam možno prísť každý deň, fungovala tam kaviareň a napríklad vždy v pondelok, stredu a piatok sa o 19.19 premietal
nejaký klubový film.
Veritas však nadobudol po renovácii trochu iný charakter. „Nejako spontánne sa tu začali stretávať mamičky s deťmi, na sociálnych sieťach sa rozšírilo, že je tu dobrá káva, dobré vybavenie kútika pre deti a blízko je kostol,“ smeje sa brat Bohuslav. Jedným dychom však dodáva, že skupiny návštevníkov sa niekedy míňajú – tí, čo chodia do kostola, nechodia do Veritasu, a naopak.
Priestory ponúkajú široké možnosti využitia – na konferencie, festivaly, koncerty, firemné či rodinné oslavy, školenia, obchodné rokovania či diskusné kluby. Vízie dominikánskeho kultúrneho centra na najbližších desať rokov zahŕňajú aj pravidelné divadlo, prednášky pre verejnosť, hudobnú školu pre deti, stretnutia pre mladých 25+, pre mamičky s deťmi a mnohé ďalšie. Brat Bohuslav vychádza z toho, že „svätý Dominik založil našu rehoľu ako rehoľu kazateľov – kázanie v akejkoľvek podobe. Vnímame, že toto môže byť naša prítomnosť v kultúre. Tá je sama osebe jednou z priorít pre našu rehoľu aj preto, že poskytuje priestor na stretnutie rôznych náboženstiev, rôznych pohľadov, rôznych kontextov. Myslím, že k tomuto sme pozvaní vôbec ako kresťania.“
Atmosféru Veritasu opisuje s úsmevom brat Vavrinec: „Nájdite mi v Košiciach kaviareň, kde stretnete brata v habite! Takto čudne odetí chlapíci – ľudia sa čudujú. Myslím, že dominikáni vždy radi stretávali ľudí.“
Nájdite mi v Košiciach kaviareň, kde stretnete brata v habite!
Na záver dodáva, že každá rehoľa má nejakú charizmu, nejaké dedičstvo, ktoré si má strážiť a odovzdávať z generácie na generáciu. Ide o odovzdávanie niečoho, čo bolo na začiatku, ohlasovanie Božieho kráľovstva na rôznych miestach, fórach, na akademickej pôde, v umení. „A to sa tu u nás môže stretať.“
Foto: Jakub Šimoňák a dkcveritas.sk
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.