Pila som kávu, keď si ku mne sadlo jedno z našich dospievajúcich detí a zostalo ticho sedieť. Poznám už tie chvíle, keď sa deťom niečo tlačí na jazyk, no nevypustia ani slabiku, akoby mali strach, že sa rozplynie vo vzduchu a nebude pochopená. Stačí počkať, nesiliť, netreba súriť minúty. Ticho má vzácnu moc, možno pripravuje duše na rozhovor. Áno, hovorím o duši, lebo rozhovor je v prvom rade stretnutie duší, ktoré sa vyjadrí slovami.
O krátky čas sa otvoril kohútik a pretieklo za minútu toľko vody, až som ju nestíhala všetku zachytiť. „Nech tečie“, pomyslela som si. Emócie samozrejme nezostali bokom. Až po hlbokom, pokojnom vypočutí môže nasledovať otázka. S veľkou pravdepodobnosťou nesadne a adolescent má pocit, že sa treba obraňovať. Postupne, trpezlivo sa striedajú repliky a napätie sa vytráca.
Rozhovor je v prvom rade stretnutie duší, ktoré sa vyjadrí slovami.
Začíname sa lepšie chápať, dospievajúce dieťa neútočí, pokiaľ to ani ja nerobím. Ak sa mu predsa len podarí povedať vetu nevhodným tónom, upozorním ho: „Ja sa s tebou rozprávam pokojne, skús to aj ty.“
Iste, je to náročné a hlavne si to vyžaduje čas, ktorý my dospelí vždy iba naháňame. Nezostáva nám však nič iné, len sa snažiť vychytať okamihy, keď sú naše deti ochotné rozprávať sa, počúvať náš názor. Sú príliš vzácne na to, aby sme ich ignorovali.
Počas rozhovoru mi zazvonil telefón. „Neber ho, prosím“, povedal tínedžer sediaci vedľa mňa. Odložila som ho a debata mohla pokračovať. „Možno, keby ti volal pápež, musela by si to dvihnúť.“ „Možno ani vtedy“, odpovedala som a smiech nás v rozhovore posunul ďalej. Dôvera sa prehĺbila, odvaha vysloviť všetko, vzrástla.
O chvíľu vošlo do izby ďalšie z našich detí a vyjadrilo istú potrebu. „Skús to vyriešiť sám. My sa teraz rozprávame.“ Skutočnosť, že som nedala prednosť inému z detí, mi nahrala ďalšie body. Adolescentovi sediacemu predo mnou som tak dala najavo, že pre mňa je v tejto chvíli dôležitý iba on.
Čas bežal a ja som nevyhnutne musela odísť z domu niečo vybaviť. Navrhla som mu však, aby išiel so mnou. Jeho súhlas ma presvedčil, že mu na mojich slovách a názoroch záleží.
„Ja sa s tebou rozprávam pokojne, skús to aj ty.“
A tak sme rozprávali ďalej. Vďačnosť a spokojnosť nášho dospievajúceho dieťaťa na konci debaty ma presvedčili, že to bol najlepšie využitý čas.
Inokedy je rozhovor búrlivejší, naše názory sa výrazne líšia a ochota dať sa rodičom formovať je minimálna. Na začiatku som písala o rozhovoroch duší. V takých chvíľach mi pomáha uvedomiť si, že pravdu hľadáme spoločne a že ňou je sám Boh. Neznamená to, že mám v sebe všetko vymazať a spochybniť aj zásady, ktoré sú vyjadrením môjho presvedčenia. Tie vo výchove vychádzali na povrch celé roky a snažili sme sa ich každý deň dosvedčovať slovom i vlastným životom. Podstatné je, aby sa dieťa predo mnou cítilo milované, pochopené, aby som dokázala v sebe vytvoriť prázdno, vďaka ktorému do dialógu môžeme prizvať aj niekoho Tretieho.
V takých chvíľach mi pomáha uvedomiť si, že pravdu hľadáme spoločne a že ňou je sám Boh.
Ak totiž milujem dcéru či syna takouto mierou lásky, vycíti to a začne konať podobne. A vtedy sa naplnia Ježišove slová: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20) Presne to sa nám stalo minule, keď sme sedeli na linke v kuchyni a rozprávali sme sa o témach, ktoré sú v období dospievania najviac háklivé. Vo vzájomnom načúvaní sa skutočne vytvoril priestor pre Ježiša. Bol s nami a on sám bol odpoveďami pre mladého človeka. Isteže som svoju skúsenosť odovzdávala aj slovami a takisto som logicky a racionálne argumentovala. Dnes to ani inak nejde, pretože táto generácia potrebuje veciam rozumieť, fakty musia do seba zapadať ako puzzle.
Ako rodičia pre nich nie sme autoritou len pre svoju pozíciu otca či mamy. Adolescenti si všímajú autentickosť nášho života, či to, čo povieme, aj žijeme. Ak je však Ježiš prítomný medzi dieťaťom a rodičom, on sám posilňuje semiačko vyklíčené v jeho duši a osvetľuje rozum. Na konci nášho rozhovoru tínedžer sám sformuloval vety, ktoré boli jeho vyjadrením, no ja som sa pod ne mohla so spokojným svedomím podpísať. Radosť a objatie, ktoré naplnili kuchyňu hovorili za všetko. Cítili sme, že sa nás dotkol Boh, bol tam medzi hrncami s nami.
Neexistuje recept na to, ako viesť dialóg s adolescentom, lebo jeho svet sa príliš rýchlo mení a emócie sú často horúce. Napriek tomu fungujú isté hodnoty, ktoré sa v každej debate dajú uplatniť. Takýto prístup nám umožní navzájom sa lepšie spoznať a obohatiť a rozhovor sa nemusí skončiť zabuchnutými dverami.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.