V živote človeka sa niekedy udejú udalosti, ktoré silno ovplyvnia jeho ďalší život. U Chiari Amirante to bola autohavária, ktorú zažila ako mladé dievča.
S ďalšími kamarátmi sa vydali k mori do Terracini. Pri návrate si všimla, že dvaja kamaráti mali vypité, ale skôr ako by dokázala s kamarátkou zakročiť, auto sa dalo do pohybu. Po par minútach šofér stratil kontrolu nad vozidlom a zišiel z cesty. Pochytila ich panika, lebo auto sa rútilo do priepasti. Popri výkrikoch o pomoc sa dokázali z auta katapultovať. To sa viackrát prevrátilo a skončilo v plameňoch. Kamaráti, ktorí to videli z iného auta, zostali v šoku, lebo boli presvedčení, že sú všetci mŕtvi…
„V noci sme z toho, čo sa udialo, nemohli zaspať a spolu s mojimi kamarátkami Klaudiou a Danielou sme sa rozprávali o tom, ako sme sa z ničoho nič ocitli tvarou tvár smrti. Pochopili sme, že v každom momente sa môže náš pozemský život skončiť. Ako hovorí Ježiš, nepoznáme deň ani hodinu.
Pochytila ich panika, lebo auto sa rútilo do priepasti.
Urobili sme medzi sebou dokonca aj jednu dohodu, že si budeme navzájom pomáhať, aby sme prežili každý okamih nášho života čo najlepšie, aby sme v momente smrti mohli povedať: ‚Prežili sme náš život v plnosti a urobili sme z neho dar lásky na lásku Boha.‘“
To, čo Chiaru Amirante veľmi poznačilo, bol fakt, keď si uvedomila, že sa zachránila zázrakom a zostala jej veľmi dôležitá otázka: „Čo by teraz zostalo z tvojho života?“ V hĺbke duše cítila odpoveď, že všetko sa pominie, len láska zostane! Keď si potom spytovala svedomie a v retrospektíve pozerala na svoj život, cítila bolesť z toho, že milovala veľmi málo. Prosila Ježiša, aby jej dal ešte čas a príležitosť milovať.
To, čo sa stalo len dva mesiace po autonehode, Chiarou silno otriaslo. Klaudiu, ktorá s Chiarou prežila zázračne autonehodu, zrazilo auto, ktoré šoféroval opitý muž a skončila v nemocnici v kóme. Klaudia po dvoch dňoch v nemocnici zomrela.
Pre Chiaru Amirante bolo nečakaný šok a vnútorné tsunami! Z ničoho nič jej odišla jedna z najlepších priateliek. Znamenalo to pre ňu, ako keby Klaudia krvou podpísala ich dohodu prežiť každý okamih života v plnosti, ako jedinečný a veľmi vzácny dar. Chiara spomína, že smrť Klaudie, s ktorou bola vnútorne vo veľkej jednote, jej od tohto okamihu kompletne zmenilo videnie veci a hodnotu života. Uvedomila si, akú veľkú časť našich možností, zdrojov, psychických, fyzických a duchovných síl premárnime vo veciach, ktoré de facto nemajú žiadnu cenu. Uvedomila som si, že len Boh je večný, len On zostane.
V tom čase som sa pripravovala na maturitu a ako každý študent som z nej mala obavy. Spomína, ako si vtedy sama pre seba povedala: „Pre maturitu, pre nejakú známku od ľudí sa toľko namáhaš a míňaš toľko energie.
Uvedomila si, akú veľkú časť našich možností, zdrojov, psychických, fyzických a duchovných síl premárnime vo veciach, ktoré de facto nemajú žiadnu cenu.
Pred tebou je však aj posledný súd, od ktorého bude závisieť celá moja večnosť! Ježiš mi už dal dokonca otázky a bolo by skutočne absurdné, keby som prišla na túto poslednú skúšku nepripravená.“
Chiara spomína: „Začala som cítiť zodpovednosť, aby som rozpoznala Ježiša v každej osobe, ktorú som stretla zvlášť v tých viac odstrkovaných a zanedbávaných. Nie vždy ten hladný bol bezdomovec, niekedy to bol mladík, ktorého sa nemal kto ujať, nejaké dievča podvedené svojím priateľom, ktoré potrebovalo niekoho, komu by sa mohla vyžalovať. V týchto konkrétnych každodenných „maličkostiach“ som sa snažila žiť zjednotená s Ježišom cez pomoc iným, čo sa premieňalo na žitú modlitbu.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.