Stĺpčeky

K čomu sa zaviazali kresťania Európy

Motto: “Snívam o stále intenzívnejšom dialógu lásky medzi cirkvami, čím sa stále viac budeme približovať k utvoreniu jednej Cirkvi.” Chiara Lubichová, 1999

K 18. výročiu podpísania Ekumenickej charty

Za ostatných asi 70 rokov došlo k zmene atmosféry vo vzťahoch medzi kresťanmi rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev. Najmä po Druhom vatikánskom koncile sa mnoho vecí veľmi zmenilo: Účasťou zástupcov kresťanských cirkví na koncile sa intenzívne začali rozvíjať teologické ekumenické dvojstranné dialógy. O ich plodoch za 40 rokov sme už písali v našom stĺpčeku. Potom to boli celoeurópske ekumenické stretnutia /Bazilej, Graz, Štrassburg, Sibiu/, ktoré čoskoro podnietili ideu sformulovať Ekumenickú chartu, ako smernicu pre rozvoj spolupráce medzi cirkvami v Európe. Tieto iniciatívy si chceme v tomto stĺpčeku pripomenúť ako dielo tvorivej lásky Svätého Ducha, práve pri 18. výročí Ekumenickej charty /22. apríla 2001/.

blank
Foto: Flickr/Bernd Thaller

Duch Svätý pozýva kresťanov stretávať sa

Prvé celoeurópske ekumenické stretnutie kresťanov sa konalo ešte za železnou oponou, vo Švajčiarsku, v Bazileji, v máji roku 1989. Jeho organizátormi boli rozhodujúce ekumenické subjekty: Rada biskupských konferencií Európy /CCEE/ a Konferencia európskych cirkví /KEK/. Téma stretnutia a Záverečné vyhlásenie “Mier a spravodlivosť pre celé stvorenie” boli prorockou predtuchou radikálnych zmien v Európe, ktoré však do krajín na Balkáne priniesli aj hrôzy vojny. V dokumente sa hovorí, že “Európa je stále častejšie konfrontovaná problémami, ktoré ohrozujú prežitie človeka”. Zo známych dôvodov sme zo Slovenska nemohli vyslať zástupcov na toto stretnutie, preto nemáme svedectvo očitých svedkov.

Druhé ekumenické stretnutie bolo zvolané do rakúskeho mesta Graz v júni 1997. Čerpalo sa z bohatej skúsenosti z Bazileja. 10 000 účastníkov z viac ako 150 cirkví, vďaka obrovskému nasadeniu organizátorov bolo mimoriadne oslovujúce. Téma pre vývoj v Európe po páde múrov a v postkomunistických krajinách bola príznačná: “Zmierenie – Boží dar a prameň nového života.” Účastníci pracovali v skupinách, na diskusných fórach, zameraných na vzájomné spoznávanie sa kresťanov a na tvorbe a odsúhlasovaní záverečných dokumentov. Najsilnejšie puto však vznikalo medzi účastníkmi na bohoslužbách, na svätej omši a na spoločných modlitbách za zmierenie všetkých kresťanov. Každodenné spoločné bohoslužby slova, ráno o 7. hodine svätá omša v Dóme, koncelebrovaná niekoľko sto kňazmi a biskupmi, potom o 9. hodine ranná modlitba v obrovskom stane a štúdium Svätého písma hneď po nej boli podľa môjho názoru určujúce pre atmosféru každého dňa. Vládla radosť a pekné vzťahy. Potom nasledovalo cca 30 pracovných skupín. V nich sa viac alebo menej prejavili dva krajné postoje: na strane delegátov a delegátok zo Západu sa prejavovala skôr tvrdá kritičnosť k diskutovaným témam, u pravoslávnych delegátov skôr prílišná opatrnosť. Z argumentov bolo cítiť ozajstnú vernosť Bohu, vernosť pravde a svojej cirkvi, zodpovednosť za hlásanie Evanjelia svetu vzhľadom na jeho potreby a globálne problémy. Riešenia na zložité problémy sveta musia teda kresťania hľadať spoločne, veľa spolu hovoriť a veľa sa počúvať.

Diskusie v pracovných skupinách a diskusné fóra na témy ako napríklad: viditeľné znaky jednoty kresťanov, eucharistická tradícia v Katolíckej cirkvi, v pravoslaví a v protestantských cirkvách boli výbornou školou vzájomného poznávania sa a počúvania. Bola to prehliadka duchovného bohatstva, ktoré jednotlivé cirkvi rozvinuli. Akoby Boh dokázal aj hriech rozdelenia kresťanov vyžiť na dobro Cirkvi, ako povedal sv. Ján Pavol II v knihe Prekročiť prah nádeje.

Osobitnou témou diskusií bolo hľadanie “ekumenickej spirituality”, ktorá by kresťanom uľahčila cestu k jednote, za ktorú sa Pán Ježiš modlil v predvečer svojho utrpenia: “…aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal”/Jn 17,21/. K tejto téme sa v pléne vyjadrila Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, vo svojom príhovore : Spiritualita zmierenia. Vychádzala z Druhého Vatikánskeho koncilu o sebapoznaní Cirkvi, o ekleziológii v duchu communio, spoločenstva1. Ak je Cirkev definovaná ako “jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud”, potom hľadajme, čo napomáha tento trojičný vzťah medzi kresťanmi. Duch Svätý ukázal skrze charizmu evanjeliovej jednoty spiritualitu zmierenia. Chiara Lubichová ponúkla skúsenosť Hnutia fokoláre skoro 55 rokov žitia jednoty podľa evanjelia. Jej dva základné piliere smerujú k naplneniu Ježišovej modlitby za jednotu jeho učeníkov: 1/ Prisľúbenie Pána Ježiša, “kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi” /Mt 18,20/ prináša nádej jeho učeníkom, že On prítomný v spoločenstve ich povedie k vzájomnej láske medzi jednotlivcami aj medzi cirkvami. 2/ Toto svedectvo lásky však nie je možné, pokiaľ sme si nezvolili ukrižovaného a opusteného Krista za vzor, za kľúč budovania jednoty. K tejto téme sa vyjadril aj Mons. Aldo Giordano, predseda Rady biskupských konferencií o niekoľko rokov neskôr pri návšteve v Bratislave: “Absolútna novosť spočíva v láske. Práve túto potrebuje svet i ekumenizmus”.

Toto bol duchovný rozmer stretnutia. Druhou silnou dimenziou boli rozhovory, akcie solidarity a informačné aktivity i formulované záväzky, zahrnuté do záverečného dokumentu. O tom bližšie v ďalšej časti.

Tretie európske ekumenické stretnutie bolo zvolané do Strassburgu v roku 2001. Jeho hlavným obsahom bolo prijatie a podpísanie Ekumenickej charty predstaviteľmi CCEE a KEK.

Ďalšie celoeurópske stretnutie bolo v Rumunsku, v Sibiu, v septembri 2007, meste bohatom pravoslávnou tradíciou. Organizátori zvolili tému: “Svetlo Krista ožaruje všetkých – nádej na obnovu a zjednotenie Európy.” Tu zažili účastníci určitú možnosť konfrontácie kresťanského Východu a Západu a to otvorilo aj priestor, aby sa hovorilo nielen o spoločných, ale aj o odlišne chápaných témach, ktoré spôsobujú rozdelenie. Kardinál Walter Kasper naznačil isté ochabnutie vôle k jednote: “V nedávnej minulosti bolo cieľom ekumény dosiahnuť jednotu prekonávajúcu hranice jednotlivých konfesií, dnes ide skôr o vzájomné uznanie jednotlivých cirkví v ich existujúcej podobe.”

Duch Svätý nás pozýva k zodpovednosti za Európu

Bohatý duchovný program všetkých európskych ekumenických stretnutí kresťanov vyústil do konkrétnych odporúčaní a opatrení na spoluprácu kresťanov: v misijnej službe, v službe pre jednotu a duchovnú obnovu Európy, v podpore rozvojovej pomoci chudobným krajinám sveta, najmä ich oddĺžením, v podpore ohrozeného stvorenia, v podpore demokracie a ľudských práv všetkých členov spoločenstiev, ktoré účastníci stretnutí zastupovali a i.

10 odporúčaní záverečného vyhlásenia zo Sibiu bolo zameraných na ďalšie budovanie jednoty medzi cirkvami a cirkevnými spoločenstvami: modlitby, ekumenické púte, teologická formácia a spoločné štúdium, ale aj sociálna oblasť, kultúrne projekty na základe kresťanských hodnôt. Spomenuli sa i ochrana menšinových národných i náboženských spoločenstiev, ochrana migrantov a utečencov a i.

Krátko po stretnutí kresťanov v Grazi /1997/ vznikla ekumenická iniciatíva pripraviť pevný a kontrolovateľný zoznam záväzkov ekumenických celoeurópskych stretnutí, vyjadriť Ekumenickú chartu povinností a práv. Po niekoľkých stretnutiach medzinárodnej redakčnej skupiny vznikol dokument Ekumenická charta – smernica pre rozvoj spolupráce medzi cirkvami v Európe. Bola slávnostne podpísaná v Štrassburgu 22. apríla 2001 zástupcami CCEE – kardinál Miloslav Vlk a KEK – metropolita Jeremiáš.2

Ekumenická charta je rozčlenená do troch kapitol:

I. O povolaní k jednote vo viere – čo predpokladá usilovať o spoločné chápanie Kristovho spásneho posolstva a snahu o viditeľnú jednotu Cirkvi Ježiša Krista v spoločnom svedectve a službe, vo vzájomnom uznávaní krstu a v eucharistickom spoločenstve.

II. Na cestu k viditeľnej jednote cirkví v Európe sformulovali autori Ekumenickej charty 11 záväzkov, ktoré sa týkajú: spoločného hlásania evanjelia, spoločných činností a ústretových krokov, spoločných modlitieb a dialógov.

III. Naša spoločná zodpovednosť v Európe sa týka mnohých oblastí. Bolo navrhnutých spolu 13 záväzkov: prispieť k formovaniu Európy; zmierovať národy a kultúry; chrániť stvorenie; prehlbovať spoločenstvo so židovstvom; pestovať vzťahy s islamom; stretnutia s inými náboženstvami.

Ekumenickú chartu prijímali postupne kresťania v jednotlivých krajinách. Prvé kontrolné stretnutie, zamerané na hodnotenie prijímania a realizovania Ekumenickej charty bolo v Ottmaringu v roku 2009.

A čo zaželať Ekumenickej charte do ďalších rokov?

Azda modlitbu z Liturgie hodín: Nebeský Otče, prosíme ťa, obnov vo svojej Cirkvi dar svätosti, aby všetci, čo majú česť byť kresťanmi, slúžili ti jednotní vo viere. Skrze Krista nášho Pána prosíme.

pripravila Terézia Lenczová, v konzultácii s Prof. ThDr. Antonom Konečným

1Pozri koncilová Vieroučná konštitúcia “Lumen gentium” o Cirkvi, čl. 4

2Na Slovensku KBS vydala Ekumenickú chartu v roku 2001, publikoval ju Spolok Svätého Vojtecha v edícii Pápežské listy a Vatikánske dokumenty č. 28, spolu s textom modlitieb za jednotu kresťanov pre rok 2002.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

V žiadnom vzťahu nestačí iba opakovať slová lásky

Choď pomáhať utečencom, celá firma stojí za tebou

Dáša Fedorková

Stojí ti to za to?

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies