Korene pre rastliny neznamenajú minulosť, ale prítomnosť a budúcnosť. Sú skryté, hlboké, neviditeľné, no podstatné. Niektoré stromy môžu žiť ďalej, aj keď stratia viac ako 90% lístia a konárov, no vyhynú, ak sa im odpília korene. Aby bolo vidieť korene, musí prísť veľká rana: silná búrka, povodeň, zemetrasenie.
Aj v živote je to tak: môže byť, že smrť jedného z rodičov nám na pery vnesie poslednú modlitbu, ktorú sme si ešte pamätali, hoci dovtedy sme si azda mysleli, že si na ňu už ani nespomíname. V pondelok v noci sa pred všetkými odkryli kresťanské korene Európy vo chvíli, keď ich pohlcovali plamene.
Mnohí Francúzi, ktorým na perách z tej najvnútornejšej hĺbky srdca vykvitlo „Je vous salue Marie…“, už dávno zabudli na podstatu tej nádhernej katedrály s takým prekrásnym menom a tá krásna modlitba pre nich už dávno stratila význam; tie slová však prišli samy od seba, vďaka osobitnej maieutickej sile, ktorá je známa iba niektorým bolestiam. Tak ako korene: sú ukryté pod zemou v tme a tichu, no jednoducho znamenajú život.
V tú strašnú noc horela prítomnosť a horela aj budúcnosť, plamene nezachvátili len minulosť.
Požiar v Notre-Dame ukázal všetkým Parížanom, Francúzom a Európanom ako aj celému svetu, kde sú skutočne korene európskej kultúry a aké sú pre život zásadné. V tú strašnú noc horela prítomnosť a horela aj budúcnosť, plamene nezachvátili len minulosť.
Horelo niečo, čo sa intímne viaže k slovám, ktoré mnohí chceli vymazať či ponechať v úzadí myšlienok a života. V tú strašnú noc pochopili, že sa im to celkom nepodarilo. Posvätno, duchovno, raj, modlitba, Boh, Mária: týmito nekonečnými slovami, na týchto slovách sme po stáročia budovali Európu a Západ.
Naše európske katedrály sú ikonami a sviatosťou ešte živého humanizmu, hoci robíme všetko pre to, aby sme sa ho zbavili a zabudli naň. Sú tu mĺkve a neochvejné, aby nám každý deň svojou obyčajnou prítomnosťou opakovali slová lásky, ktorým sme prestali rozumieť.
Istá, hlboko intímna časť našej osoby však ešte rozumie týmto slovám. Máme ich totiž vpísané v našej individuálnej i kolektívnej duši. Nemožno ich celkom vymazať, tak ako sa nedajú vymazať chromozómy DNA.
Duša je vždy čosi vážne. Slová ukryté, zabudnuté, ponížené, pokorené, no stále živé. Zdalo sa, že sa už rozplývajú, no „teplo žiary“ onej noci zviditeľnilo tie rozmanité slová napísané neviditeľným atramentom. Na pár hodín sme sa vrátili do dlhej stredovekej noci. Prizerali sme sa tomu strašnému ohňu, pod veľkým nebom sme sa opäť cítili malí a bezmocní a spoločne sme počuli, ako v našom vnútri a okolo nás zaznievajú dávne a silné slová. A bolesť z tých plameňov bola zároveň bolesťou z požiaru slov, po ktorých sme cítili nekonečnú nostalgiu práve vo chvíľach, keď sa rozplývali.
Katedrály sa nebudujú ako štadióny, divadlá či obchodné domy. Najprv ich treba vidieť očami duše.
Nanovo vystavať Notre-Dame nebude ľahké. Istotne bude musieť prebehnúť technická, inžinierska rekonštrukcia, svoju prácu odvedú architekti aj reštaurátori. Potrebná je však aj ďalšia, oveľa náročnejšia obnova, ktorá je bez skutočného zázraku azda takmer nemožná.
V nádhernom príbehu Cattedrale nám Raymond Carver rozpráva o dialógu medzi dvoma mužmi, z ktorých jeden je slepý. Televízia vysiela program o stredovekých katedrálach a medzi nimi je aj katedrála Notre-Dame v Paríži. Slepec prosí priateľa, aby mu vysvetlil, čo je to katedrála: „Prepáč mi, no skutočne ti nedokážem vysvetliť, čo je katedrála. Naozaj to neviem. Katedrály nie sú pre mňa totiž ničím výnimočným. Nič pre mňa neznamenajú. Katedrály sú len objekty, o ktorých si môžeš pozrieť niečo večer v televízii. Nič viac.“
A tu sa udeje zázrak. Slepec, ktorému katedrály v duši ešte niečo hovorili, hoci ich nevidel, vykríkol: „Počuj! Urobil by si mi jednu láskavosť? Dostal som nápad. Zožeň si kus tvrdého papiera a pero. Vyskúšame niečo. Spolu si takú katedrálu nakreslíme.“ A ruka v ruke tvoria nemožné: „Krása! Výborne. Nikdy ti ani len nenapadlo, bratku, že by sa ti také niečo mohlo stať, však? Áno, život je zvláštny. Všetci to vieme. Pokračuj, neprestávaj.“
Katedrály sa nebudujú ako štadióny, divadlá či obchodné domy. Najprv ich treba vidieť očami duše. Katedrály možno iba vystavať, nedajú sa nanovo vybudovať. Bude to možné len ak súčasná Európa, v ktorej pre mnohých sú katedrály už len „niečo, čo si možno pozrieť v televízii“, dovolí, aby ju jej neviditeľná a hlboká duša vzala za ruku. Lebo tá azda ešte nezabudla, čo je katedrála – ako posledná modlitba. Môžeme v to veriť, môžeme v to dúfať. Pretože „život je zvláštny“, presahuje nás a je plný prekvapení.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.