Kríž z Notre Dame nie je symbolom moci

Rozhovor o tragédii požiaru katedrály Notre Dame s Parížanom Pierrom Benoitom, reprezentantom občianskeho združenia Nové ľudstvo pri UNESCO.

“Nemyslím si, že zajtra budú všetky parížske kostoly zrazu plné,” hovorí v rozhovore pre Nové mesto. Podľa neho sa zdvihla túžba po obnove živej cirkvi. Požiar nevníma ako Boží trest, ale ako pozvanie k obnove.

Aké sú reakcie Francúzov na požiar katedrály Notre Dame?

Veľmi ma oslovila jedna veta, ktorú som začul v televíziu, povedal ju jeden odborník, ktorý sa venuje monumentom, urobil akýsi popis katedrály kvôli zbierke na jej obnovu. Povedal, že najväčšie, najkrajšie, najsymbolickejšie diela, také, akými bola i parížska katedrála, sú zároveň veľmi zraniteľné, ako sme zraniteľní aj my ľudia.

Vo Francúzsku máme zakorenenú históriu silného laického hnutia, ktoré je proti Cirkvi. Ale tak ako v iných tragických momentoch, akými boli napríklad teroristické útoky, sa ukazuje veľká jednota všetkých.

Ako to myslíte?

V momente tragédie všetci politici, dokonca aj extrémna pravica a ľavica, Jean-Luc Mélanchon a Marie Le Penová, ktorí inak bývajú násilní vo svojich vyjadreniach, sú teraz v tichom rešpekte pred tým, čo sa udialo.

Je vidieť, ako všetci na uliciach alebo v obchodoch, bez ohľadu na vierovyznanie, vnímajú Notre Dame ako kultúrny koreň, všetkých to zasiahlo. Bola totiž svedkom mnohých historických udalostí nášho mesta.

V jednej televíznej ankete jedna neveriaca žena, ktorá išla do kostola sv. Severína v blízkosti katedrály, novinárovi s plačom povedala: “Neverím v Boha, ale niečo ma poháňalo, aby som vstúpila do tohto chrámu, aby som zapálila sviečku.”

Je to pekné, lebo v tieto dni padli rozdelenia medzi veriacimi a neveriacimi, bolo to spoločné smútenie, pomohlo to vytvoriť jednotnú dušu.

Mnohí kresťania dnes tvrdia, že to, čo sa stalo s Notre Dame, je vyjadrením akéhosi Božieho trestu Francúzsku za odklon od kresťanstva a za tvrdý sekularizmus. Čo si myslíte o týchto výrokoch?

Od priateľov z Afriky som počul aj také vyjadrenia, že Boh potrestal Francúzsko za proces s naším arcibiskupom Lionu kardinálom Philippem Barbarinom, ktorého súd odsúdil na šesť mesiacov kvôli neoznámeniu sexuálneho zneužívania mladistvých.

Ale ja a mnohí ďalší Francúzi to vnímame úplne inak.

V tieto dni padli rozdelenia medzi veriacimi a neveriacimi, bolo to spoločné smútenie, pomohlo to vytvoriť jednotnú dušu.

Laici, biskupi i kňazi povedali, že tento požiar na začiatku Veľkého týždňa je pozvaním k uvedomeniu si, že sme všetci malí, že všetko môže zmiznúť.

Tento chrám je symbolom spoločnej duše, ktorá sa môže obnoviť. Nikto z našich duchovných nehovoril o Božom treste, naopak, hovorili o povolaní k hlbšiemu prežívaniu, aby bol tento pád možnosťou začať budovať spolu a nanovo. Paradoxne to pomohlo akémusi spadnutiu múrov medzi ateistami a katolíkmi, ktorý tu je už od čias francúzskej revolúcie.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Posledné roky sa moc našej miestnej Cirkvi úplne rozpadla, aj kvôli škandálom zneužívania detí zo strany kňazov. Cez všetky tieto trosky prenikla na svetlo sveta ľudskosť Cirkvi. Naša Cirkev je stále slabšia a skromná. A táto slabosť a skromnosť ju robí viac blízkou, viac dosiahnuteľnou ľuďom zvonka. Tak ako pre tú neveriacu ženu, ktorá mala potrebu zapáliť si sviečku v kostole.

Možno je táto viditeľná zraniteľnosť príležitosťou hovoriť o Bohu jednoduchým spôsobom. Táto tragédia necháva padnúť všetky ideologické spory, ktoré tu budú vždy, ale v takýchto momentoch idú do úzadia.

Svet obleteli obrázky modliacich sa Parížanov na kolenách pred horiacou katedrálou. Išlo len o individuálne reakcie, alebo sa zdvihla akási vlna kresťanského cítenia?

Bolo by prehanné povedať, že ide o kresťanskú vlnu, ktorá sa tu zrazu dvihla. Mnohí ľudia sú vnútorne zranení z konania Cirkvi po pedofilných škandáloch a rebelujú celou silou, vystupujú z Cirkvi. Cirkevná hierarchia už ľudí nenadchýna, nepriťahuje. Ale dvíha sa vlna spontánnej viery.

Tak ako napísal Luigino Bruni, mnohým ľuďom spontánne išlo zrazu vysloviť Zdravas Mária, milosti plná.

Nikto z našich duchovných nehovoril o Božom treste, naopak, hovorili o povolaní k hlbšiemu prežívaniu

Ale úprimne, nemyslím si, že tieto zranenia vie vyliečiť dnešná inštitucionálna Cirkev.

Tak ako v roku 1997, keď sa v Paríži konalo svetové stretnutie mládeže so sv. Otcom, boli to dni špeciálnych milostí, mladí, ktorí sa prirodzene pohybovali po metre po uliciach, svedčili svoju vieru radosťou, spievali na slávu Boha, všade, kde sa hýbali a toto vtedy oslovilo mnohých Parížanov. Pamätám si na jedného kamaráta žida, ktorý konvertoval na kresťanstvo, keď videl týchto mladých.

Teda zmena je možná?

Nemyslím si, že zajtra budú všetky parížske kostoly zrazu plné. Ale napríklad v už spomínanom kostole sv. Severína, kde sa denne slúžila omša, len v bočnej kaplnke, lebo tam chodilo okolo dvadsať ľudí, tak v tieto dni tam musia slúžiť omšu v hlavnej lodi, lebo dav prúdi k Notre Dame a zájdu aj do tohto blízkeho chrámu.

Pred Notre Dame plánujú postaviť akýsi hangár, ktorý bude prijímať pútnikov a turistov, ktorí tam teraz chodia.

Mnohí komentátori kritizujú zbierku, ktorá sa robí na obnovu katedrály a do ktorej za pár dní pribudlo od bohatých ľudí desiatky milióny eur, hoci na chudobných by sa toľko nikdy nevyzbieralo a už vôbec nie takou rýchlosťou. Je podľa vás táto kritika oprávnená?

Jeden podnikateľ ponúkol až 200 milónov eur. Vláda dokonca ponúkla zníženie dane z takého daru, no tento podnikateľ odmietol aj toto zníženie dane. Médiá o tejto zbierke polemizujú. Populárny parížsky denník napísal, že keď ide o dôchodcov, tak sa zdroje nenájdu, ale na obnovu katedrály sa nájdu za dva dni.

Každodenný chlieb je dôležitý, ale okrem chleba existuje aj symbolická hodnota národnej jednoty. Do zbierky sa zapojili aj deti a chudobní, zbierali sa ľudia po 5 alebo 10 eurách. Táto udalosť sa dotkla ľudských duší, ide o symbol francúzskej duše. Notre Dame znamená v preklade Naša pani. Slovo naša znamená, že patrí všetkým, Mária, ktorá patrí všetkým, aj tým, ktorí sú vzdialení od Cirkvi. Preto ľuďom tak záleží na tomto chráme.

Je za tým aj istá nostalgia za kresťanskou kultúrou?

Úprimne musím povedať, že o nostalgii to určite nie je. Ako kresťania sme tu príliš biedni a skromní, aby sme dúfali v nejaký návrat kresťanskej kultúry. Nemáme žiadnu pýchu, žiadnu hrdosť. Sú tu hnutia v cirkvi, ktoré by chceli návrat latinského obradu a starej slávy cirkvi, ale ide o zanedbateľné počty takýchto veriacich.

Náš prezident povedal, že v ťažkých skúškach sa snažíme o obnovu.

Nemyslím si, že zajtra budú všetky parížske kostoly zrazu plné.

Samozrejme, išlo o politickú reč, ale má pravdu, musíme niečo obnoviť. Náš kardinál povedal, že zábery zhora na horiacu strechu vytvárali obraz horiaceho kríža, ale je to oheň očisty, nie trestajúci oheň.

Je to znak, že sa musíme polepšiť a byť živými kameňmi. Vo chvíli, keď sa myslelo, že celá katedrála padne, povedal som si, že to my musíme byť živými kameňmi.

Aká atmosféra je v Paríži dnes, keď prvotný šok opadol?

V Paríži vládne ešte veľký smútok, ľudia sú zasiahnutí vo svojich srdciach. Moja manželka, ktorá vôbec nie je sentimentálnym typom človeka, dnes pri pozeraní správ plakala, sme ubolení.

Zasiahlo to francúzske srdce, aj keď to znie možno romanticky.

Ideme ďalej s veľkou pokorou, hoci s veľkou túžbou po obnove, v túžbe po živej cirkvi.

Určite ste videli fotky kríža, ktorý ostal hrdo stáť vo vnútri Notre Dame. Srdce srdca je vždy kríž. Ale nejde o kríž triumfálny, ktorý prekonal plamene, ako to niektorí opisujú.

Len málokto si všimne, že pod tým krížom je Madonna desolata. Tento kríž nie je symbolom moci. Ideme ďalej s veľkou pokorou, hoci s veľkou túžbou po obnove, v túžbe po živej cirkvi.