Vychovávať znamená uvádzať chlapcov a dievčatá do úplnej reality

Vychovávať deti, chlapcov a dievčatá, nadchnúť sa pre ich formáciu je výzva, ktorá sa dotýka nás všetkých. Začiatkom marca sa v Castel Gandolfe (Rím) konala konferencia pod názvom Formovať sa, aby sme mohli vychovávať, rásť spoločne vo výchovnom vzťahu. Kongres bol určený rodičom, vychovávateľom, animátorom, ako aj všetkým tým, ktorí pôsobia priamo vo výchovnom procese.

J. E. Mons. Vincenzo Zani, sekretár Kongregácie pre katolícku výchovu, ponúkol svoj príspevok a odpovedal na niektoré otázky.

Kde a kedy sa zrodila vaša vášeň pre svet mladých?

V tom čase som bol vicerektorom na škole, kde kedysi študoval aj pápež Pavol VI. Keď oslavoval svoje 80. narodeniny, išli sme aj s biskupom do Ríma. Stretli sme sa s pápežom a pozdravili sme ho.

tohto stretnutia mi zostala krásna fotografia. Položil mi ruku na plece a povedal: „Mladí, nové generácie. Všetko treba investovať do výchovy. Cez výchovu však musíme odovzdávať medzinárodný, svetový pohľad. Mladých treba naučiť snívať.“ Takto sa začalo moje dobrodružstvo vo svete výchovy a som v ňom ešte aj dnes.

Deti, tak ako aj my, vychovávatelia, žijeme v dobe, ktorú stále viac charakterizuje rozbitý systém hodnôt. Akoby v našom živote neraz prevládal horizontálny rozmer toho, čo robíme. Sme zahltení prácou, rodinou a mnohými aktivitami, ktoré robíme pre mladých. Možno je to niekedy aj na úkor tej vertikálnej roviny, teda na úkor toho, čo dáva zmysel celej našej skúsenosti s chlapcami a dievčatami. Pri pohľade na dnešnú spoločnosť, by sme sa mohli pýtať: Je dnes vôbec možné odovzdávať hodnoty, prinavrátiť sviežosť nášmu povolaniu pri sprevádzaní detí a mladých?

Myslím si, že je to viac ako len možné. Prichádzam nielen zo sveta teológie, ale aj sociológie, a tak mám vždy sklon analyzovať situáciu, v ktorej žijeme. V kultúre, v ktorej sme ponorení, vnímam dva prvky, ktoré sú úzko späté s výchovou. Prvým je medzigeneračná priepasť.

Keď vychádzam zo svojich skúseností, povedal by som, že to patrí k základným charakteristikám dnešnej doby.

Cez výchovu však musíme odovzdávať medzinárodný, svetový pohľad. Mladých treba naučiť snívať.

Oveľa väčší problém tu však majú dospelí ako mladí. Staršie generácie nevedia, ako si s tými mladšími vytvoriť vzťah. Ich svety sa totiž v istom zmysle rozišli, príliš sa od seba vzdialili.

Čo je najväčšou príčinou tejto priepasti medzi generáciami?

Pri tejto trhline narušených vzťahov ide o dve veci: je to problém autority a problém slobody. Téma autority sa spája s odovzdávaním hodnôt, idey, niečoho prežitého. Z akého titulu autority ti ja niečo odovzdávam? Kde sa rodí autorita?

Práve v tejto trhline vzťahu dochádza k problému autority. A tá sa potom neraz interpretuje mylným spôsobom. Buď sa niečo nariaďuje, alebo sa nič nepovie. Buď rozkazujeme, alebo sme nevšímaví a všetko ignorujeme. V problematickom vzťahu, ktorý nefunguje, ide teda o dva extrémy.

Ako teda treba chápať slobodu?

Vo vzťahu medzi dvoma osobami je vždy uprostred sloboda každého z nich, ktorú treba rešpektovať. Potrebné je, aby správnym spôsobom rástla. Nie je to neviazaná sloboda, bez pravidiel, ktorá sa nemá o čo oprieť. Mám na mysli slobodu, ktorá sa v procese výchovy musí uviesť do života. Rozkol vo vzťahoch medzi generáciami je teda zároveň rozkolom aj medzi kultúrami, hodnotami a ideálmi. Treba nanovo vybudovať vzťah. To je prvý krok.

Ďalší prvok, ktorý vnímam ako veľmi výrazný problém a ktorý sa dotýka sveta výchovy, je digitálna revolúcia.

V čom konkrétne?

Vo svojej podstate je to obrovský potenciál, ktorý mladé generácie, ako aj dospelí majú k dispozícii. Pred digitalizáciou, ktorá sa zo všetkých strán na nás tlačí, však stojíme akísi dezorientovaní. Vytvára sa takzvaná infosféra, ktorá je ako taká bublina, do ktorej prenikajú tie najrôznejšie informácie.

Chýbajú nám však kritériá na ich spracovanie a využitie. Ako s nimi naložiť a na aký cieľ ich nasmerovať? Doliehajú na nás informácie, ktoré nakoniec určujú aj náš spôsob existencie, myslenia, vytvárania vzťahov a ovplyvňujú aj naše sny. Nemáme však potrebné kategórie, aby sme prežili, aby sme celý tento úžasný a pôsobivý svet informácií správne využili a investovali.

Ako môžeme uprostred tejto rozštiepenej a rýchlej kultúry nasmerovať mladých na vysoké ideály, ako im pomôcť, aby hľadeli do diaľky a nezabudli snívať?

Mohli by sme si položiť otázku: čo má spoločné spiritualita s infosférou, ako spolu súvisia ideály so svetom, uprostred ktorého žijeme? Je to skutočná výzva.

Na základe osobnej skúsenosti sa mi zdá, že zo situácie, pri ktorej hovoríme o narušených vzťahoch a o invázii nových prvkov, sa dá vyjsť troma spôsobmi: potrebné je najmä obnoviť si svoje zanietenie pre výchovu.

Ako to myslíte?

V ústrety nám tu prichádza evanjelium. Jedna pasáž z evanjelia na mňa pôsobí zvlášť silným dojmom. Prvé Ježišove zázraky pritiahli množstvo ľudí. Vďaka týmto ojedinelým znameniam sa okolo neho tlačili zástupy a evanjelium hovorí, že Ježiš – poviem to po latinsky – misereor super turbam.

Ježiš pocítil súcit, ľútosť nad zástupmi, pretože boli ako ovce bez pastiera.

Buď rozkazujeme, alebo sme nevšímaví a všetko ignorujeme.

Je to kľúčový moment. Chceli ho, hľadali vodcu. Potrebovali niekoho, na koho by sa mohli spoľahnúť, lebo boli stratení.

Prichádza mi teraz na myseľ anketa, ktorú sme pripravili minulý rok pred synodou o mladých. Oslovili sme 17 000 vysokoškolákov z celého sveta a na otázku, ktoré témy sú pre mladých podstatné, vyšla na povrch dôležitá vec: najmenší záujem mali mladí o náboženstvo a politiku.

Oveľa žiadanejšie boli hodnoty, ako je rodina, priateľstvo, osobný úspech. Náboženstvo a politika však majú ohromnú silu v procese realizácie človeka. Preto je také dôležité nanovo oživiť tieto ideály, o ktoré sú dnešní mladí ochudobnení.

Zdá sa však, že nestačí iba prvotné nadšenie, vďaka ktorému sa v mnohých z nás ozvala túžba pôsobiť v oblasti výchovy…

Nadšenie pre výchovu znamená predovšetkým si uvedomiť, že vo svete je veľká núdza a dopyt po výchove. Po druhé, treba zostúpiť k týmto potrebám človeka a to sa dá len cez budovanie vzťahu. Treba si však pritom určiť kritériá, nové paradigmy a vynaložiť všetko potrebné úsilie.

Jedným zo základných prvkov je empatia. Empatéia, trpieť, niesť spoločne, kráčať vedľa niekoho, ísť spolu. Empatia nie je iba jednoduchý cit. Empatia je čnosť, habitus, teda niečo, čo si musím osvojiť.

Pápež hovorí: vychovávať znamená vstúpiť do rizika súčasnej kultúry.

Nie je to gesto, ktoré sa robí len občas. Je to štýl života, silný charakter osobnosti, ktorá žije vo vzťahu k druhému.

Využíva však všetku inteligenciu, vkladá do toho celé svoje srdce a vôľu. To sú tri aspekty, ktoré vychádzajú zo sociálneho učenia Cirkvi, pápeža Pavla VI. a jeho encykliky Populorum progressio. Citácie z nej prevzal aj pápež František počas minuloročnej synody. Hovorí, že ak sa chceme pozerať na nový svet, ak chceme budovať novú spoločnosť, je potrebné začať myslieť (porov. PP, 20).

V akom zmysle? Dnes sa totiž môže zdať, že intelektuálny rozmer osoby sa príliš vyzdvihuje na rozdiel od duchovnej dimenzie človeka.

Áno, no aj tak chýba schopnosť myslieť. Vnímanie človeka je príliš chabé, pretože neberieme do úvahy absolútno. Vo svete je takisto nedostatok bratstva. Keď sa vydáme na cestu s niekým a začneme ho sprevádzať, nesmieme zabúdať na tri základné prvky.

A tie sú…?

Spôsob, akým pristupujeme k druhému, zahŕňa aj našu myseľ, naše nápady, schopnosť uvažovať a nielen naše srdce. Je to teda aj intelektuálny čin, nielen emotívny. A napokon uprostred toho stojí Boh a hlboký vzťah, ktorý treba vybudovať.

Tretím prvkom je nevyhnutnosť naučiť sa takto konať. Musíme sa vzdelávať. Aj ja obnovujem svoj zápal, ktorý ma musí celého prestúpiť, no zároveň sa musím informovať, musím mať potrebné nástroje, istú odbornosť. V týchto veciach sa nedá improvizovať. Preto je dôležitá formácia.

Čo leží Svätému Otcovi Františkovi na srdci a akú má víziu?

Výchova je silný bod, ku ktorému sa pápež František vo svojom magistériu ustavične vracia. Výchovný pakt sa netýka iba výchovy, ale aj celého života, vzťahov medzi generáciami, kultúrami, náboženstvami, zahŕňa aj politickú, ekonomickú debatu, svet budúcich generácií, investície aj veľké projekty. Budovať mosty a rúcať múry. Žiaľ, stále ešte vidíme, ako okolo nás vyrastá veľa múrov.

Pápež hovorí: vychovávať znamená vstúpiť do rizika súčasnej kultúry. Pri výchove nemožno mať strach postaviť sa zoči-voči výzvam, rizikám.

Nehrozí však, že nás tento „tekutý“ svet plný výziev zastihne nepripravených?

Treba ísť do rizika, no pozor, vychovávať znamená niečo, ako napredovať postupnými krokmi. Jedna noha preto musí pevne stáť na určitých istotách, kde vieme, kto sme, čo chceme a aké máme plány.

Druhou nohou však musíme vstúpiť do výzvy, pretože výzvy sú príležitosti.

Uchovávať spoločné hodnoty, svoje vízie a konfrontovať sa pritom s realitou.

A keď potom v tejto výzve nájdeme ďalší pevný bod, položíme naň nohu a posunieme sa ďalej. Takýmto spôsobom kráčame dopredu a budujeme druhého.

Výchova teda nestojí fixne len na vlastných istotách, zároveň však ani celkom neprepadá výzvam. Uchovávať spoločné hodnoty, svoje vízie a konfrontovať sa pritom s realitou. Stále však postupne, krok za krokom. Toto je výchovný pakt univerzálneho charakteru.

Nevyznieva však tento zápal pre výchovu niekedy až príliš idealisticky a málo konkrétne?

Pápež František tiež hovorí, že vychovávať znamená uvádzať chlapcov a dievčatá do úplnej reality. Vychovávať nie je iba odovzdávať pekné myšlienky. Musíme byť veľmi konkrétni. Voviesť osoby do konkrétneho života, do úplnej reality a nezabudnúť pritom na nijaký jej rozmer.

A pápež hovorí, že jedným z týchto rozmerov je aj transcendentno.

Nevyberám si veci, ktoré zaujímajú mňa s cieľom posilniť svoje ego, no chcem si osvojiť poznanie, ktoré ma stavia do otvorenosti voči ostatným.

Je to absolútno, konfrontácia s Bohom. Ak by človek obišiel nadprirodzeno, stratil by nádej, prišiel by o budúcnosť. Zostal by uväznený vo svojich vzťahoch, ktoré by neboli otvorené.

Zatiaľ čo Chiara Lubichová nás svojou komunitárnou spiritualitou učí, že vzťahy nie sú diadické, ale triadické. Je to vzťah, ktorý plodí niečo nové, v ktorom nás ono tertium presahuje. Hovorí nám to aj súčasný pápež. Chce, aby sme vstúpili do plnosti reality, ktorá je úplná a otvorená voči nádeji.

V praxi sa výchova málokedy chápe ako uvádzanie do úplnej reality, ktorá je otvorená voči vzťahu vo všetkých rozmeroch. Kde je problém?

Pápež hovorí, že pri výchove je potrebné vstúpiť do vzťahu, do služby druhému. Service learning – vychovávať tak, že vytvoríme vzťah, nie že sa uzavrieme. Rozvíjame teda neselektívne poznanie – nevyberám si veci, ktoré zaujímajú mňa s cieľom posilniť svoje ego, no chcem si osvojiť poznanie, ktoré ma stavia do otvorenosti voči ostatným. Ide teda o vzťahové poznanie.

Čo to pre nás znamená?

Pápež nám pripomína veľa iných vecí, hovorí napríklad o formálnej a neformálnej výchove, spomína rôzne jazyky výchovy – srdce, myseľ, ruky a… ochotu zapájať sa. Pri výchove treba začleňovať. Čo sa vlastne snažíme pojať dovnútra? Druhého, vzťah s ním.

Zahŕňame však aj všetko, čo bolo pred nami. Aj minulosť je práca, ktorú vykonal Boh v priebehu dejín, na mojej osobe, v životoch tých druhých. Nemožno to zahodiť. Obsiahneme tak to, čo bolo očistené počas histórie, prijmeme druhého a zahrnieme aj toho, kto príde po nás.

Na základe takéhoto postoja sa potom konfrontujeme so svetom, s realitou, ktorá je kontext, prostredie, príroda, ktorú dostávame, rešpektujeme, očisťujeme a odovzdávame tým, čo prídu po nás.

Je to výchovný pakt, pojem, ktorý je otvorený na 360 stupňov a zahrnuje všetko. V tomto zmysle pápež hovorí, že musíme nanovo vytvoriť výchovný pakt, lebo tu sme zlyhali. Chýbajú nám pevné záchytné body. A nejde iba o náboženský, ale aj kultúrny problém.