„Oci, strácam sa!“

Pripravovala som obed v kuchyni a spoza zavretých dverí ku mne doliehali prvé pokusy hry nášho syna na basgitaru. Zrazu brnkanie do strún ustalo a chlapec nespokojne vykríkol: „Oci, strácam sa!“

Začiatky sú vždy ťažké, pousmiala som sa sama pre seba. Aj cez stenu som však vycítila jeho znechutenie a nervozitu. Prišlo mi ho ľúto, no zároveň som vedela, že v sebe musí nájsť vôľu nevzdávať sa. A napokon, neobrátil sa s prosbou o pomoc na mňa, ale na svojho otca. Nepohla som sa teda od sporáka.

Manžel trpezlivo odpovedal: „Nevadí, opäť sa nájdeš. Pomôžem ti.“

Tie slová zneli tak presvedčivo a povzbudivo, že som takmer sama dostala chuť učiť sa hrať na basgitare. Podobný dojem museli vyvolať aj v našom dospievajúcom synovi, lebo už po pár minútach sa bytom opäť niesli hlboké rytmické tóny. Manžel sedel vedľa syna a sprevádzal ho.

Ako rodičia, učitelia, vychovávatelia či animátori neraz stojíme pred otázkou, ako motivovať a sprevádzať deti, ktoré sú nám zverené. Možno sa už prvotné oduševnenie vytratilo, dostavila sa únava, pribudli nám roky a možno sme cestou prišli už aj o kreativitu. Nie, nemám na mysli snahu o dokonalosť, nechcem byť perfektnou, bezchybnou mamou, ktorá nežije ničomu inému, len napĺňaniu snov svojich detí. Každý, kto však raz dostal ten dar stať sa rodičom, alebo komu Boh nejakým iným spôsobom zveril úlohu viesť a vychovávať deti či mladých, ich istotne túži vidieť šťastných a schopných popasovať sa aj s náročnejšími situáciami. Tým sa predsa v živote nedá vyhnúť.

Okrem komunikácie s manželom a konfrontácie s inými rodinami je mojou „kotvou“ osobný vzťah s Bohom.

Sprevádzať tínedžerov po chodníčkoch dospievania je občas zábava, no väčšinou námaha, na ktorú azda ani nie sme vždy dosť dobre pripravení. Napriek tomu, že dnes už existuje množstvo príručiek, ktoré by nám tento proces mali uľahčiť, veľakrát sa cítime bezradní a plní otáznikov.

Okrem komunikácie s manželom a konfrontácie s inými rodinami je mojou „kotvou“ osobný vzťah s Bohom. Môžem mu tak ako môj syn úprimne povedať o svojich pochybnostiach, môžem vykríknuť to svoje „strácam sa, Bože!“ Ak je môj vzťah k nemu úprimný a plný dôvery, môžem si byť istá, že sa dočkám pozitívnej odpovede: „Pomôžem ti.“ Otec predsa nikdy neodoprie svojim deťom blízkosť. Trpezlivo čaká, kým ho prizveme do výchovy a sami sa ním dáme formovať. Posiela nám svojho Ducha, aby nám bol oporou, napĺňal nás múdrosťou, dodával nám nádej v ťažkých chvíľach a istotu, že vynaložená snaha a obeta prinesie plody.

„Hra“, do ktorej nás postavil Boh, si na jednej strane vyžaduje našu veľkú pružnosť, na druhej strane aj veľmi pevné korene.

Sprevádzať znamená rásť spoločne, odovzdávať skúsenosť, zároveň sa však každý deň dať prekvapovať niečím novým. Ako rodičia by sme zlyhali, pokiaľ by sme sa v mene zle pochopenej slobody utiahli do úzadia. „Hra“, do ktorej nás postavil Boh, si na jednej strane vyžaduje našu veľkú pružnosť, na druhej strane aj veľmi pevné korene. Deti v akomkoľvek veku z nás potom vycítia istotu, „predĺženú ruku“ usmerňujúceho, no vždy milujúceho Otca.

Adolescenti sú v období búrlivého rozkvetu emócií, mentálneho i hormonálneho dozrievania. Viac ako neustále upozorňovanie a napomínanie v nás potrebujú vidieť pozitívne vzory, ľudí, ktorí autenticky žijú to, čo hovoria. Úprimný, láskavý vzťah sa pestuje odmala a hoci si v puberte väčšinou prechádza vyzrievaním a „dolaďovaním“, dôvera sa môže ešte viac prehĺbiť, pokiaľ nad reakciami a správaním našich detí iba nemávneme rukou, no odvážne sa spolu s nimi pozrieme „pravde do očí“.

V období dospievania má dôležité miesto dialóg. No o tom nabudúce…