Neha

V manželstve má neha nezastupiteľné miesto. Nedá sa niekoho milovať a pritom mu neprejavovať nežnosť a pozornosť. Alebo sa to aj dá, ale určite to nie je plným vyjadrením lásky dvoch nezištne sa milujúcich osôb. Prekvapovať sa navzájom jednoduchými gestami pozornosti, nezabúdať žasnúť nad odlišnosťou toho druhého a nad jeho darmi a vnímať ich ako dobro, vďaka ktorému sa stávame každý deň novými a lepšími.

Asi každý miluje prekvapenia, najmä tie pozitívne, ktoré nám môžu spestriť deň. Na vzťah s celoživotným partnerom sa však neraz zabúdame pozerať ako na vzájomné obohacovanie sa a dopĺňanie sa. Skoro nás pohltí stereotyp a námaha všedných dní. Sny a fantázia ustúpia sivej rutine.

Manželstvo je vysoká méta, a pritom je človeku asi najprirodzenejšia. Dnes sa mladí obávajú vziať na seba toto bremeno zodpovednosti. Nám dospelým sa nie vždy darí osloviť ich svojím manželským a rodinným životom. Možno si veci niekedy sami príliš komplikujeme a do vzťahu vnášame viac rozumu ako nehy a lásky. Neraz tlačíme dni pred sebou iba s vypätím železnej vôle a bojujeme s hodinami namiesto toho, aby sme s nimi len prirodzene kráčali. A pri všetkom tom úsilí o zachovanie rodiny a manželského vzťahu už mnohí aj zabudli, aký je krehký.

Vstať ráno a usmiať sa na človeka, ktorý sa vedľa mňa prebúdza, venovať mu prejav nehy a pripomenúť si, prečo sme spolu, by malo byť mojou každodennou radosťou, nie povinnosťou. Je to niečo, čo nevychádza z hlavy, ale z vnútra.

Neha by sa mala sama dávať, čo však neznamená, že sa ju nemožno naučiť. Pohladenie, objatie, bozk, dotyk, chápavé ticho, intimita… Spoločne pripravovaná večera, SMS počas dňa, tón hlasu, kvet, pochvala, záujem o druhého… Nezabúdať na bozk na rozlúčku pri odchode do práce, privítanie doma po celom dni objatím či pozitívnym slovom. Vysielame tak signál, že partner je pre nás najbližšia osoba, že je pre nás stále dôležitý a vzácny. A deti sú šťastné, že ocko a mama sa stále ľúbia, čo im dodáva pocit istoty.

Devätnásť rokov v manželstve nie je veľa, ale ani málo. Neviem, koľko týždňov či rokov máme s manželom ešte pred sebou, ale asi ako každý aj ja verím, že spolu s milovaným človekom prežijem čo najdlhší čas. Zatiaľ však môžem využívať prítomnosť, aby som ho stále lepšie spoznávala. Hoci úplne pochopiť toho druhého sa asi celkom nedá. Dokonalé poznanie možno ani nie je v manželstve to najdôležitejšie. Skôr hľadanie, úprimná snaha porozumieť partnerovi, verne pomáhať a vedieť nezištne slúžiť.

Tak ako všetko aj manželstvo potrebuje svoj čas, aby mohlo nabrať svoj vnútorný rytmus, ktorý je prospešný nielen pre oboch partnerov, ale aj pre celé okolie.

Pri nedávnej prechádzke som stretla istú ženu. Z videnia sme sa už poznali, a tak sme sa dali do reči. Rozhovorila sa o svojom nevydarenom vzťahu, o tom ako deväť rokov nedokázala odpustiť a vidieť na svojej bolestnej skúsenosti niečo pozitívne. S trpezlivosťou som ju dlho počúvala, až kým som ju nevidela opäť pokojnú. „Cítim, že vo mne klíči nové semienko nádeje“, povedala nakoniec. „Vďaka ľuďom, ako si ty a tvoja rodina ešte verím v zmysel manželstva.“

Možno sa dnes manželstvo veľmi nenosí a niektorí si môžu myslieť, že vyšlo z módy. Ak však v človeku raz zahorela láska k niekomu, s kým sa chce v živote uberať jedným smerom, stojí za to vytrvať a svedčiť o veľkosti a kráse ľudskej lásky. S nehou to pôjde ľahšie.