Pacient nie je choroba

Rozhovor s lekárom, internistom Igorom Ondrušom o tom, čo sa naučil od Silvestra Krčméryho, a o Slovákoch, ktorí v rámci Európy nadmerne trpia srdcovo-cievnymi ochoreniami.

Igor Ondruš bol vyše trinásť rokov primárom interného a doliečovacieho oddelenia na internom oddelení v Prievoze. Dnes pôsobí ako ambulantný internista na Poliklinike Ružinov v Bratislave. 

Vždy ste chceli byť lekárom?

Moja mama bola zo štyroch sestier, okrem nej boli všetky lekárky. Asi to teda máme v rodine, hoci ja som sa o to pri rozhodovaní veľmi neopieral. Ťahalo ma to k človeku, asi v tom bol kus altruizmu.

Okrem toho som mal výsadu, že nás na vysokej škole viedol Silvester Krčméry. On bol vlastne duchovným vodcom humanitnej vetvy vysokoškolákov. Nechodieval na všetky stretká, ale občas k nám prišiel, aj my sme za ním chodievali na Košickú ulicu. Ja som sa na tom pravidelne zúčastňoval od tretieho ročníka medicíny, písal sa rok 1979.

Takto ste spoznali aj Vladimíra Jukla?

Toho som spoznal až na výletoch, oveľa viac v kontakte som bol, prirodzene, s Krčmérym, s ktorým som sa stretával aj po škole, keďže som nastúpil do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, kde bol Krčméry röntgenológom.

Takže sme boli vlastne kolegami, bavili sme sa aj o odborných témach.

Aký bol Krčméry lekár?

Veľmi dobrý. V Podunajských Biskupiciach totiž zaviedol do praxe niektoré nové vyšetrovacie metódy, bronchografiu. To bolo ešte v čase, keď nebolo CT, išlo o vyšetrovanie pomocou kontrastných látok, ktorým sa dali zistiť určité ochorenia priedušiek.

Bol teda uznávanou autoritou. Mňa však kľúčovým spôsobom ovplyvnil v pohľade na pacienta.

Ťahalo ma to k človeku, asi v tom bol kus altruizmu.

Aj dnes sa medzi lekármi s takým odľudšteným cynizmom hovorí: vonku čaká hernia. Krčméry nám však dôrazne vravel: To nie je žiadna hernia, to je pacient s herniou.

Viedol nás k úcte voči človeku, k tomu, aby sme na prvom mieste videli človeka a až potom chorobu, lebo neliečime chorobu, ale človeka, ktorý má chorobu. V lekárskom prostredí to nie je ani dnes samozrejmosť, a už vôbec to tak nebolo v tom čase, napokon je aj prirodzené, že pri toľkých pacientoch majú lekári sklon upadnúť do rutiny a takto hovoriť. Vďaka Krčmérymu som si na to nezvykol.

Ako vyzerali vaše povestné stretká?

Konali sa raz za dva týždne, bolo nás päť až desať, vždy sme sa stretli jeden ročník. Okrem toho sa konali aj centrálne stretká, kam chodili zástupcovia všetkých ročníkov.

Krčméry chodil do domácností podľa toho, u akého medika boli stretká, vždy sa totiž robili v inej domácnosti.

Neliečime chorobu, ale človeka, ktorý má chorobu.

Najskôr sme si prečítali z evanjelia, následne sme o tom meditovali, ďalej sme si prešli niečo z encyklík, najmä Humanae vitae. Potom sme debatovali o všedných veciach, ktoré boli skôr duchovného rázu.

Niekoľko ráz som bol u Krčméryho aj na Košickej, bolo to tajomné, keď som tam prišiel, mal zapnuté rádio, dával si pozor pre prípad, že ho odpočúvajú.

Po štúdiu ste teda išli pracovať do Podunajských Biskupíc, kde ste boli ďalej v kontakte aj s Krčmérym, vy ste však už boli aj súčasťou fokoláre. Aj k hnutiu ste sa dostali cez lekárske kontakty?

To malo trochu iný kontext, hnutie som spoznal ešte na vysokej škole, a to vďaka otcovi, ktorý bol profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Študovala u neho aj Teresa Cifaldiová, otec ani nevedel, že Teresa a ďalší ľudia sú z fokoláre, ja som však vďaka tomu začal navštevovať stretnutia na Cablkovej. Takto som spoznal Janka Maňku, Laca Hučka, Joža Klembaru, to je už 44 rokov dozadu. Lenže potom som sa vytratil, kontakty sa prerušili a vrátil som sa späť až nejakých desať rokov po revolúcii.

Teda medzitým ste sa asi naplno venovali medicíne.

Áno, krátko po novembri 1989 som vyhral konkurz na vedúceho pracovníka na internom oddelení v Prievoze, bol som tak vyše trinásť rokov primárom interného a doliečovacieho oddelenia. Oddelenie sa neskôr presunulo do priestorov Nemocnice Ružinov, kam administratívne aj predtým patrilo.

Interná medicína ma stále veľmi baví.

Základom pri každom ochorení je prevencia, ktorá sa u nás zanedbáva.

Teraz pracujem ako ambulantný internista na Poliklinike Ružinov, kde som posledných sedem rokov. Iste, práca v mojom odbore je mimoriadne náročná. Človek musí mať okolo seba ľudí, ktorí majú o tento druh práce skutočný záujem, ja mám tri a fexibilne až štyri zdravotné sestry, bez nich by som to nezvládol.

Prečo až štyri sestry?

Lebo okrem internej ambulancie mám v náplni práce aj stacionár a ďalšia sestra robí EKG, ktoré zväčša vyhodnocujem. Moja práca často presahuje náplň jedného lekára, takže je toho viac než dosť, ale vzhľadom na personálne obsadenie aj organizáciu práce vrátane vhodných priestorov ju zatiaľ dokážem zvládnuť.

Liečite kardiovaskulárne choroby, ktoré sú na Slovensku veľmi vážne. V rámci EÚ patríme tradične v úmrtnosti na tieto choroby k horším krajinám, prečo je to ešte stále tak?

V niečom sme prešli pozitívnym vývojom, existujú totiž nové vyšetrovacie metódy, choroby sa tak dajú lepšie diagnostikovať. Lenže základom pri každom ochorení je prevencia, ktorá sa u nás zanedbáva.

Teda nechodíme pravidelne k lekárovi a máme zlú životosprávu?

Pri kardiovaskulárnych ochoreniach čelíme ovplyvniteľným aj neovplyvniteľným faktorom. Nemožno ovplyvniť genetiku a určitú rodinnú zaťaženosť, ale môžeme ovplyvniť fajčenie, životosprávu, fyzickú aktivitu, vysoký tlak či cukrovku. Základom u každého hypertonika je však pohyb a stravovanie. Mnoho ľudí sa nehýbe, no každý deň by sme mali prejsť zhruba desaťtisíc krokov.

To je koľko minút prechádzky?

Asi tak približne hodina chôdze.

Bežné životy mnohých ľudí však vyzerajú tak, že ráno prejdú na parkovisko k autu alebo na zástavku k autobusu a idú do práce. Tí, ktorí takto žijú, si majú vedome povedať, že sa každý deň polhodinu či hodinu budú prechádzať?

Kto sa bude len tak prechádzať? (Úsmev.) Samozrejme, ten, kto býva relatívne blízko domu, nech nechodí do práce autobusom ani autom, ale peši.

Každý deň by sme mali prejsť zhruba desaťtisíc krokov.

A potom je tu veľa drobností, na ktoré by sme mali myslieť: keď sme v nákupnom centre, nepoužívajme výťah, ale vybehnime po schodoch, alebo aj doma v činžiaku využívajme schody. Ak to zrátame, mali by sme denne zvládnuť asi polhodinu rýchlej chôdze, respektíve stúpania do kopca, aby sa človek fyziologicky zadýchal. To je skvelá prevencia. Iste, dôležité je aj stravovanie, ja som však zástancom zásady „fat but fit“.

Teda môžeme mať aj nadváhu, ale najdôležitejšie je, aby sme sa hýbali?

V zásade platí, že ak máme istú nadváhu, samozrejme, nie prílišnú, ale máme dostatok pohybu, tak to nie je také nebezpečné, ako keď máme málo pohybu. Robila sa štúdia, ktorá sa zameriavala špeciálne na pohybový režim, a tá preukázala, že pohyb je lepšou prevenciou kardiovaskulárnych ochorení než štíhla postava.

Čo je potom slovenský problém? Pri týchto ochoreniach sme na tom v štatistikách horšie nielen ako bohatšie západné krajiny, ale dokonca aj ako naši susedia v Česku a Maďarsku.

U nás zomrie ročne na tieto choroby 50-tisíc ľudí, z toho tretina v produktívnom veku. Akoby sme my Slováci boli menej uvedomelí, poviem to ľudovo, často na seba kašleme. Platí totiž biblické, miluj seba samého ako svojho blížneho.

Pohyb je lepšou prevenciou kardiovaskulárnych ochorení než štíhla postava.

Musíme mať väčšiu úctu k sebe, my sa však zanedbávame, dávame prednosť práci až do tej miery, že sa stávame jej otrokmi. Ak sú ľudia, ktorí majú súčasne tri práce, tak sa zákonite zničia a niekde sa to prejaví. Chýba vyváženosť vo forme relaxu, v zahraničí si to ľudia viac uvedomujú, ale my sme takí otroci samých seba, vyplýva to z mojich dlhoročných skúseností.

Teda ak som hypertonik, mám sa viac hýbať, myslieť na relax, merať si tlak a každodenný počet krokov?

Ja mám tiež vyšší tlak, kontrolujem si ho, ale zas tiež nie tak, aby som sa stal otrokom samého seba. To je totiž druhý extrém. Na spomínané meranie krokov sú aj mobilné aplikácie, ale zas by nebolo správne, keby sme týmto aplikáciám podľahli ako roboty, ktoré to merajú. Iste, sú lekári, ktorí svojim pacientom hovoria, že si majú stále merať tlak, pulz, obvod pása, počet krokov, sledovať to, čo zje, lieky. A niektorí ľudia to potom plnia každý deň do bodky.

To je však opačný extrém, preto ja pacientom skôr vravím: kontrolujte si tlak, ale keď ho máte dobrý, nemusíte to robiť, len keď vám je zle. Alebo si ho nekontrolujte stále, ani počet krokov nemusí byť každý deň rovnaký, lebo vás to psychicky zničí. Infarkt môžete dostať aj z toho, keď si všetko veľmi úzkostlivo sledujete.

V Prešovskom kraji, teda na východe, je vyššia úmrtnosť na srdcovocievne choroby v pomere k zomrelým než na západnom Slovensku, ako si to vysvetľujete?

Vyššou spotrebou alkoholu to nebude, keďže ten je skôr prevenciou infarktu. (Smiech.) Ako sa hovorí, každý fajčiar by mal piť, keďže fajčenie zvyšuje pravdepodobnosť infarktu a alkohol pôsobí opačne. No to určite nie je moja rada. Vrátim sa k tomu východu: predpokladám, že je to nižšou uvedomelosťou, asi tam viac podceňujú svoje zdravie.

Teda rada, že ak každý deň vypijeme jeden pohár vína, tak si tým neublížime, zato výrazne znížime riziko infarktu, je v súlade s vedou?

Keď sa pije víno, špeciálne červené víno, s mierou, tak je to z tohto pohľadu znižovania rizika infarktu určite fajn.

Prečo?

Alkohol rozširuje cievy, okrem toho červené víno obsahuje triesloviny, ktoré majú antioxidačný účinok, čím zmenšujú množstvo rôznych metabolitov v krvi.

Teda ako lekár to odporúčate?

To určite nie.

Prečo nie, ak to považujete za priaznivé?

Lebo aj tak všetci pijú. (Smiech.) Skôr mám problém s pacientmi, ktorí si pitím zničili pečeň, takým to nemôžem odporučiť. Alkoholici zomierajú menej na infarkty, zato oveľa viac na iné choroby.

V ambulancii vám visia plagáty varujúce pred fibriláciou predsiení, je to dnes taký problém?

Hovorí sa, že fibrilácia je epidémiou tisícročia.

S čím to súvisí?

Nekontrolujeme si tlak, čo spôsobuje určité štrukturálne ochorenia srdca. V prípade hypertenzie ide okrem iného o problém s ľavou predsieňou, ktorá sa zväčšuje, čo navodzuje fibriláciu predsiení s možnosťou tvorby krvných zrazenín v nej.

Čo je to vlastne?

Srdcová revolúcia, teda srdcový cyklus prebieha tak, že sa striedajú systola a diastola, teda sťah a uvoľnenie srdca. Na začiatku systoly srdca je systola predsiení, ktorá prechádza na ďalšie oddiely srdca, a počas fibrilácie, ktorá vzniká v prípade zväčšenej predsiene, prebiehajú elektrické vzruchy v predsieni inak ako u zdravého srdca.

Ak sú ľudia, ktorí majú súčasne tri práce, tak sa zákonite zničia a niekde sa to prejaví.

Srdce bije potom nepravidelne. Pri fibrilácii predsiení sa krv počas systoly nevypudí zo srdca úplne, špeciálne stojí v ušku ľavej predsiene, čo zvyšuje riziko vytvárania oných krvných zrazenín, ktoré sa potom za nečakaných okolností môžu dostať do celého obehu. A takto vzniká mozgová porážka.

Teda ak trpíme na srdcové arytmie, je to signál, že to môže spieť k mozgovej porážke?

Môže to byť signál aj nemusí, je to veľmi individuálne, lebo okrem fibrilácie predsiení sú aj iné arytmie, ktoré mozgovú príhodu nespôsobujú, ale môžu byť príčinou iných závažných stavov. Arytmia však môže byť aj benígna, teda nezávažná, rozlíšiť to môže iba špecialista. Mám pacientov, ktorí majú fibriláciu, ale nič necítia. To je inak najzradnejšie, lebo je veľká pravdepodobnosť, že vznikne krvná zrazenina, ktorá sa uvoľní, čo má za následok mozgovú príhodu. Sú ľudia, ktorí cítia aj najbezvýznamnejšiu srdcovú arytmiu a vravia si, čo sa to deje. Pritom sa nemusí diať vôbec nič zlé.

Prečo to cítia?

Môže to byť pôsobením stresu na centrálnu mozgovú sústavu alebo pri hlade, pri požití alkoholu, pri veľkej fyzickej aktivite. No či je to nebezpečné, to sa nedá zistiť iba z jedného EKG. V takom prípade treba spraviť 24-hodinové alebo týždňové EKG – pacientovi sa pripevnia malé elektródy, ktoré sledujú činnosť srdca, vyhodnocuje sa to cez počítač.

Najmä vzdelanejší ľudia si už dávajú väčší pozor na stravu, často riešia rôzne aj tie najsofistikovanejšie diéty, snažia sa športovať. Nevedia sa však vyhnúť stresu, pretože musia uživiť rodiny, splácajú hypotéky, často majú náročnejšiu kreatívnu prácu či zodpovednosť. Čo môže spôsobiť stres sám osebe, ak ostatné veci fungujú dobre?

Stres sa deje v hlave. Ide teda o subjektívnu záležitosť, to znamená, ako jednotlivec určitú situáciu interpretuje. Ak mám záťažovú situáciu, ktorú ťažko zvládam, tak sa k nej musím nejako postaviť – buď sa jej zrieknem, alebo ju idem riešiť. A ako ju riešim?

Akoby sme my Slováci boli menej uvedomelí, poviem to ľudovo, často na seba kašleme.

S chladnou hlavou či emočne, alebo riešim naraz päť situácií? Musím si vybrať. Iste, sú ľudia, ktorí dokážu vybaviť mnohé činnosti naraz, to závisí od povahy. No sú aj takí ľudia, ktorí fungujú ako roboty. Slovo stres je dnes veľmi moderné, ale nemusíme mu podliehať. Ako som spomínal, záleží na tom, ako spracúvame záťažovú situáciu.

Teda aj človek s vysokou pozíciou vie dostať hladinu stresu na prijateľnú úroveň?

Iste, ale musí vedieť aj vypnúť a oddýchnuť si od práce a robiť niečo iné, než je jeho pracovná náplň. Ak je niekto traktorista, mal by sa venovať aj nejakej duševnej práci, ak sa niekto venuje duševnej práci…

… mal by vo voľnom čase jazdiť na traktore.

To by bol ideál. (Smiech.) Jednoducho by sa mal venovať nejakej fyzickej práci. Šetríme si tak srdce aj hlavu.

Čo z toho, čo odporúčate pacientom, sám nerobíte?

Začnem naopak: mám trochu nadváhu, snažím sa dodržiavať zásadu „fat but fit“. Denne prejdem 600 schodov, keď mám prestávku, prebehnem sedem poschodí dvakrát po sebe tu na poliklinike. Bol som na operácii, schudol som šesť kíl, ktoré predtým nešlo zhodiť, takže som bol za operáciu v tomto ohľade vlastne vďačný. Mám takú neresť: rád jem, mám rád niektoré sladkosti, toho sa akosi neviem zbaviť. Na ostatné neresti sa treba opýtať mojej manželky. (Úsmev.)

Foto: Július Kotus