Vo veku 92 rokov zomrela v pondelok vo večerných hodinách akademická maliarka, spisovateľka, publicistka a nositeľka ceny Fra Angelico Eva Trizuljaková. Posledná rozlúčka s Trizuljakovou sa uskutoční v piatok (21.12.) v Kostole Panny Márie Snežnej v Bratislave Na Kalvárii o 12.00 h.
Prinášame vám spomienku jej dcéry Kataríny Böhmovej.
Keď sa vrátim trochu späť, do raného detstva a nášho života v rodine, mohla by som rozprávať množstvo zážitkov a udalostí, ktoré sme zažili. Veľa sa dá dozvedieť práve z jej knihy spomienok a úvah Žasnem nad darmi života. Je to pútavý, napínavý a hlboký príbeh o chudobných pomeroch pred vojnou, o konverzii v jej osobnom živote, o období druhej svetovej vojny, úteku cez Karpaty pred frontom až po živé spomienky zo spoločného života s naším otcom Alexandrom a našej rodiny.
Najviac mi zostáva mama v pamäti ako statočná a veľkorysá žena, ktorá jednou rukou prijímala od života všetko, čo jej prinášal, a druhou dávala. Bola a je tokom veľkej rieky s hlbokým korytom, kde preteká pevná a silná viera a tá nesie udalosti, narodenia a starostlivosť o deti, zabezpečovanie chodu veľkej rodiny, kde vždy mali miesto aj naši priatelia a kamaráti.
Spolu s otcom mali vždy otvorený náš veľký dom. Široké srdce a dynamika umeleckého, sochárskeho a maliarskeho, ale aj hudobného života sa miesili s nekonečným množstvom koláčov, obedov, večerí a pohostení odohrávajúcich sa u nás a tiež na spoločných dovolenkách s rodinami našich priateľov.
Nielen naši kamaráti z detstva, ale aj spevácke zbory a spoločenstvá, v ktorých sme sa angažovali v mladosti, našli u nás otvorené dvere.
Nedá mi nespomenúť návštevu Grazielly De Luca a Natálie Dallapiccola – prvých spoločníčok Chiary Lubichovej – v našom dome v období hlbokej totality. Neveľký ateliér sa premenil na sálu a pojal nemalé množstvo ľudí. V tom čase naši aj dosť riskovali. Panna Mária však prikryla všetko pod svoj ochranný plášť.
Mama veľa nerozprávala a nekázala, väčšinou konala. Točila sa v kuchyni a bežne piekla naraz tri plechy koláčov a varila v najväčších hrncoch. Organizáciu domácnosti sme veľmi skoro museli na seba prevziať my deti. V záhrade, na chalupe, všade, kde sa hýbala, šli veci svojím tempom a všetko jej rástlo pod rukami do plnosti a krásy. Pamätám sa, ako ma učila už možno v trinástich rokoch šiť, ukázala mi základy a potom ma nechala samostatne pracovať, hoci som aj pokazila látku. Veľmi skoro sme si samy so sestrami vytvárali originálne odevy, ktoré sa v tom čase nedali ľahko kúpiť. Veľa času trávila v ateliéri a my sme sa vyvíjali uprostred farieb, obrazov, návrhov a textílií. Všetkých nás to svojím spôsobom zasiahlo. Slová evanjelia: „Dajte a dostanete, mieru plnú natrasenú vám dajú do lona…“ sa stávali realizovanými už tu na zemi v živote našej mamy. Akosi zázračne jej pod rukami ešte aj vo vysokom veku „kvitli“ obrazy plné života, nádeje a pretaveného Božieho slova. Po rokoch, keď sa venovala grafike, olejomaľbe, tapisérii, pastelu, na sklonku života stále vytvárala pôvabné textilné koláže, ktoré sú akoby „mozaikami života“. Vkladala do nich vyradené staré liturgické textílie a často ich spájala s kúskami kuchynských utierok, obrusov, látok, ktoré sme mali doma, alebo z kusov šatiek a šiat, ktoré sme nosili my alebo ona. Vidím v tom pre mňa silný odkaz, ako sa v živote miesi krása vytvorená pôsobením a inšpiráciou Božieho Ducha s reálnym obyčajným životom. Oboje má rovnakú a dôležitú váhu. Materiálne spojenie týchto dvoch skutočností v maminých dielach vytvára hlbokú vnútornú jednotu a odkaz pre každého.
V neposlednom rade tiež musím spomenúť jej poslednú výstavu, ktorú predstavila v bratislavskom v dome Quo vadis v roku jej životného jubilea. Celý výťažok z predaja venovala na podporu poradne Alexis, ktorá pomáha osamelým ženám a dievčatám.
Naša mama je obrazom košatého stromu, vetrom, dažďom, slnkom, zimou i horúčavou preskúšaného, ktorý sa zohýba pomaly na večnosť, ale nikdy sa nezlomí.
Slová sú príliš malé na vyjadrenie mojej vďaky za jej príklad a dar života, ale verím, že všetko to, čo jej dal vo svojej láske nebeský Otec možnosť vytvoriť tu na zemi a čo možno zostáva nedokončené, bude v „novej zemi a v nových nebesiach“ oslávené.
Eva Trizuljaková sa narodila 25. septembra 1926. Absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Z manželstva so sochárom Alexandrom Trizuljakom sa narodilo 8 detí. Má 27 vnúčat a 28 pravnúčat. Svoje diela vystavovala na viac ako 40 samostatných výstavách doma i v zahraničí. Stala sa nositeľkou Ceny Fra Angelica (udeľuje ju Konferencia biskupov Slovenska). Okrem výtvarnej práce sa venovala aj písaniu a vydala štyri knihy: Môj život je moje krédo (venovanú životu a laickému apoštolátu profesorky Pecíkovej, v druhom prepracovanom vydaní vyšla pod názvom Spomienky na Máriu Pecíkovú), knihu úvah o kultúre Spravodlivosť miesto nádeje a knihu rozhovorov Žasnem nad darmi života, ktorú venovala svojej rodine a do knižnej podoby ju spracovala jej sestra Miloslava Kodoňová.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.