1894 (Tivoli, Taliansko) – 1980 (Rocca di Papa, Taliansko)
Igino Giordani sa narodil v Taliansku pred vyše sto rokmi. Keď mal osem rokov, začal sa učiť za murára, ako jeho otec. Viete, čo znamená pracovať ako murár? Je to celkom náročná práca aj pre dospelého! Iginova rodina bola chudobná a nie každé dieťa mohlo chodiť do školy. Mnohé z nich museli naopak pracovať. Ale vďaka štedrosti niektorých rodinných priateľov mohol Igino študovať. Keď sa chystal na univerzitu, vypukla svetová vojna a tak musel narukovať do armády.
Keďže bol vojak, prikázali mu strieľať do ľudí. Igino však považoval každého človeka za Božie dieťa a tak nedokázal nikomu ublížiť. Nechcel prezradiť, že svoju zbraň nepoužíva a tak strieľal jednoducho do vzduchu. Takto prekabátil svojich veliteľov, ktorí chceli, aby vojaci v armáde strieľali. On však nezranil nikoho. To bolo múdre, však? Počas vojny bol sám vážne zranený a tak strávil veľa dní v nemocnici.
Po vojne sa Igino oženil a dokončil si univerzitu v Taliansku. Študoval aj v Spojených štátoch, čo bolo vtedy veľmi nezvyčajné. Dokonca sa stal šéfom Vatikánskej knižnice, jednej z najväčších a najstarších knižníc na svete. Práve tam vymyslel nový spôsob zoraďovania kníh. Všetko sa to odohralo v ťažkých časoch, keď bolo znepriatelených mnoho krajín. On bol však taký obľúbený a jeho práca bola taká kvalitná, že si z neho brali príklad dokonca aj nepriateľské krajiny! To je veľmi zaujímavé, však?
Celý ten čas mal Igino veľmi blízky vzťah k Ježišovi, Márii a svätým. Každý deň chodil na omšu, napriek bolesti, ktorú mu spôsobovali zranenia na nohách. Vo svojom voľnom čase písal príbehy o svätých, aby sa o nich dozvedeli aj iní a mohli sa nimi inšpirovať.
Igino začal vydávať aj noviny a časopisy, ktoré mnohí ľudia v Taliansku dennodenne čítali. Vždy v nich opisoval svet taký, ako ho vidí Ježiš. Všetkých povzbudzoval, aby robili dobro a odmietali zlo. Niekedy zostal nepochopený dokonca aj zo strany Cirkvi. Jedného dňa ho požiadali, aby prestal vydávať svoje noviny! Nevzoprel sa, ale pokorne poslúchol, čo od neho žiadala Cirkev, hoci vedel, že nerobí nič zlé. Vyhrešil vás už niekedy niekto za niečo, čo ste neurobili? Presne tak sa cítil Igino, ale rovnako vedel, že, napriek týmto ťažkým chvíľam, Boh má s ním špeciálny plán.
O niekoľko rokov neskôr sa Igino stal členom Talianskeho parlamentu. Viete, čo je to parlament? Je to miesto, kde vznikajú zákony, ktoré potom musí každý dodržiavať. Dohodnúť sa na týchto zákonoch musí byť celkom komplikované. Aj tu sa Igino snažil zo všetkých síl, aby prispieval k budovaniu pokoja. Často vystupoval proti vojne. Navrhoval, aby sa peniaze nemíňali na zbrane a našich nepriateľov nazýval „bratmi“! Veľmi odvážne, však? Predstavte si, že by ste vašich spolužiakov, ktorí sú voči vám nepriateľskí, nazývali vašimi „bratmi“! Som si istý, že by ich to zarazilo. Tak, ako kohokoľvek iného!
V tomto čase spoznal aj Chiaru Lubichovú. Ona v ňom hneď rozpoznala človeka, ktorý miluje Ježiša a všetkých okolo seba a to aj v náročných situáciách, akou bol parlament. Igino si uvedomil, že Chiara je Boží človek. Bolo mu hneď jasné, že chce nasledovať Boha spolu s ňou. Pre Chiaru bolo toto stretnutie s Iginom tiež veľmi dôležité. Igina nazvala „Foco“, čo v taliančine znamená „oheň“, pretože bol „zapálený“ pre Ježiša. Prešlo niekoľko rokov od tohto dôležitého stretnutia. Foco zanechal politiku a zasvätil svoj život spolupráci s Chiarou pre dialóg medzi ľuďmi rôzneho náboženského presvedčenia. Viete si to predstaviť, že by ste sa vzdali pozície veľmi dôležitého a vplyvného človeka vo svete? Len preto, že chcete nasledovať Boha? Toto presne urobil Foco! Foco chcel nasledovať Ježiša a keď zistil, čo to znamená, všetko ostatné dal stranou. Bez ohľadu na to, čo to bolo. Dokázali by ste to isté? Samozrejme, že áno!
„Život je cesta do večnosti.
Je to továreň lásky,
ktorá je vitamínom svätosti.“
Ak si chcete príbeh s deťmi vyfarbiť kliknite sem
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.