Tento film je bránou k nádeji.

Niečo naviac je dokumentárny film, ktorý nedávno prišiel do kín. Natočený bol v Bratislave a odohráva sa v prostredí bežného života: v paneláku, v divadle na javisku, v telocvični, na ulici, u lekára, v univerzitnej aule, na chate…

Protagonistami filmu sú deti s Downovým syndrómom alebo iným postihnutím.

Režiséri Palo Kadlečík a Martin Šenc päť rokov podrobne sledovali život týchto detí, osobitne príbeh Dorotky Vlčkovej, ktorá bola piatym dieťaťom manželov Viery a Ľuba.

Bol som v Bratislave pred 15 rokmi, keď sa Dorotka narodila. Hneď na začiatku ma veľmi oslovilo, že toto dieťa prijali ako dar. Keď som sa teraz vrátil na Slovensko, znovu som ju stretol. Je z nej dobre vychované dievča, ktoré dokáže promptne reagovať na to, čo jej poviete. Má svoj vlastný, niekedy šibalský pohľad na vec. Jej nežná dobrota je dojímavá.

Má svoj vlastný, niekedy šibalský pohľad na vec. Jej nežná dobrota je dojímavá.

A v týchto dňoch prichádza na scénu film, ktorého protagonistkou je práve ona. V závere jeho premiéry neutíchajúci potlesk. Takéto okamihy nezažívate každý deň. Na pódiu sa stretli režiséri, autorka filmovej hudby, strihači, scénografi a elegantná Dorotka, ktorá sa celá šťastná, po boku mamy a otca, neprestávala ukláňať. Jej mama na ňu hľadela a nedokázala zadržať slzy.

Slzy dlhého príbehu, ktorý si prešiel otázkami a obavami a stal sa východiskom pre nádej.

Film ocenili novinári, kritici, politici, zdravotní pracovníci, ako aj rodiny detí s Downovým syndrómom. Už len ich samotná prítomnosť v kinosále kina Lumière vytvorila atmosféru neobyčajnej radosti. Niekto poznamenal, že tvoria skutočnú komunitu, dalo by sa povedať jednu veľkú rodinu. Šesťdesiatsedem minútový film prešiel veľmi rýchlo.

Je to film, v ktorom som nečakal dej, námet alebo príbeh. A predsa jeho názov Niečo naviac sa postupným striedaním jednotlivých scén stále viac objasňoval a nadobúdal zmysel.

Film ocenili novinári, kritici, politici, zdravotní pracovníci, ako aj rodiny detí s Downovým syndrómom.

V jednej scéne sa objaví Viera, Dorotkina mama, ktorá sa prihovára študentom medicíny, prednáša im, aké to je, mať v rodine dieťa s Downovým syndrómom. Na tvárach poslucháčov sa zračí akési prekvapenie, pochybnosť… a potom jasný súhlas, plný dojatia.

V lete som sa stretol s jednou rodinou, ktorá pochádza zo severnej Európy. Ich dcéra má Downov syndróm. Rozprávali mi o tom, ako sa k nim ostatní ľudia správajú odmerane, dokonca nimi pohŕdajú. Navždy ich odsúdili za to, že nechali prísť na svet stvorenie s takýmto postihnutím. Viera hovorí študentom, že Dorotka je darom pre celú rodinu. Jej manžel to potvrdzuje slovami, že by si život bez Dorotky nedokázal predstaviť.

Tí, čo žijú v blízkosti Dorotky alebo ostatných takýchto detí, sú ľudia, ktorí nikdy neprestali snívať.

Keď hľadím na múdrosť Dorotkiných rodičov a vidím, ako sa k nej správajú jej súrodenci, napadá mi jedna myšlienka Nelsona Mandelu: „… víťaz je vlastne človek, ktorý nikdy neprestal snívať.“

Tí, čo žijú v blízkosti Dorotky alebo ostatných takýchto detí, sú ľudia, ktorí nikdy neprestali snívať.

Film Niečo naviac nie je len obyčajným filmom. Je to dar, ktorý si každý z nás nesie v sebe, ak mal niekedy možnosť sám objaviť, že v každodennom živote plnom zápasov, radostí, víťazstiev, prekážok, sklamaní… nakoniec vždy víťazí sila lásky. Tento film je bránou k nádeji.

Zoznam potvrdených premietaní filmu (postupne budú pribúdať ďalšie mestá):