„Vyviedol ma v Pánovom duchu a postavil ma uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí. I viedol ma zôkol-vôkol popri nich. (…) A kým som prorokoval, zaznel hlas a strhol sa lomoz: kosti sa zbližovali, každá kosť k svojmu stavcu. Videl som, ako sa na ne uložili žily a mäso a na povrchu sa im natiahla koža, ale ducha v nich nebolo! (…) Vtom vstúpil do nich duch a ožili. I postavili sa na nohy.“
Ezechiel 37, 1-10
Pre dobre a šťastne prežitý život v spoločnosti je potrebné, aby sme dokázali zosúladiť rôzne aj navzájom protichodné skutočnosti, aby sme vytvárali nepravdepodobné a nepredvídateľné spojenectvá ľudí a oblastí, pri ktorých by sa zdravý rozum snažil udržať medzi nimi čo najväčší odstup. Neľahké slová charizma a inštitúcia vyjadrujú niečo z podstaty dobre prežívaného života, ktorá zahŕňa rozmer dialógu aj prechodu konfliktom.
Charizma a inštitúcia sú dva princípy, ktoré by sme mohli prirovnať napríklad k pôsobeniu enzýmov, majú totiž „schopnosť aktivizovať“ určitý proces. Keď chýba „princíp inštitúcie“ alebo „princíp charizmy“, cesto nenakysne alebo z mlieka nebude syr, pretože chýba syridlo. Inštitúcie bez nezištnosti a bez oplývania charizmou – charis vytvoria neľudské prostredie, ktoré je otravné, nepekné a smutné, a keby zas charizmatická skúsenosť nebola doplnená štruktúrami a pravidlami, nevydrží, časom sa rozloží a vyparí. Inštitúcie a charizma sú koesenciálne (spolu podstatné), ako svaly a kosti, ako duch a telo či inteligencia mentálna alebo tá vyjadrená zručnosťou. Koesenciálne a odlišné.
Charizma je a musí byť nerozvážna.
Inštitúcia je dospelá, silná, hierarchická, mužská. Charizma je mladá, slabá, bratská, ženská. Inštitúciou je Peter, charizmou je Mária. Inštitúcia je a musí byť obozretná. Charizma je a musí byť nerozvážna. Inštitúcia je proti riziku, charizma ho miluje. Inštitúcia zachováva, charizma obnovuje. Inštitúcia si pamätá a zachováva, charizma zabúda a mení. Inštitúcia chráni pred smrťou, charizma rodí a regeneruje nový život. Bez nezištnosti sa nedá žiť, dá sa len prežívať. Bez charis pôjde stále o nekvasený chlieb. Naše staré mamy si odkladali kvások a dávali za hrsť nakysnutého cesta susedom, tí ho zamiesili s novou múkou a na ďalší deň ho zas na odplatu poskytovali oni, takto mohlo u každého vykvasiť nové cesto. Pri chlebe ide o nádherný kolobeh vzájomnosti.
Na pochopenie logiky a funkcie charizmatického princípu je vhodné považovať ho za pokračovanie prorockého princípu, ktorý v židovskej a v kresťanskej Biblii vidíme ako ústredný a veľmi silný, no podobne sa prejavuje aj v základných textoch rôznych iných náboženstiev a civilizácií, ako aj v mimoriadnych a nádherných úsekoch zo života a pôsobenia významných básnikov, spisovateľov či umelcov. Ak sa na Bibliu a na ľudské dejiny pozeráme z tohto pohľadu, hneď si všimneme, že proroctvá sú adresované najmä tým, čo majú moc, tým, čo vládnu, kráľom, chrámu, náboženským a politickým inštitúciám. Proroci prichádzajú kvôli obráteniu tých, čo majú vo svojich rukách moc.
Keď prorokov nebolo, alebo keď boli umlčaní, inštitúcie sa uzatvárali samy do seba, zabúdali na chudobných, šliapali po nich, utláčali a predávali ich, stávali sa štruktúrami, ktoré zväčšovali privilégiá mocných a bohatých. Prorocké slovo je vždy konkrétne a zasadené v dejinách. Vždy hovorí k súčasnosti, aj keď bolo napísané pred tisícročiami, aj keď najbežnejším a najčastejším spôsobom, ako ho odstaviť, je myslieť si, že sa netýka nás, tu a teraz. Keď Ježiš v evanjeliu odsudzuje „zákonníkov a farizejov, pokrytcov“, neuvedomíme si silu jeho slov, ak nezoberieme do úvahy, že „pokrytcami“ boli vodcovia kresťanských spoločenstiev, ktorým Matúš písal (a nielen tí z Ježišových čias). Týkalo sa to zodpovedných v prvých cirkvách koncom prvého storočia, oni sa už totiž začínali nechávať oslovovať „Rabbi“ alebo „Učiteľ“, tak ako všetci vodcovia všetkých spoločenstiev po umlčaní prorokov. Prorocké slovo nás obráti a zachráni, len ak cítime, že bolo povedané nám.
Proroci prichádzajú kvôli obráteniu tých, čo majú vo svojich rukách moc.
Prorocký profil sa nevyjadruje iba slovami prorokov. Nájdeme ho v živote a v slovách mnohých biblických osobností či kníh. Knihy Jób, Kazateľ, Rút, Pieseň piesní, Žalmy, Dávidova kniha, Apokalypsa či mnohé Pavlove listy obsahujú prorocké časti, ktoré sa pridávajú k slovám prorockých kníh – a tie zas neobsahujú len prorocké slová. Prorocký princíp nie je totožný s činnosťou prorokov a ešte menej s ich učením. Jeho záber je širší: existujú prorocké slová, ktoré nevyslovili proroci, a existujú tiež slová prorokov, ktoré nie sú prorocké.
Proroctvo je niekedy kolektívnou skúsenosťou, podieľa sa na ňom viacero ľudí. Okolo proroka sa vytvára spoločenstvo, prípadne viac prorokov sa podieľa na rovnakom spôsobe života. Zvlášť pozoruhodným fenoménom sú charizmatické spoločenstvá a hnutia, ktoré vznikajú okolo jednej či viacerých osôb, ktoré sú nositeľom duchovných, politických, občianskych alebo kultúrnych chariziem.
Tieto kolektívne zoskupenia majú istú špecifickú vlastnosť, dokážu sa úplne identifikovať s charizmaticko-prorockou funkciou. Nutné riziko pri takýchto charizmatických spoločenstvách a hnutiach spočíva v tom, že aj v ich vnútri a už od ich vzniku charizma ide ruka v ruke s inštitúciou.
Prirodzene, charizma nevyhnutne vytvára svoje inštitúcie a tie preto, aby zostali plodné a autenticky charizmatické, musia vždy znovu a znovu konvertovať k pôvodnej charizme, uznávať a vyzdvihovať svojich prorokov.
Charizmatické spoločenstvá, keďže sú „prorokmi vďaka povolaniu a poslaniu“, necítia potrebu prijímať a doceňovať prorokov, ktorí sa rodia v ich lone, a väčšinou ich potierajú ako falošných prorokov. A tak sa začína ich úpadok, pretože z charizmatickej inštitúcie sa nestane „obyčajná bežná inštitúcia“, len ak bude schopná vo svojom vnútri vytvárať priestor pre tých, ktorí sú nositeľmi jej prorockého rozmeru.
Paradoxom je, že najnepohostinnejšie miesta pre prorokov sú spoločenstvá, z ktorých vzišli. V takejto domovine nie je nikto prorokom, pretože akýkoľvek prorocký rozmer inštitúcia prisvojí sama sebe, nadobúda monopol na charizmatický princíp a necíti potrebu vnútornej charizmatickej kritiky.
Charizmatické spoločenstvá, keďže sú „prorokmi vďaka povolaniu a poslaniu“, necítia potrebu prijímať a doceňovať prorokov, ktorí sa rodia v ich lone, a väčšinou ich potierajú ako falošných prorokov.
Múdre vedenia charizmatických spoločenstiev sú schopné mať medzi sebou aj neštandardné a kritické osoby a priznávajú im koesenciálnu rolu. Vnímajú ich ako prozreteľnosť a záchranu a prijímajú kritiku, ktorá od nich nutne prichádza. Pritom vedia a skúsenosťou sa učia, že medzi dobrým zrnom prorokov bude vždy aj kúkoľ falošných prorokov.
Inštitúcia vytvára čoraz detailnejšie prepracované štatúty a pravidlá, charizma ich mení, transformuje a zjednodušuje. Keď sa vedenie charizmatických spoločenstiev skladá len z ľudí, ktorí sú vo všetkom zajedno s víziou a postojmi inštitúcie (čo nastáva skoro vždy), takéto štruktúry výrazne strácajú prorocký aspekt aj plodnosť či schopnosť obnovy. Opatrnosť opantáva prorocký aspekt a obnovu, pravidlá a vyjadrenia, ktoré patria včerajšku, sa pre zajtrajšok stávajú zvieracou kazajkou.
Najcennejšou vlastnosťou tých, čo vedú charizmatické spoločenstvá, je schopnosť zaregistrovať prorokov roztrúsených v prostredí, ochota vypočuť ich a zriecť sa bezpodmienečného prikyvovania a absencie kritiky. Nesúhlas a dokonca istá prirodzená dávka konfliktnosti poukazujú na prítomnosť charizmy v inštitúciách, zvlášť pri tých charizmatických.
Najcennejšou vlastnosťou tých, čo vedú charizmatické spoločenstvá, je schopnosť zaregistrovať prorokov roztrúsených v prostredí.
Pri každom prorockom hlase je prvou úlohou tohto povolania bojovať proti chorobe idolatrie, ktorá sa v charizmatických inštitúciách prirodzene objavuje, keď je v nich prorocký hlas potláčaný alebo chýba. Prvým nevyhnutným pokušením všetkých prorokov je stotožňovať svoj vlastný hlas s hlasom YHWH (Ja som, ktorý som = vlastné meno Boha, pozn. prekl.), teda neuvedomovať si, že zo slov, ktoré povieme, je len niekoľko tých iných a všetky ostatné sú ako reči ostatných ľudí okolo nás.
V zriedkavých prípadoch, keď prorokov nechajú žiť a pôsobiť vnútri v spoločenstvách, môže nastať pravý zázrak vzkriesenia pôvodnej charizmy. Inštitúcie, ktorým je charizma zverená, majú prirodzený sklon stať sa hrobom, v ktorom sa nachádza kostra pôvodného prorockého prejavu. Môžu podnikať všetko možné na udržanie živej spomienky a pamiatky na včerajšok, no budú to len pohrebné obrady.
Bez vzkriesenia mŕtvi zostanú vo svojich hroboch, to je zákon každého života. Jediné vhodné strávenie smútku za pôvodnou charizmou jej zakladateľov je jej vzkriesenie. Nové mäso, nová krv, nové svaly a žily prinavrátia nové telo tomu prvotnému, čo sa zmenilo na kostru. Každá generácia musí prejsť svojou obnovou prastarých aj nových kostier. No len nerozvážnosť prorokov je schopná dosiahnuť, aby sa kus po otcoch zdedeného nakysnutého cesta premenil a rozmnožil na chlieb, ktorý by nasýtil dnešné hladné zástupy.
Máme však aj jednu radostnú správu: proroci sú, aj keď nie je ľahké ich nájsť.
Toto všetko dokáže proroctvo, vie priniesť závan ducha ku kostrovým pozostatkom a oživiť ich. Bez proroctva čakajú charizmy len dva smutné osudy: alebo skončia smrťou ich zakladateľov, alebo sa jednoducho stanú obyčajnými inštitúciami, ktoré pripomínajú niečo, čo tu už nie je – podobne ako fotografia nejakej dávnejšej slávnosti či priateľov. Ak sa majú hroby vyprázdniť a fotka nadobudnúť krv a mäso, potrební sú jednoducho len proroci.
Máme však aj jednu radostnú správu: proroci sú, aj keď nie je ľahké ich nájsť. Podobne ako Duch aj prorocké slovo vanie, kam chce a kedy chce. Nedá sa podľa potreby zatvoriť do klietky, s dobrým úmyslom si ufujazdí. Nachádza sa na neočakávaných miestach. V speve prorokyne Márie po prechode cez Červené more, v Balámovej oslici, v starom Simeonovi a najmä v mnohých nemých gestách. Tie najpravejšie prorocké slová žijú medzi chudobnými, malými, nevedomými, medzi opovrhovanými, zúfalými a stroskotancami, zaznievajú z úst matiek a na smrteľných posteliach. Všetci nesmierne potrebujeme stretávať prorokov, musíme ich len hľadať tam, kde by nemali byť. Vzývajme ich, aby sa ich slová zniesli nad naše kosti. A potom – naučme sa znovu povstať.
Uverejnené v Avvenire
l.bruni@lumsa.it
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.