Každý po svojom lúči. K jednému slnku. A čím bližšie k nemu, tým si bližšie navzájom. No niekedy sa mi stane, že ani neviem ako, ale namiesto toho, aby sa lúče približovali, uvedomím si, že sú zrazu ďalej od seba. Zistím, že niečo, čo bolo intímne blízke, ochladlo. Čo bolo temer hmatateľné, sa vyparilo.
Čo sa stalo? Kde sa stala chyba? Kto spravil chybu? Nesprávne otázky! Spomeň si, už to nie sú viac preteky, kde jeden ide rýchlejšie a ďalší za ním nestíha. Je to spoločný závod, každý v svojej disciplíne. Ak sme sa vzdialili, už nemôžem povedať, ani keby som chcel: to on! Lebo to ja, to my. Moja neobratnosť a zatvrdnutosť. Zvyk, spôsob, predsudok.
Je krásne mať plány, sny. Ale ešte krajšie byť pripravený ich kedykoľvek zmeniť. A nebáť sa zomrieť. Sebe. Otriasť sa, striasť zo seba všetko nepodstatné. Zdvihnúť hlavu a vidieť svet z Božej perspektívy. A vo chvíľach, keď je zamračené, dôverovať.
Ale čo moje očakávania od života či vzťahov? Keby som na nich trval, bol by som smiešny a sebecký. Kto som ja, aby som určoval, čo áno a čo už nie? Keby Mária mala očakávania ako matka, musela by konštatovať, že ju syn naplno sklamal. Ale ona bola od toho slobodná, nemala žiadne očakávania. Stala sa ničím, pretože on sa stal jej všetkým. A jej dušu prenikol meč.
Musím nabrať silu byť ničím, aby som umožnil naplno zažiariť Kristovi v druhom. Byť neviditeľným, a napriek tomu nepostrádateľným. Stať sa kúskom neba, na ktorom svieti slnko a jednotlivé lúče. Potom bude všetko blízke a vzdialenosť už nebude rozhodujúca.
Ale často mám vlastné predstavy o druhom. Keď si chcem spraviť Krista na svoj obraz. Non serviam. Chcem len podľa seba. Ticho. Odmlka. Puto sa pretrhlo. Až kým si znova spomeniem: io sono nulla, ja som ničím. Na tomto a jedine na tom môžem vždy budovať jednotu s druhým. A byť nielen ochotný za druhého zomrieť. Ale skutočne zomrieť. Tu a teraz. V tomto okamihu odlúčenosti objať Krista a odovzdať sa do Otcových rúk.
A umožniť mu tak, aby som sa stal Kristom podľa toho druhého. Vždy podľa toho, kto je pri mne. Bude vždy iný a vždy ten istý, nech sa pozriem na kohokoľvek. Nekonečná pestrá mozaika, ktorej nie som autorom. A nech ten druhý pri pohľade na mňa uzrie svojho Krista vo mne. Ako pri pohľade do zrkadla. Nech sa mu rozžiari tvár, keď ho uzrie vo mne. Nech zažiari. Nech vynikne. Nech zazrie Slnko na modrej oblohe.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.