Aj naše prostredie je rozdelené v otázke, ako pristupovať k migrantom, ktorí masovo prichádzajú z Afriky a Blízkeho východu. Existuje v tejto debate jeden správny kresťanský názor?
Začiatkom leta sa ozval bolonský arcibiskup Matteo Zuppi s naliehavými slovami: „Zomreli, pretože prístavy boli minulý týždeň zatvorené, na niečo také si nemôžeme zvykať.“ Zuppiho výkrik bol potrebný. Nová talianska vláda zo dňa na deň zatvorila prístavy pre lode mimovládnych organizácií, ktoré v Stredozemnom mori zachytávali afrických migrantov plaviacich sa do vytúženej Európy na labilných člnoch, kam ich za mastné poplatky posadili prevádzačské mafie.
Mafie vedia, že člnom dôjde časom benzín alebo sa pokazí motor, je preto súčasťou ich kalkulu, že po desiatkach kilometrov strastiplnej cesty odchytia migrantov európski, talianski či mimovládni záchranári. Je to strašný biznis a tento kolobeh bolo treba postupne uťať. Talianska vláda to však spravila bez príprav, preto sa v júni a júli utopili stovky ľudí, ktorým nemal kto pomôcť, keďže viaceré záchranárske lode už nemohli či nesmeli operovať v rizikovej zóne.
Preto sa Zuppi ozval, bol to opozičný, menšinový hlas proti chóru veľkej väčšiny Talianov, ktorí po únavných rokoch nekontrolovanej migrácie do Talianska vítajú radikálne a neľútostné opatrenia svojej novej vlády.
Tento postoj nesporne čerpá z kresťanského ideálu, otázka je, či ho vyjadruje v celej plnosti.
Arcibiskup však išiel ešte ďalej a na kritiku súčasnej politiky použil citát z Evanjelia podľa Matúša „Prišiel som ako cudzinec a neprichýlili ste ma“. Podľa neho utekajú migranti pred istou smrťou, opúšťajú svoje domovy z dôvodov altruizmu, „z lásky voči svojim drahým, ako kedysi utekali naši predkovia.“
Zo slov arcibiskupa tak minimálne nepriamo vyplynulo, že nemorálne nie je len neposkytnúť pomoc topiacemu sa, ale aj neprichýliť cudzinca, teda v našom prípade migranta, ktorý klope v Stredomorí na bránu Európy.
Nedávno som o tom, či majú byť európske hranice a prístavy otvorené pre masy migrujúcich ľudí z Afriky a Blízkeho východu, polemizoval s priateľom zo západnej Európy, jemnocitným mužom literatúry a mimoriadne citlivým na nespravodlivosť, ktorý je súčasťou našej spirituality jednoty. Tento priateľ vidí v úsilí zatvoriť hranice novodobú xenofóbiu a nehumánnosť. Podľa neho by poslaním skutočne civilizovanej a kresťanskej Európy malo byť prijímanie Afričanov, ktorí sa vydajú na strastiplnú cestu, pretože je to náš záväzok voči chudobnejším aj splátka za kolonializmus. Na našu polemiku o tom, či ponechať otvorené hranice, alebo začať s ich riadnou reguláciou, aby sa čo najviac zabránilo nelegálnej migrácii aplikoval aj slová z Biblie: „Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie. Teraz váš prebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatku vám; a tak sa to vyrovná, ako je napísané: „Kto mal mnoho, nemal prebytok, a kto málo, nemal nedostatok.“
Ide o stanovisko časti kresťanov, ktorí sa cítia reprezentovaní líniou pápeža Františka: máme sa príliš dobre na to, aby sme týmto utečencom pred vojnou, biedou či bezútešnosťou vo svojich domovoch hovorili nie.
Tento postoj nesporne čerpá z kresťanského ideálu, otázka je, či ho vyjadruje v celej plnosti.
Napokon, kmeňový človek sa odpradávna mal právo brániť a len jeho sila rozhodla, či sa ubránil.
Ľudia na Slovensku, v Maďarsku, Taliansku, ale čoraz väčšmi aj v Nemecku považujú príval utečencov či migrantov v posledných rokoch za hrozbu pre svoje krajiny a celú Európu. Tento postoj odmietania – hoci ho časť kresťanov aj liberálov označuje za xenofóbny a neľudský – je vo svojej podstate úplne prirodzený a ľudský. Žiadne spoločenstvo v dejinách nevítalo obrovské masy cudzincov, ktoré prichádzali na územie daného spoločenstva nekontrolovane. Aj USA, ktoré sa sformovali ako krajina migrantov z Európy, v prvej polovici dvadsiateho storočia prijímali tvrdé protiimigračné zákony – ich motívom bol strach zo straty pocitu domova, zo straty práce, z kultúrneho prevratu a zo zániku nahromadeného sociálneho kapitálu.
Preto je pochopiteľné, že kmeňový človek v nás si chce zachovať kontrolu nad tým, kto sa môže a kto nemôže stať súčasťou jeho obce, mesta, národa, že jeho politickí reprezentanti hovoria o legitímnych nárokoch na ochranu vlastného územia. Napokon, kmeňový človek sa odpradávna mal právo brániť a len jeho sila rozhodla, či sa ubránil.
Kresťanstvo so svojou univerzalitou nás však povoláva k tomu, aby sme videli ponad hranice nášho kmeňa, aby sme sa nepoddali nenávistnému jazyku tých, ktorí v mene ochrany kmeňa aj kresťanstva nehovoria len o legitímnej ochrane vlastného územia, ale dehumanizujú zväčša moslimských migrantov, chcú nás presvedčiť, že títo ľudia neutekajú, lebo doma trpia či strádajú, ale podnikajú „inváziu“, chcú nás ovládnuť, akoby boli všetci na baterky, diaľkovo ovládaní muezzínom z Mekky.
Kresťanstvo so svojou univerzalitou nás však povoláva k tomu, aby sme videli ponad hranice nášho kmeňa
Lenže povoláva nás univerzalita kresťanstva k tomu, aby sme na strachom až odporom sužovaných členov nášho kmeňa hľadeli ako na xenofóbov, ktorí nám už nestoja ani za dialóg? Aby sme ignorovali záujmy svojho kmeňa – obce, mesta či národa – a boli otvorení cudzincom, ktorí utekajú často nielen pred vojnou či násilím, ale aj za lepším životom?
Má kresťan dnešnej doby hlásať, že každý z tej horšej sveta časti má právo žiť na mieste, po ktorom túži, a ak sa mu podarí presunúť, každý z tej lepšej časti sveta ho má povinnosť prijať za suseda?
Aj o tomto chceme diskutovať na webe a na stránkach Nového mesta, inak ako je to zvykom na dnešných sociálnych sieťach a v rétorike politikov načúvajúcim hlasom svojho kmeňa.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.