Chceme priniesť nádej tam, kde vládne peklo

Túži, aby Slovensko objavilo novú charizmu v Cirkvi, ktorej nositeľkou je zakladateľka komunity Nové horizonty Chiara Amirante. V Taliansku je jej meno už pojmom. Táto mlado vyzerajúca päťdesiatnička vedie pomerne novú komunitu, ktorú len na facebooku sleduje viac ako 290-tisíc ľudí. Vyrastala vo veriacej rodine v duchu spirituality Hnutia fokoláre, cítila však, že jej špecifickým povolaním má byť služba „ľuďom noci“, ako dnes volá ľudí na úplnom spoločenskom dne.

Peter Kuchár je katolícky kňaz, salezián. Formáciu a štúdiá absolvoval na Slovensku, v Poľsku a Taliansku. Okrem pastoračnej práce na Slovensku má misijnú skúsenosť z Japonska, zo Šalamúnových ostrovov a z Kene. Dnes pôsobí v komunite Nové horizonty v Taliansku.

Ako kňaz salezián ste sa dostali ku komunite, ktorú na Slovensku takmer nikto nepozná. Dá sa povedať, že ste pionierom spirituality Nové horizonty u nás. Ako ste sa k tomuto spoločenstvu dostali?

Je to možno aj desať rokov, keď som pôsobil na Orave. Vtedy sa mi dostal do ruky článok z časopisu Víťazstvo srdca. Bol to príbeh, ktorý ma veľmi oslovil. Titulok tohto článku znel „Vytrhnutá z pazúrov diabla“.

Išlo o príbeh posadnutého dievčaťa Angely, ktoré malo úzke kontakty so satanistickou sektou. Keďže Chiara Amirante, zakladateľka komunity Nové horizonty, už v tom čase obracala pre Boha mnohých členov sekty satanistov, táto sekta si ju vytipovala ako človeka, ktorého treba fyzicky odstrániť.

Na túto úlohu vybrali spomedzi seba Angelu, nemanželské dieťa, vychovávané v rozličných ústavoch, ktoré robilo v živote veľké prešľapy. Jej rebélia sa prejavila v úplne deštrukčnom spôsobe života, až sa cez drogy dostala k satanistickej sekte. Dokonca sa tam aj zasvätila a pri čiernej omši bola vylosovaná, aby odstránila Chiaru Amirante.

Prosím? Toto je naozaj pravdivý príbeh?

Rovnako som tomu nemohol uveriť, ale naozaj je pravdivý. Angela si s Chiarou dohodla stretnutie, vyzbrojila sa nožom a išla ju zabiť. Zazvonila pri jej dverách. Chiara jej otvorila a so slovami „Vitaj“ ju objala. Hoci sa nepoznali, z celého srdca ju objala. Angela zostala úplne zaskočená a neskôr povedala, že to bol moment, keď prvý raz vo svojom života pocítila lásku.

Zrazu sa v nej niečo pohlo, a hoci prišla Chiaru zabiť, stretla v nej hodnotného človeka, ktorý jej komunikoval niečo, čo dovtedy nezažila. Chiara pozvala to dievča dovnútra, rozprávali sa a Angela jej vyklopila celý svoj životný príbeh až po moment, keď sa jej priznala, že ju prišla zabiť. Hoci to vyzerá ako rozprávka, je to pravda. Tento príbeh ma dostal.

Ako pokračoval?

Angela ostala žiť v komunite s Chiarou, niekoľko ráz musela zmeniť bydlisko kvôli tomu, že satanisti po nej išli. Medzitým sa uskutočňovali modlitby za jej uzdravenie, exorcizmy, pomaličky sa dávala do poriadku.

Pýtal som si znamenia zhora a potvrdilo sa, že mám odísť.

Aj kvôli bezpečnosti ju poslali do Medžugoria, kde mnoho ráz vyrozprávala tento svoj životný príbeh a počuli ho tisícky pútnikov. Tento príbeh som si vypočul od Angely aj na vlastné uši, keď som raz bol s mladými z Oravy v Medžugorí. A v podstate cez tento príbeh sa začal môj príbeh s Novými horizontmi.

Oslovilo vás to natoľko, že ste sa hneď pripojili k tejto komunite?

Nie, môj saleziánsky život pokračoval normálne, mal som rozbehnutú pastoráciu na Orave, takže som to neriešil. Ten príbeh ma zasiahol, použil som ho niekoľko ráz v príhovoroch a katechézach, ale nič viac.

Roky utekali, mal som rozličné povinnosti a zodpovednosti medzi saleziánmi. Až keď som sa vrátil z misií v Afrike a robil som si poriadok vo veciach, narazil som na letáčik Nových horizontov. Odložil som si ho stranou, že sa k nemu musím ešte vrátiť.

Medzi saleziánmi sa veci vyvíjali takým smerom, že som si kládol otázky, ako fungujeme, a cítil som, že niečo nie je v poriadku.

Ako to myslíte?

Zbehlo sa viac faktorov dokopy. V komunite som sa cítil navyše a nemal som tam čo robiť a druhá vec, že komunita nefungovala tak, ako by mala.

Vtedy mi zopár ľudí poradilo, aby som sa pomodlil Novénu k Panne Márii z Pompejí (tzv. Pompejskú novénu). Na milostivom mieste v Šaštíne som sa začal modliť tri ružence denne.

Čím viac som sa modlil, tým väčšmi sa veci preklápali na druhú stranu.

Čím viac som sa modlil, tým väčšmi sa veci preklápali na druhú stranu.

Pýtal som si znamenia zhora a potvrdilo sa, že mám odísť. Vôbec to pre mňa nebolo jednoduché, ale cítil som, že to mám urobiť. Išiel som za biskupom Stolárikom, vyrozprával som mu, ako sa veci majú, a on ma privítal s otvorenou náručou. Dostal som možnosť žiť rok mimo komunity s tým, že som bol zaradený ako kaplán do Rimavskej Soboty.

V rámci svojej dovolenky som išiel do Talianska odžiť si pár dní v komunite Nové horizonty. Veľmi ma to oslovilo. Dostal som tam knihu Len láska zostane, kde Chiara Amirante rozpráva svoj životný príbeh. Ako oslepla, ako sa zázračne uzdravila, je tam opísaná jej cesta od fokoláre až po vznik novej komunity.

Váš brat je zasvätený v Hnutí fokoláre, vás oslovili Nové horizonty. Vy ste ako kňaz niekoľko mesiacov strávili aj v komunitnom mestečku Hnutia fokoláre, v Loppiane. Dobre teda poznáte zvnútra obe komunity. Samotná Chiara Amirante svoj mladícky život prežila vo fokoláre, kým nenašla svoju duchovnú cestu. Vidíte medzi týmito komunitami nejaké spojenie?

Už keď som bol na dvojmesačnom pobyte v Loppiane, riešil som skôr Chiaru Amirante, vnímal som ju ako osobu, ktorá založila komunitu so silne sociálnym rozmerom, čo mne osobne vo fokoláre chýbalo. Aj Hnutie fokoláre má svoje sociálne projekty v Afrike a tiež v ďalších krajinách, ale nie je to primárna agenda hnutia.

V samotnom diele Chiary Amirante cítite vplyv jej počiatkov v Hnutí fokoláre?

V jej jazyku som to necítil, má svoj originálny štýl. Je to nová charizma, čo potvrdila aj Chiara Lubichová. Chiara Amirante veľa ráz vyjadruje svoju vďačnosť Chiare Lubichovej. Jej rodičia sa obrátili vďaka Hnutiu fokoláre, a tak vyrastala vo veľmi zmenenej rodinnej atmosfére a v spoločenstvách Hnutia fokoláre. Sama tvrdí, že keby nebolo fokoláre, tak ani ona sama by nebola tam, kde je. Bola to príprava a základ na objavenie jej cesty.

Chiara si pamätá okamih, keď na genfeste Chiara Lubichová vyzvala mladých, aby sa úplne darovali Bohu, a ona to urobila. Mala len jedenásť rokov, keď urobila osobnú voľbu Boha.

Mala len jedenásť rokov, keď urobila osobnú voľbu Boha.

Dokonca to osobne povedala Chiare Lubichovej a objala ju. Jej osobná viera a vzťah s Ježišom bol formovaný vnútri Hnutia.

Chiara Amirante má aj veľa priateľov vo fokoláre. Dokonca mala reč na pohreboch prvých fokolarínov, ako bol Marco Tecilla alebo Graziella De Luca, ktorí ju od začiatku, ako sa vydala svojou cestou, podporovali a sledovali.

Čiže ona sama cíti mentálnu prepojenosť. Fokolaríni pravidelne chodia k nám do komunity a robia si akcie v našich priestoroch a naopak. Dokonca som stretol fokolarínov, ktorí chodia na prednášky Chiary Amirante, takže je tam prirodzená blízkosť. Myslím si, že aj štruktúra i nápad citadiel, akýchsi komunitných mestečiek je veľmi podobná. V podstate zasahuje rovnako všetky povolania od kňazov, rodiny až po mladých. Každý má možnosť sa tam nájsť a realizovať sa. Nové horizonty sa ešte len vyvíjajú, Cirkev schválila štatúty Nových horizontov v roku 2015.

Aký je rozdiel v ceste medzi Hnutím fokoláre a Novými horizontmi?

Fokoláre má jednotu ako svoju centrálnu myšlienku, nájsť Boha cez brata a uprostred v spoločenstve. Základným symbolom Nových horizontov je dúha, ktorá má spájať nebo so zemou. Ako v nebi, tak nech je aj na zemi. Kus neba priniesť na zem a žiť ho už tu.

Špecifikovala to tak, že chce priniesť nádej tam, kde vládne peklo, lásku tam, kde vládne beznádej, svetlo tam, kde je tma. To je gro jej charizmy. Hlavným cieľom je zostúpenie do podsvetia nielen na úplnom okraji spoločnosti, ale aj vo vlastnom vnútri.

Nové horizonty sa ešte len vyvíjajú, Cirkev schválila štatúty Nových horizontov v roku 2015.

Zostúpenie do podsvetia vlastnej biedy, uzdravenie svojich temných stránok a otvorenie sa svetlu zmŕtvychvstalého Krista.

Z toho potom vyplýva evanjelizácia. Priniesť to svetlo do každého prostredia, či je to ulica, väzenie, námestie, škola, imigranti, bezdomovci či pláž. Nove Horizonty sa nezastavia pred žiadnym prostredím.

Sociálny rozmer je teda akýmsi hlavným poslaním tejto komunity?

Ani nie sociálny, ako skôr duchovný. Vo svojom príbehu Chiara sama opisuje, ako ešte v čase, keď bola vo fokoláre, doľahla na ňu veľmi silná kríza viery, ktorá trvala dva roky, a musela silno zápasiť takmer s ateizmom. Preto dnes hovorí, že vie pochopiť, v akej tme sa nachádzajú ateisti. Hovorí o najväčšom utrpení, aké zažila, nemať v živote nádej. Akoby jej Boh dal milosť zažiť tento stav, aby lepšie pochopila utrpenie týchto ľudí.

Chiara Amirante sa viackrát vybrala za ľuďmi na periférii, ktorí žili na rímskej stanici Termini.

Mnoho ľudí sa jej zverilo, že nepotrebujú ani tak bagetu, ale skôr človeka, ktorý ho pochopí .

Vybrala sa učiť sa angličtinu do Írska a aj tam vyhľadávala ľudí na okraji spoločnosti a trávila s nimi hodiny v dlhých rozhovoroch.

Mnoho ľudí sa jej zverilo, že nepotrebujú ani tak bagetu, ale skôr človeka, ktorý ho pochopí a vypočuje a chce mu reálne pomôcť. Aj na stanici Termini fungovala charita, ktorá rozdávala jedlo. Títo ľudia však nikoho naozaj nezaujímali, aby si s nimi špinil ruky a opýtal sa ich, prečo sú tam.

Posledná kniha Chiary, ktorá vyšla len nedávno, má titulok – Výkrik, ktorý nikto nechce počuť!

Svet zvykne kresťanov venujúcich sa charite upodozrievať z účelovosti, že sa venujú týmto posledným ľuďom, aby ich obracali na vieru a získavali tak nové ovečky do Cirkvi. To, čo sa bežne vyčíta aj misionárom…

Nestretol som sa s tým, že by jej to niekto vyčítal. Skôr žne za to obdiv. Zmenila život ľuďom, ktorým už nikto nedával nádej. V tom vidím prepojenie aj so saleziánmi, lebo to isté robil aj don Bosco pred 150-timi rokmi, keď sa venoval mládeži, ktorú už nikto nechcel a ktorá nemala nádej. On to dokázal, zo stroskotancov vyformoval skvelých ľudí.

Vy teda vidíte v Nových horizontoch objavenie prapodstaty saleziánstva?

Ja pokladám Chiaru Amirante za dona Bosca v sukni. (Smiech.) Neďaleko stanice Termini máme ako saleziáni dom a kostol, ktorý postavil don Bosco. Bol zadlžený po uši, mal kvantum roboty a vtedajší pápež ho požiadal, či by nebol ochotný postaviť kostol, lebo on na to nemal prostriedky.

Don Bosco povedal, že keď je to vôľa pápeža, tak sa na to podujme. Stálo ho to veľa síl, ale dnes tam naozaj stojí Kostol Božského Srdca Ježišovho (Sacro Cuore) a tiež veľké saleziánske stredisko, pár krokov od stanice Termini.

A musím povedať, že je to veľký paradox vidieť dnes, ako tam svietia z výkladu mnohé publikácie o donovi Boscovi, ako sa venoval chudobnej a opustenej mládeži, a tú mládež pred stanicou si nikto z nás poriadne nevšimol. Až musí prísť nejaké mladé dievča, ktoré sa tých drogovo závislých ujme a urobí z nich apoštolov ulíc…

My saleziáni drogovo závislých ľudí na periférii, žiaľ, nevnímame ako svoje poslanie.

Ja pokladám Chiaru Amirante za dona Bosca v sukni.

Vedú sa o tom nekonečné diskusie. Sú však aj saleziáni, ktorí to robia, ale sú to skôr výnimky. V Taliansku máme niekoľko domov, kde sa robí aj táto práca.

Napríklad bol som sa pozrieť na dielo dona Gigiho pri Pescare, ktorý založil komunitu pre drogovo závislých. Robí to už viac ako tridsať rokov, saleziánmi nepochopený, skôr tolerovaný. Za tie roky mu však tadiaľ prešlo 1500 závislých mladých ľudí, ktorým sa vpísal do života zásadným spôsobom.

Dnes je pred nami množstvo výziev a nových závislostí – od internetu, hier, sociálnych sietí, četovania, pornografie –, a nevieme, čo s tým.

Nie je trochu aj nebezpečenstvom, že svet chce Cirkev často natlačiť len do týchto sociálnych projektov, aby ju odsunul z jej spoločenskej roly a verejného pôsobenia?

Toto nehrozí v prípade Nových horizontov, lebo Chiare nejde primárne o sociálnu pomoc ľuďom, ale vedie ju záujem o záchranu duše človeka. Teda u závislých nie je taká podstatná len odvykacia kúra, lebo ako hovorí, droga je len vrchol ľadovca, dôležitejší je dôvod, prečo sa tam daný človek dostal.

Nestačí abstinovať od drogy, lebo po návrate do života si za dva mesiace tam, kde si bol. Ak si nevyriešiš problémy z minulosti, ktoré ťa k droge priviedli, a neuzdravíš rany svojej duše, padneš do toho zas. Chiara často hovorí o uzdravení svojho zraneného dieťaťa a ponúka riešenie pre dušu človeka. Hovorí o Ježišovi ako zdroji milosti, uzdravenia a nevyčerpateľnej studni duchovnej sily pre naplnený a spokojný život.

Chiara Amirante je v Taliansku dnes mediálne známa, často ju pozývajú televízie do svojich show, otvorene svedčí o Ježišovi. Čím to je?

Ona sama je prirodzene plachá, ale naozaj je mediálne veľmi známa aj vďaka knihám, ktoré píše, ktoré sa veľmi čítajú a v Taliansku patria medzi bestsellery. Robí to len preto, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby im ukázala cestu a dala návod na naplnený a spokojný život.

Nedávno bola v televízii kvôli prezentácii svojej novej knihy a hovorila s rôznymi ďalšími odborníkmi na tému závislostí. Odzneli tam štatistiky a sú naozaj hrozné. Mladý človek dnes na internete strávi bežne celé hodiny pri často pochybnom obsahu a činnosti.

Chiara hovorí o vojne, ktorú sme zatiaľ neobjavili. Vnímame terorizmus, pri ktorom zomrie niekoľko ľudí na ulici, ale nevnímame milióny závislých mladých ľudí a zvrátený obsah, ktorým sa denne kŕmia. Má to pritom priame dôsledky na ich vzťahy, na rodiny, ich formáciu, ich budúcnosť.

Hovorí sa, že nové komunity vznikajú v čase, keď sa hľadá odpoveď na konkrétnu dobu a jej problémy. Máte pocit, že Nové horizonty sú odpoveďou na aktuálne problémy našej doby?

V týchto nových spiritualitách vidím nádej, že by tým starším mohli pomôcť odhaliť svoj pôvodný zámer. Určite je to veľmi aktuálna charizma a tým oslovuje. Máme v komunite ľudí, ktorí sa liečia nielen zo závislosti od drog, ale z rozličných iných závislostí, aj od internetu alebo četu. Máme tam mladú ženu, ktorá bez četovania nevedela žiť.

Problém bol v rodine, preto nevedela žiť v reálnom svete, unikala do virtuálnych vzťahov, až sa vyvinula závislosť.

Chiara hovorí, že otrávení nie sú len drogovo závislí, ale aj na prvý pohľad normálni ľudia.

Chiara hovorí o vojne, ktorú sme zatiaľ neobjavili.

Aj kňazom hovorí, že nie sú o nič menej otrávení ako iní ľudia. A má pravdu. V našej komunite sme k sebe dosť otvorení, a keď sa vyložia karty na stôl, tak zistíme, že máme veľmi podobné problémy.

U saleziánov som sa nestretol s tým, že by sme sa na komunitnej úrovni otvorene bavili o veciach, ako ty žiješ svoje zasvätenie. Podobne to je medzi diecéznymi kňazmi. Bavíme sa o problémoch Cirkvi, o pastorácii a všeličom inom, ale o tom, ako ty žiješ svoje povolanie, to je tabu.

V Nových horizontoch máme otvorenú skupinku Emanuel pre kňazov a zasvätené osoby, ktorá sa stretáva raz mesačne. Bol som prekvapený, že tam prichádzajú kňazi a dokážu otvorene hovoriť o svojich problémoch.

Až sa pýtam, prečo doteraz nenašli nijaké spoločenstvo, ktoré by im bolo ochotné pomôcť, podržať ich v ťažkej chvíli. Aj keď sa v Cirkvi tvárime ako dobrí a milí, v skutočnosti tam vládne veľká anonymita.

Anonymita?

Prišiel k nám aj jeden vysoko postavený kňaz z Vatikánu, ktorý vyložil karty na stôl a porozprával, ako prišiel z pastorácie do úradu, ako to s ním zamávalo, koľko má voľného času a ako trávi veľa času na internete, hrá sa hry a nevie, čo s tým.

Ďalší otvorene priznal, že sa zaľúbil, iný, že prežíva vážnu krízu v kňazstve.

Bol som prekvapený, že tam prichádzajú kňazi a dokážu otvorene hovoriť o svojich problémoch.

Veľmi som kvitoval, že sa nehanbili a otvorene to priznali. Aj kňazi hľadajú spoločenstvo a oporu. Nikdy som nezažil spoločenstvo, kde sa tak otvorene rozpráva o vlastných problémoch a ako s nimi bojovať.

To, že sa nehráme na tých lepších a morálnejších, priťahuje množstvo ľudí. Prichádzajú k nám lekári, advokáti, architekti, umelci, všetci sme na jednej lodi. Prichádzajú tam, aby si dali do poriadku minulosť, alebo aby sa pripravili žiť svoje povolanie a poslanie podľa skutočných hodnôt.

Dá sa povedať, že v Taliansku ste v súčasnosti najvplyvnejšou a najrýchlejšie rastúcou komunitou?

To neviem posúdiť, ale Chiara Amirante je v dvoch vatikánskych komisiách na podporu novej evanjelizácie a pre imigrantov a cestujúcich. Bola pozvaná aj na Biskupskú synodu o novej evanjelizácii. Pápež Benedikt XVI. aj pápež František ju veľmi vťahovali do debaty a vážia si ju ako veľmi hodnotného človeka.

Vaša spiritualita je asi vo veľkom súzvuku s pápežom Františkom.

Je to tak. Je nám veľmi blízky, lebo rozpráva veci, ktoré nám ladia s tým, čo žijeme. Jednak ten sociálny rozmer, téma migrantov a ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti, a potom silný evanjelizačný akcent.

Mňa na tomto spoločenstve fascinuje, že z tej prvej komunity okolo Chiary Amirante sa až 25 ľudí chcelo zasvätiť Bohu. To boli drogovo závislí ľudia z ulice, ktorých nikto nechcel.

Predstavte si, akou zmenou museli prejsť, keď prídu s požiadavkou, že chcú patriť Bohu. Čo všetko sa tam muselo udiať. Chiara to opisuje vo svojich knihách a sú to skoro hororové príbehy.

Predstavte si, akou zmenou museli prejsť, keď prídu s požiadavkou, že chcú patriť Bohu.

Ona jednoducho dokázala nájsť v dušiach oporný bod a priviesť ich k Bohu. Keď už mala okolo seba toľko ľudí, že sa nezmestili do domu a potrebovali väčší, tak jeden z najväčších darebákov, ktorý spolupracoval s podsvetím a mafiou, sa postavil a povedal, že by sa všetci mali viac modliť a postiť o chlebe a vode. Tak aj urobili.

Na posledný deň deviatnika sa prihlásil provinciál františkánov s ponukou, že má prázdny kláštor, či ho nechcú prevziať.

Nie je to trochu tak, že celá komunita je postavená na silnej osobnej charizme jedinej osoby, tak ako sa to často vyčíta napríklad aj Hnutiu fokoláre? Neobracajú sa tí drogovo závislí, lebo jej osobná charizma na nich vplýva? Bude mať presah toto dielo aj do čias, keď tu ona už nebude?

Chiara je nesporne Božím človekom, ale charizma nestojí len na nej. Jej mamy sa pred smrťou niekto opýtal, čo si myslí o Nových horizontoch. Povedala, že to musí byť Božie dielo, lebo si nevie vysvetliť, že vzhľadom na to, koľko je tam darebákov, sa dielo stále rozvíja.

Sama Chiara nikdy nechcela založiť nejakú novú charizmu v Cirkvi. Keď za ňou chodili prví ľudia, že sa chcú zasvätiť Bohu, tak požiadala Cirkev, aby jej povolila inštitút na úrovni diecézneho práva.

Potom sa však do toho obul kardinál Ruini, ktorý osobne navštívil komunitu, rozprával sa s Chiarou a povedal jej, že toto nie je dar pre jednu diecézu, ale je to dar pre celú Cirkev. To dielo bude určite pokračovať aj po jej smrti. Ostatné už závisí od ďalších generácií, či ostanú verní charizme. Charizma sa môže aj rozplynúť, vždy je to o našej slobode.

Máte túžbu túto spiritualitu priniesť aj na Slovensko. Máte pocit, že je tu na to pôda, aby to ľudia prijali?

Keď vidím, aké ovocie táto charizma prináša v Taliansku, koľko ľudí sa zmenilo a obrátilo, koľko ľudí prežilo vďaka nej život v radosti, tak by som sa veľmi tešil, keby sa to dalo priniesť aj na Slovensko. Nechcem však, aby to bolo postavené na mne.

Minulý rok cez prázdniny som bol poslaný do Medžugoria, prišli tam aj pútnici zo Slovenska, predstavili sme im komunitu a oni boli nadšení, aké je to pekné a že chcú materiály o komunite aj v slovenčine.

Charizma sa môže aj rozplynúť, vždy je to o našej slobode.

Tak som sa pustil do prekladania. Vždy prišiel impulz zdola, nič som nerobil sám od seba. Boh k nám hovorí cez ľudí a cez okolnosti. Mám túžbu, aby sa to šírilo, ale chcel som, aby to bolo Božie.

Prišla nadšená skupinka Slovákov z Medžugorie a založili doma v Rimavskej sobote modlitebnú skupinku, kde sa začali sami od seba modliť, aby charizma prišla aj na Slovensko. Nič som im nenakazoval a tá skupinka sama rastie. Ako keby Duch Svätý pôsobil aj bez nás. Uvedomujem si obrovskú potrebu pokory, aby konal Boh, a ak v tom mám pokračovať ja, aby som čo najmenej pokazil.

Vy sa chcete vrátiť na Slovensko a venovať sa šíreniu tejto komunity?

Chcel by som dať možnosť Slovensku spoznať túto vzácnu charizmu. Chceme vydať knihu o Chiare Amirante, chceme rozbehnúť web so základnými informáciami o komunite a uvidíme, čo sa bude diať.

Oslovili sme vás, aby ste písali stĺpčeky o novej komunite aj pre Nové mesto. Čím môže Chiara Amirante inšpirovať aj ľudí, ktorí už svoje zaradenie našli? Prečo by ju mali viac spoznať?

Videl som jej ovocie, množstvo zmenených ľudí. Napríklad Nicola, ktorý si pätnásť rokov pichal drogu do žily a nezažil nikdy dobrú rodinu, po niekoľkých rokoch v komunite vyjadril túžbu, že by si chcel založiť fungujúcu rodinu. Dnes ho stretávam s manželkou a dvoma deťmi, je z nich pekná rodina.

Mnohí ju aj odhovárali, lebo išla na hranicu nebezpečenstva, keď vstupovala do podsvetia.

Žije svoj sen, hoci donedávna by za neho nikto nedal ani päť centov na ulici.

A takýchto príbehov sú stovky… Dievča, ktoré malo problém s četom, je dnes zodpovedné za evanjelizáciu a robí prednášky na školách pre deti, ktoré cítia, že je to aj ich problém, a mnohé plačú, keď o tom rozpráva.

Chiara Amirante prešla zdravotnou krízou, ako je na tom dnes?

Keď bola ešte v komunite vo fokoláre, začala postupne strácať zrak, bola takmer slepá, zároveň v duši cítila svoje poslanie byť na ulici medzi tými najbiednejšími.

Všetko sa v nej bilo. Hovorila Bohu, že jej vkladá do srdca poslanie slúžiť najbiednejším ľuďom, ale ako to má naplniť, keď nemá zdravie? Ak je to teda jeho vôľa, prosila ho o potrebné zdravie. Potom, čo sa pomodlila a všetko vložila do Božích rúk, tak sa na druhé ráno zobudila zdravá. Lekár tomu nemohol uveriť. Keď to videl, zavolal ostatných kolegov, či sa mu to nesníva. Lekári to označili za náhle nevysvetliteľné zlepšenie zdravotného stavu. Chiara mala chronický zápal očných cievok, neliečiteľný stav. Po tomto zázraku vo svojom živote čoraz viac cítila, že Boh ju volá k niečomu novému, že má naplniť novú misiu, lebo jej dal na to zdravie.

Samotná Chiara Lubichová ju potom povzbudzovala, že je to nová charizma, nech za ňou ide. Mala svojich duchovných otcov, otvorene hovorila o veciach s biskupom Boccaciom, ktorý ju povzbudzoval.

Mnohí ju aj odhovárali, lebo išla na hranicu nebezpečenstva, keď vstupovala do podsvetia. Zažila situácie, keď jej išlo o život i o česť.

Pre vás osobne znamenalo stretnutie s Chiarou Amirante a jej charizmou obrat vo vašom živote?

V podstate som objavil to, čo som intuitívne cítil. Znova som začal veriť ideálom a tomu, že je možné ich žiť, dokonca, že to prináša veľkú radosť mne aj iným.

Dnes chodím do komunity drogovo závislých, slúžim im sväté omše, spovedám ich. Vidieť prerod, premenu týchto ľudí je niečo úžasné.

Táto charizma nie je odpoveďou len pre tých posledných z ulice, ale paradoxne aj pre tých, ktorí sú presýtení materializmom a hedonizmom.

Dnes hovoria, že neverili, že niekedy v živote znova dosiahnu ľudskú dôstojnosť, že čosi také vôbec existuje… A toto je sila.

Na prvý pohľad to vyzerá tak, že Chiara Amirante obracia len tých najbiednejších, ako sú drogovo závislí a prostitútky. Na druhej strane práve pomoc tým najslabším spôsobila mnohé obrátenia z dobre situovanej strednej vrstvy i medzi prominentmi. Táto charizma nie je odpoveďou len pre tých posledných z ulice, ale paradoxne aj pre tých, ktorí sú presýtení materializmom a hedonizmom.

Na Chiariných prednáškach sa objavujú aj veľmi známe celebrity, speváci, športovci i známi podnikatelia. Mne to niekedy príde tak, že chodia počúvať Chiaru ako „Herodes Jána“, a aj keď zostávajú v rozpakoch, predsa ju radi počúvajú. Cítia, že im hovorí pravdu, aj keď je niekedy nepohodlná a bolí, ale vedia, že je pre nich záchranou.

Chiara otvorene hovorí, aby sme si nemysleli, že za to, že sme kresťania, sme menej otrávení ako tí ostatní. Stačí, že žijeme v egoizme a materializme a ani si neuvedomujeme, ako nám to ovplyvňuje životy, vzťahy a rodiny. A ako rýchlo si to vieme ospravedlniť, veď som veľa pracoval, zaslúžim si to. Človek tak ľahko skočí do pasce, ktorú si ani neuvedomí, do spôsobu života, ktorý nie je zdravý pre dušu. Preto je táto charizma odpoveďou, ako si uchovať čistú dušu v službe druhým.

Foto: Július Kotus