Svedectvo Jeana Paula z Burundi a Egideho z Rwandy, ktoré zaznelo na Genfeste. Po dramatickom prepadnutí pred troma rokmi, z ktorého Jean Paul vyviazol s vážnymi následkami, príbeh pokračuje bolesťou, štedrosťou, bezpodmienečným priateľstvom a odpustením. Prinášame vám svedectvo vyjadrené ich vlastnými slovami.
„Volám sa Jean Paul. V roku 2015 som sa raz večer vracal domov. Ako som čakal na autobus, stretol som na stanici jedného chlapca. Cestoval sám. Bolo to veľmi riskantné, pretože sa nachádzal v jednej z najnebezpečnejších štvrtí mesta. Tak som mu navrhol, že môže do druhého dňa prespať u nás. Autobus neprichádzal a tak sme sa rozhodli ísť pešo. Zrazu nás obkľúčilo šesť mužov. Zbili nás a mňa potom hodili do jedného kanála, pretože si asi mysleli, že som mŕtvy. Tam som hodinu ležal v bezvedomí. Keď som sa prebral, uvedomil som si, že sa od hrudníka nadol nemôžem hýbať. Kričal som a vtom mi pribehol na pomoc tento môj nový priateľ. Nebol až tak vážne zranený ako ja. S pomocou ďalších ľudí ma previezli do najbližšej nemocnice. Ten skutok lásky, ktorý som preňho urobil, mi zachránil život. Keby som to nebol urobil, bol by som mŕtvy. Po týždni v nemocnici ma previezli do Kigali v Rwande, do mesta, odkiaľ pochádzal Egide. Mal som poranenú chrbticu a nemohol som sa hýbať, pretože som bol ochrnutý a všetko ma bolelo.“
„Nedokázal som pochopiť, že, aj napriek tomu, čo sa mu stalo, sa stále usmieva. Každému, kto ho prišiel navštíviť, dodával radosť a nádej. Akoby vyžaroval nejaké svetlo. Prvý mesiac sa oňho staral jeden jeho priateľ, ktorý sa však musel vrátiť do školy. Tak som sa ponúkol, že ho nahradím. Nebolo to ľahké, pretože som si práve našiel brigádu. Nakoniec som sa rozhodol, že tú prácu neprijmem, aby som mohol byť Jeanovi Paulovi úplne k dispozícií. Moja mama to nechápala. Hovorila, že tá práca, hoci to bola len brigáda, bola na začiatok dobrá. Ja som však trval na svojom rozhodnutí a tak ma nakoniec pustila. Prosil som Boha, aby mi ukázal, ako pomôcť Jeanovi Paulovi. Prichádzali za nami naši priatelia a rodina z celej Rwandy a Burundi. Ich láska nám dodávala silu.“
„O niekoľko mesiacov som podstúpil operáciu. Povedali mi, že už nebudem chodiť. O mesiac neskôr sme sa presunuli do jedného rehabilitačného strediska, kde som nastúpil na veľmi náročné liečenie. Ja som sa však nevzdával. Cvičil som zo všetkých síl a nakoniec som začal chodiť. Bol to zázrak! Najprv som používal dve barle, o rok neskôr už len jednu.“
„Toto naše priateľstvo si všimli aj príbuzní Jeana Paula, zdravotné sestry, lekári a aj ostatní pacienti. Bolo to nezvyčajné, keďže ja pochádzam z Rwandy a on z Burundi. Pobyt v nemocnici a liečenie, ktoré po ňom nasledovalo, boli preňho veľmi bolestivé, on sa však neprestával usmievať. Jeho správanie, odvaha a rozhodnosť udivovali každého. Spolu s Mladými za zjednotený svet a našimi priateľmi sme dokázali prekonať každú bolesť a „žiadna hranica“ nás nemohla rozdeliť. Naši priatelia nám na striedačku nosili jedlo. Onedlho sa o našej situácii dozvedela jedna mimovládna organizácia a zabezpečili nám každodennú stravu. Ale Jean Paul ma vždy prosil, aby som to odniesol tým, čo to viac potrebujú. Urobil som to rád so slovami, že to posiela iný pacient.“
„Pred rokom som ukončil rehabilitáciu. Ďakujem Bohu, že mi nedovolil vzdať sa. Dokonca som dokázal odpustiť tým, čo ma zbili. Toto odpustenie mi prinieslo nielen pokoj, ale v určitom zmysle mi to pomohlo rýchlejšie sa zotaviť. Chcem sa poďakovať Mladým za zjednotený svet a ich príbuzným, ktorí mi pomohli finančne, aby som mohol zaplatiť celé svoje liečenie.“
„Neskôr som dostal prostriedky, aby som sa mohol vrátiť do školy a zároveň som si našiel prácu, ktorá bola ešte lepšia, ako tá predtým. Ďakujem Bohu, pretože nik už nedúfal, že by Jean Paul mohol ešte chodiť! Ak človek z lásky daruje všetko, nikdy nezostane sám.“
preložené zo stránky focolare.org
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.