V týchto týždňoch sme svedkami úžasnej vlny solidarity a mobilizácie, ktorá sa nesie Slovenskom. Nič takéto veľké sme ako samostatná krajina hádam ešte nezažili. Veľmi pozitívne je tiež, že mladí sú v prvej línii, a to je veľká nádej pre budúcnosť. No aj napriek tomu všetkému sa z našej spoločnosti vytratil jednoznačný a všeobecný konsenzus odsúdenia vojny. Žiaľ, stále sa nájde niekto, kto túto vojnu ospravedlňuje, zľahčuje alebo hádže za ňu zodpovednosť na niekoho iného ako na agresora. Avšak v určitom zmysle to nie je vždy jeho chyba.
Argumenty odlišných postojov sú rôzne. Od tých „oficiálnych“, ktoré hovoria o „špeciálnej vojenskej operácii“, denacifikácií či demilitarizácii Ukrajiny, cez jej zdôvodnenie skorumpovaním krajiny či nejakou náboženskou očistou voči skazenému Západu, až po americké základne.
Odkiaľ začať? Začnem nekoherentnosťou týchto tvrdení. Nemôže sa totiž denacifikovať to, čo nacistickým nie je. Žiadna denacifikácia sa nekoná! Používanie tejto terminológie je akousi snahou historického priblíženia sa k úlohe Červenej armády počas druhej svetovej vojny. Avšak prenesenie tohto termínu do aktuálneho kontextu je znevažovaním tých, ktorí priniesli svoje obete v minulom storočí.
Taktiež je dôležité podčiarknuť, že žiadna skutočná a konkrétna hrozba alebo nebezpečenstvo Rusku nehrozilo ani zo strany NATO, ani zo strany Ukrajiny či hociktorej inej krajiny. Veď predsa ohrozovať ho by bolo bláznovstvom. Takzvaný Západ neumiestňoval predsa vojská na hraniciach Ruskej federácie. A ak by aj hypoteticky susedné krajiny boli členmi nejakých organizácií, na čo každá krajina má právo, to neznamená, že je to nebezpečenstvo. Mimochodom, Ukrajina zostala na bojisku sama práve preto, lebo nie je členom organizácií, ktoré by ju bránili. Ide teda o umelo vytvorenú hrozbu a nepriateľa na dosiahnutie cieľov.
Avšak mohli by sme sa možno zhodnúť na tom, že pre ruský režim by demokracia mohla byť považovaná za hrozbu. V každom prípade, miešať sa aktívne a činne do vnútropolitických záležitostí iných krajín (a to platí pre hociktorú) je formou imperializmu.
Ruský prezident určite veľmi dobre vedel, že jeho počiatočné podmienky boli neprijateľné. Je teda legitímne opýtať sa, či neboli už od začiatku zámienkou pre konflikt a testovanie reakcií ostatných krajín. Nebola vojenská intervencia počiatočným plánom? Mnoho vecí naznačuje, že Putin sa chce zapísať do histórie ako obnoviteľ slávy a veľkoleposti Ruska. K tomu je potrebné rozšírenie územia i sfér vplyvu a vystupovať na medzinárodnej scéne ako silná krajina. Ako je možné dosiahnuť to čo najrýchlejšie? Armádou. Ale, paradoxne, ruský prezident sa teraz zapíše do dejín ako despota a vojnový zločinec.
Vstúpiť s armádou do inej krajiny, ostreľovať, bombardovať, ničiť, zabíjať a prinútiť k úteku nevinných a bezbranných sa nenazýva inak ako vojna.
Vráťme sa k Ukrajine. Na sociálnych sieťach nájdeme rôzne dôvody hádzania viny za vojnu niekam inde. Ak by dôvodom vojny bola skorumpovanosť nášho východného suseda, ktorá krajina takou nie je? Skorumpovanosť predsa nie je dôvod na jazdy tankov a ostreľovanie krajiny a jej občanov. Prípadne, ako niektorí píšu, niekto mohol mať negatívnu skúsenosť s Ukrajincami (tak ako v zahraničí niekto iný mohol mať takúto skúsenosť so Slovákmi). No na základe toho budem hovoriť, že si zaslúžia zničenie alebo smrť?
Áno, môžeme sa pýtať na legitímnosť amerických útokov a vojny v Afganistane či Iraku. Ale to neoprávňuje a neospravedlňuje ďalšie násilie a krviprelievanie. Je potrebné tiež dodať, že neexistuje žiadne priame či nepriame prepojenie vojny na Ukrajine s americkými základňami na Slovensku. Navyše, nejde pritom o žiadne základne, ako sa to všeobecne myslí.
Dokonca sa už objavili aj zdôvodnenia a obhajoba vojny z morálneho a náboženského hľadiska. Takéto pohľady stavajú ruskú armádu do úlohy akejsi križiackej výpravy proti skazenému Západu. Pritom táto rétorika paradoxne zabúda na centrálne morálne kategórie, akými sú život a sloboda.
Za vojnu môže ten, kto ju efektívne začne. A ten za ňu nesie aj zodpovednosť.
Mohli by sme ešte dlhšie rozoberať rôzne argumenty, avšak podstatná vec je len jedna. Za vojnu môže ten, kto ju efektívne začne. A ten za ňu nesie aj zodpovednosť. Vstúpiť s armádou do inej krajiny, ostreľovať, bombardovať, ničiť, zabíjať a prinútiť k úteku nevinných a bezbranných sa nenazýva inak ako vojna. V takomto prípade pravda a spravodlivosť nie sú nikdy na strane agresora.
A táto vojna sa týka aj nás. Ona sa totiž neodohráva len na Ukrajine. Nelimituje sa na „tradičné“ útoky. Sú otvorené nové informačné a kybernetické fronty. V mediálnom a virtuálnom priestore sa všetko mieša. Vytárajú sa zmanipulované informácie, klamstvo sa podáva zmiešané s pravdou. Človek sa v tom stráca, nevie, čo je a čo nie je pravda. Slová strácajú význam. Cieľ je šokovať, zneistiť, rozdeliť. Vojenská propaganda na tomto poli pracuje už dlho. Pripravovala terén démonizovaním Ukrajiny a Západu, rozvíjaním ideológie, ktorá spája nostalgiu za Sovietskym zväzom s vierou a náboženskými hodnotami.
Je však potrebné nenechať sa zviesť na protiruských náladách a neodsudzovať celý ruský národ. Podotýkam, že môžeme mať radi ruskú kultúru, krajinu a ľudí. Ale schvaľovať a obhajovať činy ruského režimu je už iná vec. Tu je rozdiel medzi režimom a ľudom. Práve tento ľud teraz taktiež nesie negatívne následky rozhodnutia jedného človeka. V Rusku začína panovať psychický teror a mnohí opúšťajú krajinu.
Táto vojna sa týka aj nás. Ona sa totiž neodohráva len na Ukrajine. Nelimituje sa na „tradičné“ útoky. Sú otvorené nové informačné a kybernetické fronty.
Doteraz niektorí upierali svoj pohľad na ruskú politickú scénu, iní sa zase neodvážili zadefinovať ju ako diktátorský alebo totalitný režim, aj napriek nie čistému ľudsko-právnemu zaobchádzaniu. Teraz však môžeme jednoznačne povedať, že tamojší režim nie je demokratický. Cenzúra informácií, zákaz slobodného prejavu a manifestovania, zatváranie politických oponentov, jediná oficiálna pravda sa nenazýva inak ako diktatúra či totalitarizmus.
Táto vojna zmení tvar Európy a sveta. Otázka je ako. Ak by sa ruskej armáde podarilo dobyť Ukrajinu, zostala by len pri nej? Spomeňme si na počiatočné Putinove požiadavky. Je zaujímavé, že vtedy ich neadresoval Ukrajine či priamo zainteresovaným krajinám, akoby vedel, ako to dopadne… Pozrime sa na starú mapu ZSSR. Čo z nej chýba Rusku dnes? Kde je skutočná Putinova červená hranica? Jadrové zbrane? Jedna osoba teraz vedie svet do ešte nebezpečnejšieho scenára, než akým je ekologická kríza.
Azda jedinou nádejou je dnes ruský ľud, ktorý povstane. A my sme zatiaľ komplicmi tejto vojny, pokiaľ od nás idú peniaze tomuto totalitnému režimu. Boli by sme pripravení uskromniť sa a reálne aj trpieť spolu s Ukrajinou odstavením sa od ruského plynu? Odpoveď nie je jednoduchá. Otázka je, akú cenu má naše pohodlie. Lebo teraz ho platia Ukrajinci.
Či to chceme alebo nechceme, aj my sme súčasťou tejto vojny a pritom nepotrebujeme bojovať na fronte. Sme jej súčasťou, lebo financujeme ruskú armádu cez dodávky plynu. Sme jej súčasťou, lebo kybernetická vojna sa odohráva aj na našom území. Sme jej súčasťou, lebo dodávame Ukrajine zbrane. Sme jej súčasťou, lebo ekonomické sankcie budú mať dosahy aj na nás. Sme jej súčasťou, lebo sa odohráva za našimi hranicami a my sme sa stali cieľom prílevu utečencov. Sme jej súčasťou, lebo celý svet je ohrozený atómovými zbraňami v pohotovostnom režime. Sme jej súčasťou, lebo to, čo sa deje, vplýva na naše cítenie a prežívanie.
No povedzme si pravdu: aj keby sme neboli zapojení do mnohých z týchto vecí, aj tak by sme boli súčasťou tejto vojny. Nedodávať zbrane a nepodporovať sankcie neznamená, že konflikt sa nám vyhne. Otázkou zostáva, do akej miery máme byť v tejto vojne činní.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.