Pred časom používala Chiara Lubichová silný a sugestívny obraz na vykreslenie situácie súčasnej rodiny: Mária pod krížom, Bolestná Mária, ktorá kričí svoju opustenosť. Odkedy zakladateľka Hnutia fokoláre použila toto spojenie, už prešlo niekoľko rokov a stav rodiny je rovnaký, dokonca sa zhoršil.
Situácia je horšia, pretože rodina je vystavená príboju vĺn rôznych ideologizmov, ktoré ju ohrozujú a pridávajú sa aj nové javy: migrácia celých národov (slávna „šiesta planéta“), domáce násilie a s tým spojený narastajúci počet vrážd žien, náboženské prenasledovanie v rôznych častiach sveta, nestabilita práce, nové formy chudoby, šírenie doteraz neznámych vzorov spolužitia a rodičovstva, technologické manipulovania s telom a sexualitou.
Niet pochýb, že samotný etický vývoj ľudstva – bez ohľadu na ideologické prúdy – a meniace sa životné podmienky si vyžadujú prehodnotenie rodinných vzorov, zvlášť tých, ktoré už nezodpovedajú požiadavkám rovnosti, slobody a pokroku človeka, osobitne ženy. Predstavme si patriarchálny model rodiny alebo situáciu žien v niektorých arabských spoločnostiach.
Znamená to, že rodina ako „inštitúcia lásky“ má už svoju cestu za sebou a teraz má vytvoriť priestor ďalším formám spolužitia? Má rodina budúcnosť? A aká rodina? Je riešením mnoho odlišných vzorov rodiny?
Ponúknem zopár bodov na zamyslenie, pričom budem vychádzať z fenomenológie ľudskej lásky. A vzhľadom na to, že som kresťan, nebudem sa odvolávať na hocijakú fenomenológiu, ale na tú, ktorá je osvetlená kresťanským Zjavením. Neobraciam sa iba na čitateľov, ktorí majú rovnakú vieru ako ja. Odvolávať sa na nejaký konkrétny náboženský pohľad neznamená nechať bokom ľudský rozmer a rozum, no čerpať zo všetkých dostupných dimenzií.
Odvolávať sa na nejaký konkrétny náboženský pohľad neznamená nechať bokom ľudský rozmer a rozum, no čerpať zo všetkých dostupných dimenzií.
Ako hovorieval nemecký teológ a biskup z Aquisgrany, Klaus Hemmerle, „fenomenológia otvára slovník ľudského bytia, teológia ho odkrýva ako trojičný.“ Ktorá charakteristika ľudského slovníka nachádza v Trojici svoj teologický základ?
Zdá sa mi to byť jasné: je to charakteristika vzťahov. Je to prvý princíp, ktorý by som chcel ponúknuť pri uvažovaní nad rodinou v kontexte súčasnej kultúry: ak rozmer vzťahov do hĺbky popisuje ľudskú existenciu, potom je potrebné rozlíšiť, ktorý model spolužitia je najbohatší na vzťahy. Z pohľadu antropologického bohatstva je to rozhodujúci bod: vzťahovosť.
Slová z knihy Genezis na mňa vždy hlboko pôsobili: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 27) Koľko atramentu sa už použilo pri písaní komentárov k tejto vete, ktorá je tak zarážajúco krátka vo svojej podstate. Koľko mužov a žien ju v priebehu dejín zopakovalo? Koľkí ju bez ohľadu na svoje náboženské presvedčenie vedia ešte dnes naspamäť?
Vo svojom vnútri si opakujem slová: „Muža … ženu… na Boží obraz.“ Ohromuje ma tajomstvo: „Telo muža… telo ženy… ich osobné bytie… Boh.“ A na perách sa mi objaví jediné slovo: láska. Nepochybujem, že je tu sústredené tajomstvo života, môjho života. V 3. a 4. verši 1. kapitoly knihy Genezis sa len krátko predtým hovorí, že Boh stvoril svetlo a oddelil svetlo od tmy. Zdá sa mi, že tento proces sa skutočne ukončil až stvorením muža a ženy, uzavrel sa, keď povstala láska.
(na pokračovanie)
text bol uverejnený v talianskom Citta nuova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.