V posledných rokoch môžeme sledovať tendenciu spájať kresťanstvo čoraz výslovnejšie s konzervatívnymi postojmi. Počúvame o konzervatívnych politikoch, hodnotách a médiách, ktoré sa spájajú takmer automaticky s kresťanstvom a chcú byť jeho vyjadrením. Preto je legitímne nastoliť otázku, či kresťanstvo je skutočne konzervatívne. Ba dokonca môžeme zájsť ďalej a opýtať sa, či nemôže byť progresívne.
Vo viacerých článkoch som už písal o tomto dualizme a čo to so sebou prináša. Teraz by som sa chcel k tomu vrátiť systematicky.
Konzervativizmus a progresivizmus – náboženské kategórie?
Základná otázka je, či tieto dva smery, teda konzervativizmus a progresivizmus, sú náboženské kategórie alebo nie.
Konzervativizmus, ako to už naznačuje etymológia slova, z latinského conservare – zachovať, je snaha nemeniť zaužívané zvyky, hodnoty, zásady či poriadky. To môže viesť k určitej zaujatosti voči všetkému, čo sa javí ako nové. Konzervativizmus, ktorý sa explicitne vyvinul ako politologická a ekonomická kategória, nie je však jednoliaty postoj.
Progresivizmus, naopak, hlása neustály pokrok a vývoj, ktorý smeruje k lepšiemu a pokročilejšiemu. Ide tu v prvom rade o filozofickú kategóriu, ktorá sa neskôr udomácnila aj v iných odboroch. V kontexte nášho uvažovania sa progresivizmus často vedome či nevedome spája s liberalizmom. Liberalizmus je politicko-ekonomický postoj, ktorý vo svojej podstate kladie predovšetkým dôraz na slobodu jednotlivca vo vzťahu s rovnosťou a toleranciou.
Tieto kategórie teda nie sú pôvodne náboženské, ale skôr politicko-ekonomické či filozofické. Samozrejme, mnohé kategórie napriek tomu, že vznikli v jednom odbore, neskôr sa presúvali a aplikovali aj v iných. Otázka znie, či je správne aplikovať tie spomínané na kresťanstvo.
Konzervativizmus a progresivizmus nie sú pôvodne náboženské kategórie, ale skôr politicko-ekonomické či filozofické.
Aplikácia na kresťanstvo
V súčasnosti môžeme skonštatovať, že v našom verejnom a mediálnom priestore sa takáto aplikácia deje. Deje sa to hlavne, ak nie výlučne, v otázkach mravov a antropológie. Konkrétne v otázke homosexuality, postoja k životu, a tu takmer výlučne v otázke potratov či eutanázie. Pritom pri postoji k životu sa často zabúda na celú škálu, ktorá sa nachádza medzi počatím a smrťou. K antropologickému chápaniu človeka či k pro-life postojom by sme mohli zaradiť aj tie k životnému prostrediu, migrantom či Rómom, ktoré už nie sú tak jednoznačne vyhrotené. A môžeme pokračovať: kde sa nachádza postoj k spravodlivosti a korupcii, postoje v ekonomike a k sociálnym otázkam?
Vyzerá to tak, že redukujeme kresťanstvo či kresťanské postoje len na morálne otázky. Aj tu však len na tie vybrané, pričom tie sociálne sú druhoradé. Nebude to tým, že zaujať postoj v tých prvotných otázkach je jednoduchšie? Azda preto, lebo v každodenných situáciách sa nás to istým spôsobom netýka? Kategorické delenie sa na konzervatívnych a progresívnych nám nedodáva určité istoty, ktoré nám pomáhajú jednoduchšie sa vymedziť a zorientovať sa?
Kresťanstvo nie je úplne ani progresívne, ani konzervatívne.
Problém v takejto kategorizácii spočíva v tom, že sa dívame na veci binárnou logikou buď-alebo, ktorá zjednodušuje realitu. Takýto prístup nedokáže uchopiť komplexnosť reality, ani jej celistvosť. Ba dokonca môže byť nebezpečný, ak sa stane ideológiou, ktorá bude všetko kategorizovať a polarizovať.
To však neznamená, že kresťania sa nemôžu považovať za konzervatívnych alebo progresívnych, či mať chybné postoje na jednej alebo druhej strane. No čo sa týka samotného kresťanstva, nemôžeme ho zredukovať ani na konzervativizmus, ani na progresivizmus. Istým spôsobom ono je jedným aj druhým.
Ak sa pozrieme na jeho historický vývoj, nemôžeme nehovoriť o určitom pokroku, či už v oblasti štruktúr alebo teologického poznania a chápania. Už samotné Ježišovo pôsobenie a učenie bolo na svoju dobu vo svojom kultúrnom, náboženskom a morálnom kontexte progresívne.
Taktiež však nemôžeme nehovoriť o hodnotách a veciach, ktoré sú napriek času nemenné. Preto by sme mohli povedať, že kresťanstvo nie je úplne ani progresívne, ani konzervatívne. Zoberme si príklad od samotného Krista. On sa totiž nestotožnil so žiadnou nábožensko-politickou skupinou svojich čias, akými boli farizeji, saduceji, herodiáni alebo zelóti. On ich totiž presiahol.
Kresťania by nemali byť rozpoznaní podľa toho, či sú konzervatívni alebo progresívni, ale podľa vzájomnej lásky.
Kresťanstvo presahuje kategórie
Kresťanstvo ide nad rámec týchto kategórií. Ono totiž nie je súborom nejakých statických učení či princípov. Kresťanstvo je vzťahom. A vzťah je dynamický, rastie a prehlbuje sa. Kresťanstvo je Osoba, Ježiš Kristus, ktorý žije svoj vzťah s Otcom, v Duchu. V ňom sme aj my pozvaní žiť ten istý vzťah a tú istú trojičnú dynamiku.
Aký je teda kresťanský postoj? Kristov. To je to, čo Pavol nazýva Kristovým zmýšľaním (porov. 1 Kor 2, 16). Preto neredukujme kresťanstvo na politické či ekonomické kategórie. Namiesto delenia a kategorizácií spájajme a veďme otvorený dialóg.
Veď predsa kresťania by nemali byť rozpoznaní podľa toho, či sú konzervatívni alebo progresívni, ale podľa vzájomnej lásky (porov. Jn 13, 35).
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.