Dieťa musí vedieť, že má právo povedať „nie“ na akýkoľvek prejav fyzickej blízkosti

Nájsť si cestu k vlastnému dieťaťu v období dospievania môže byť pre niektorých rodičov ako nekonečné blúdenie uličkami krétskeho labyrintu. Pocity neistoty, trápna, nedôvery, niekedy aj na oboch stranách, zvlášť keď dôjde na tému vzťahov a sexuality, môžu byť signálom, že sme ako rodičia na niečo vo výchove pozabudli. 

Podľa českej psychologičky Lucie Kotkovej, ak sa chcú rodičia takýmto nepríjemnostiam v budúcnosti vyhnúť alebo si to až tak nekomplikovať, mali by sa naučiť s deťmi o intímnych témach hovoriť postupne už od malička.

V rozhovore pre nm.sk Lucie Kotková vysvetľuje:

• Čo deti v rámci jednotlivých období vývoja v oblasti sexuality potrebujú
• Ako súvisí intimita s emocionálnou výchovou a prečo je dôležité učiť deti vyjadrovať svoje pocity
• Čo si myslí o sexuálnej výchove na školách
• Čo môže spôsobiť prísna výchova v rodine, kde je téma sexu tabu

Kedy môžu rodičia u detí pozorovať prvé známky prebúdzajúcej sa sexuality?

V podstate už v útlom veku. Zažila som, že už aj ročné dieťatko skúšalo nejakú ľahkú masturbáciu. Pre takéto malé deti je to zo začiatku zvedavosť. Dotyky na intímnych miestach sú im príjemné. Typické je to však okolo tretieho roka. Deti sú v tomto období viac skúmavé a všímavé. Rady napríklad pozorujú rozdiely medzi dievčatkami a chlapcami.

Keď potom prídu do škôlky, nastáva u nich istá fascinácia vecami, ktoré „sa nemôžu“. Ako napríklad hovoriť hlúpe slovíčka, chytať sa za zadok a podobne. Niektoré deti to neriešia a niektoré to môže veľmi priťahovať.

Mali by rodičia a učitelia v škôlke venovať dieťaťu v tomto období nejakú špeciálnu pozornosť, vysvetľovať mu súvislosti? Alebo je lepšie si tieto prejavy až tak nevšímať?

Dôležité je dať dieťaťu jasné hranice, pokiaľ ide o prejavy správania, ktoré sú nevhodné (napríklad dotýkať sa intímnych partií niekoho druhého). Vždy to však treba dieťaťu láskavo vysvetliť a pristupovať k nemu tak, aby sa necítilo zbytočne zahanbené. 

Niektoré deti sú hanblivejšie ako ostatné. Ako ich viesť k tomu, aby sa nebáli otvorene pýtať na čokoľvek?

Myslím si, že tu je dôležité, aby sa rodičia naučili rozprávať s deťmi o emóciách a vzťahoch. Začať by sa malo už v ranom veku. Keď si doma vytvoríme klímu, kde sa o sebe rozprávame a zdôverujeme s tým, čo prežívame, pre dieťa je potom jednoduchšie pýtať sa aj na intímne veci.

Máte nejaké tipy, ako by emocionálna výchova v rodine mohla vyzerať?

Schopnosť poznať svoje emócie, vysvetliť, z čoho vznikli, je u detí malá. Zo začiatku je preto dobré, ak rodičia pomenujú emócie, ktoré na dieťati spozorovali. Neskôr môže pomôcť aj to, ak dieťa nejakou hravou formou, napríklad v rámci večerného čítania alebo modlenia, povie niekoľko vecí, ktoré sa mu nepáčili alebo boli pre neho ťažké. Začať môže aj rodič. Podelí sa s tým, čo ho potešilo, naštvalo, či sa počas dňa niečoho bál, alebo sa na niečo tešil. Ak dieťa nič nepovie, vôbec to neprekáža. Veľa pochytí aj napodobňovaním. 

Časom sa však potrebuje naučiť, že emócie sú prirodzené reakcie na niečo, čo sa nám deje. Často nás informujú napríklad o tom, že nie sme v poriadku. Dieťa musí pochopiť, že ak prežíva nejakú emóciu, musí vedieť, ako v sebe nastoliť rovnováhu, ako sa postarať o to, aby jeho potreba bola naplnená. Ak mu je napríklad smutno, tak sa pritúli k mame. Keď má strach, ide k niekomu, kto ho ochráni a podobne. 

Deťom treba dovoliť prežívať ich intimitu a zároveň im dať najavo, že niektoré veci patria do súkromia.

Ako je to s vnímaním vlastnej sexuality u detí na základnej škole? 

Mladší školský vek (zhruba 5-11 rokov) je skôr obdobím latencie, keď dieťa tieto veci až tak nerieši. Aj kamarátske vzťahy si v tomto veku skôr hľadá u detí rovnakého pohlavia, to druhé pohlavie ho „nezaujíma“. Neviem, či v tomto období je nejaká kniha o sexualite úplne šťastné riešenie. Deti sa niekedy môžu informácií ľakať, je to pre nich skôr škaredá predstava.

Mala som skúsenosť, že dieťa ostalo traumatizované, lebo sa mu o veciach intimity hovorilo predčasne a nevhodným spôsobom. Dôležité však je, aby sme boli ako rodičia ústretoví a dieťaťu dali dosť priestoru pýtať sa na tieto veci. Aby sme mu zodpovedali všetko, čo ho v tejto oblasti zaujíma, prípadne korigovali nesprávne predstavy, ktoré si vytvorilo. 

Môžu spomínané škaredé predstavy súvisieť aj s tým, ako rodičia doma prežívajú intimitu a hovoria o nej?

Potlačenie týchto tém je zakorenené vo vývoji dieťaťa. Ide o obdobie stiahnutia sa. Po prvej fáze, keď sa dieťa nehanbilo, zrazu začne prežívať stud. S výchovou to určite súvisí. Vidno to hlavne na vzoroch z rodiny, ktoré dieťa preberá. Ako rodičia pristupujú k sexualite a aké informácie od nich dieťa dostáva. Existujú napríklad rodiny, kde chodia rodičia pred deťmi nahí a pre deti je to niečo samozrejmé. 

Čo je potom taký zlatý stred, ktorého by sa mali rodičia držať, aby v deťoch nevypestovali návyky, ktoré by v budúcnosti mohli viesť k puritánstvu alebo prílišnému hedonizmu?  

Deťom treba dovoliť prežívať ich intimitu a zároveň im dať najavo, že niektoré veci patria do súkromia. Treba im tiež preukazovať rešpekt k ich telu. Napríklad klopať, keď k deťom vstupujeme do izby, neliezť im do kúpeľne, keď sa sprchujú. Rovnako ako to vyžadujeme z ich strany voči sebe. Zároveň by sme ich mali viesť k tomu, aby si tú svoju intimitu sledovali. Neznamená to však, že o intímnych veciach nebudeme rozprávať. 

Nemám rada, keď rodičia strčia deťom do ruky nejakú knihu s tým, nech príde, len keď bude mať nejaké otázky. Omnoho lepšie sa mi zdá mať to doma nastavené tak, že sa o všetkom rozprávame. Dieťa sa môže na čokoľvek opýtať a skôr sledujeme, na čo sa pýta. Je dôležité, aby to rodičia robili od raného veku. Ťažko totiž môžu čakať, že dospievajúce dieťa ich bude počúvať, keď na neho vytiahnu sexuálnu výchovu, ak sa s ním od detstva otvorene o týchto veciach nerozprávali.  

A čo ak niekedy pri rozhovoroch rodičia prezradia viac, než by chceli?

Skúsenosť je taká, že deti informácie, na ktoré nie sú pripravené alebo si ich nevedia predstaviť, veľmi nevnímajú a zabudnú na ne. Rodičia sa preto nemusia báť. Skôr by som sa obávala toho, že ako rodič niečo zmeškám, respektíve, že sa deti tieto veci dozvedia odinakiaľ.

Hovoríte, že rodičia by mali deti viesť aj k istej kontrole a ochrane svojej intimity. Niektorí rodičia to robia už od ich útleho detstva. Od akého veku je dieťa schopné rozumom pochopiť, že má nejaké telesné hranice, ktoré by nikto nemal narušiť?

Toto vnímam ako dôležité odmalička. Vysvetľovať dieťaťu, kde sú hranice, čo sa robí a čo nie. To, čo patrí do rodiny, napríklad dať niekomu pusu, nerobíme pani učiteľke v škôlke a podobne. Že jeho intímnych partií sa nesmie dotýkať nikto druhý (pokiaľ si ich už zvládne samo umyť a nerobí to rodič). A čo má dieťa robiť, ak sa k nemu v tejto oblasti niekto správa nevhodne. 

Deti sa dnes s citlivými informáciami môžu stretnúť hocikedy. Oveľa lepšie však je, keď im ich sprostredkuje niekto, komu dôverujú a kto ich má rád.

Ako najlepšie malému dieťaťu vysvetliť, kedy si môže niekoho pripustiť k telu a kedy už nie?

Dieťa musí vedieť, že má právo povedať nie na akýkoľvek prejav fyzickej blízkosti, pokiaľ ho napríklad nevedieme za ruku cez frekventovanú ulicu. Ak však so mnou v inej situácii za ruku ísť nechce, odmieta dať babičke pusu alebo sa nechať pomojkať, malo by byť jasné, že ho k tomu nenútime. A opäť platí vysvetľovanie, čo je v rámci rodiny, čo s kamarátom a kde je hranica kontaktu s cudzími ľuďmi. 

Spomenuli ste sexuálnu výchovu. Tá na slovenských aj českých školách v podstate chýba. Mala by byť podľa vás na školách samozrejmosťou, alebo patrí skôr do rúk rodičov? 

Priala by som si, aby to bolo oboje. Hlavnú úlohu však určite musí zohrávať rodina. V rámci vzdelávania to totiž v súčasnosti kladie veľké nároky hlavne na učiteľov, ktorí by v prvom rade mali zvládať takéto ťažké a chúlostivé témy. Robiť to citlivo, reagovať na to, čo sa mladí pýtajú, aby to nebolo len o tom, že si učiteľ naštuduje nejakú brožúrku a deťom to jednoducho „odverklikuje“. 

Mojím veľkým snom je, aby sa v školách vyučoval predmet, ktorý by slúžil na to, aby deti v tejto oblasti rástli psychicky zdravé. Začať by mohol rozvojom napríklad emočnej regulácie, sociálnych a komunikačných zručností a postupne by z toho mohla byť aj sexuálna výchova. 

Takže kým na to nemáme kvalifikovaných ľudí, radšej by sme sa do toho nemali púšťať?

To je určite podmienka. Mať kvalitnú koncepciu vypracovanú odborníkmi, učiteľov dostatočne vyškoliť a pripraviť na túto prácu, poskytovať im supervíziu a podporu.  

Prečo sa však podľa vás treba venovať tejto téme? Niekto by mohol namietať, že predchádzajúce generácie nikto v tejto oblasti až tak nevychovával a „prežili“.

Práve preto, lebo staršie generácie ešte vyrastali v čase, keď tých informácií nebolo toľko a nehrnulo sa to na nich z každej strany. Pravda je, že dnes sa deti môžu stretnúť s istými citlivými informáciami hocikedy. Oveľa lepšie však je, keď im ich sprostredkuje niekto, komu dôverujú a kto ich má rád. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa to nepodcenilo a aby na to rodičia nerezignovali.

Obdobie dospievania je plné zmien. Povedali ste, že hovoriť s tínedžerom o jeho prežívaní sexuality, ak rodičia úprimnú a otvorenú konverzáciu v detstve zanedbali, nemusí byť také jednoduché. O čo sa môže rodič v tomto období pokúsiť?

Môže skúsiť nejako sa vyjadriť k veci a pomenovať to, čím si jeho dospievajúce dieťa prechádza. Ten mladý človek bude počúvať, aj keď sa bude tváriť otrávene. Prípadne môže rodič na rozhovor využiť niekoho, s kým má jeho dieťa bližší vzťah a pred kým sa nebude až tak hanbiť hovoriť o citlivých veciach. 

Vy máte možnosť počúvať mladých. S akými problémami v oblasti sexuality za vami prichádzajú a s akými výzvami sa stretávajú?

To, s čím sa stretávam v praxi ja, sú napríklad stavy zamilovanosti. Dievčatá zvyknú riešiť, ako komunikovať s opačným pohlavím, ako ovládnuť svoju hanblivosť, prípadne ako sa vyrovnať s tým, ak sa zamilovali do nesprávneho chlapca. Stretávam sa tiež s mladými, ktorí majú inú orientáciu a nevedia, ako to majú povedať svojim rodičom. A stretávam sa aj s prípadmi nejasnej identity pohlavia. 

Kresťanská výchova by nemala byť len o diskusii o sexe po svadbe. Nemali by sme sa vyhýbať žiadnym témam a hlavne neprezentovať sexualitu ako niečo zlé, špinavé a škaredé.

Ako sa im snažíte pomôcť, prípadne poradiť?

Predovšetkým sa snažím, aby tie rady našli sami v sebe. Mladého človeka treba vypočuť, nejakými otázkami ho priviesť k hlbšiemu uvažovaniu o veciach a ak to naozaj potrebuje, môžeme mu nejakými technikami pomôcť niečo zmeniť, napríklad pracovať s úzkosťou a podobne. Vždy je však dôležité venovať mu čas, počúvať ho a pomôcť mu vyznať sa v sebe samom.  

Tínedžer, ktorý rieši zamilovanosť alebo nešťastnú lásku, určite prežíva rôzne napätia. Vyrovnať sa so svojou sexuálnou orientáciou však musí byť v tomto veku obzvlášť náročné. Čo takýto mladý človek v procese sebaprijatia najviac potrebuje?

Potrebuje vedieť, že je milovaný a prijímaný bez ohľadu na čokoľvek. Rodičovská láska musí byť bezpodmienečná. Nemôžu na ňu mať vplyv výkony v škole, povahové črty, správanie ani sexuálna orientácia. Pokiaľ bude mladý človek vyrastať s tým, že je v každej životnej situácii milovaný a prijímaný (čo napríklad neznamená, že ho nenapomeniem, keď prinesie z testu zlú známku), vyrastie v zdravého sebavedomého jedinca, ktorý bude lepšie čeliť náročným životným udalostiam. A hlavne v kresťanských rodinách je dôležité uvedomiť si, že heterosexualita nie je žiadna naša zásluha. Preto musíme byť k ľuďom s opačnou orientáciou veľmi citliví.

Čo by ste rodičom, ktorí tušia, že ich dieťa je homosexuálne cítiace, odporučili, aby mu uľahčili tzv. „coming out“? Je dobré to nechať na ňom, kým v sebe nájde odvahu, alebo mu rovno povedať, že o tom ako rodič viete?

Dôležité je, aby doma panovala ústretová atmosféra voči osobám s opačnou orientáciou. Aby dieťa nepočúvalo žiadne dehonestujúce alebo priam homofóbne reči. Potom je to pre neho, samozrejme, jednoduchšie. Pokiaľ ako rodičia tušíme, že túto otázku dieťa rieši, môžeme ho vo vhodnej chvíli skúsiť „naťuknúť”, ale všeobecne je vhodné nechať na dieťati, kedy a akým spôsobom nám o tom povie. 

Jednou z nástrah, kde môžu mladí pochytiť veľmi pokrivený obraz o sexualite a vzťahoch, je pornografia…

Áno, pornografia je vec, o ktorej by sme s deťmi určite mali hovoriť, pretože aj keď ju nevyhľadávajú, môže ich prekvapiť. Preto by deti na ňu mali byť pripravené. Podobne keď komunikujú na sociálnych sieťach, takisto musia byť pripravené, že by od nich niekto mohol žiadať nahé fotky a podobne. 

So staršími tínedžermi by som určite hovorila o pornografii v zmysle, čomu slúži, aké sú jej riziká, prípadne, prečo sme sa sami rozhodli, že ju nechceme. Rodičia by mali byť v tomto aspoň o jeden krok vpredu, kým sa to k dieťaťu dostane odinakiaľ. Zase však platí, že dieťa sa najviac učí príkladom. Ťažko mu budeme niečo zakazovať, ak po večeroch pornografiu sami sledujeme. 

Je výchova k hodnotám v tomto zmysle dostatočnou prevenciou pred takýmito nástrahami?

Myslím si, že väčšinou áno. Na druhej strane môže aj kresťanská výchova v sexualite dieťaťa a mladého človeka napáchať množstvo škôd. Stretávam tiež ľudí, ktorí sú traumatizovaní tým, že sexualita bola vždy v rodine tabu. Myslím si, že kresťanská výchova by nemala byť len o diskusii o sexe po svadbe. Nemali by sme sa vyhýbať žiadnym témam a hlavne neprezentovať sexualitu ako niečo zlé, špinavé a škaredé. Potrebujeme deťom sprostredkovať správu, že sexualita je krásna vec a že je v poriadku o nej hovoriť. Zároveň však máme aj nejaké spoločenské či morálne postoje, ktoré chceme dieťaťu odovzdať. Preto s nimi hovorme, vysvetľujme a poďme príkladom.  

Čo konkrétne môže spôsobiť takáto prehnaná výchova?

Narušený obraz o sebe, neprijatie vlastného tela. Človek je komplexná bytosť, ktorá má psychiku, dušu a telo, a je potrebné, aby videl hodnotu všetkých týchto častí. Ak telo odstrihneme a budeme ho považovať za niečo špinavé, nikdy nás to neprivedie k plnohodnotnému životu. Preto je veľmi dôležité, aby sme dieťaťu, ale i mladému dospievajúcemu vysvetlili, že sexualita je niečo pekné a pomáha nám prežívať vzťahy ešte plnšie.

Keď už hovoríte o vzťahoch, deti a mladí sú v posledných rokoch viac odtrhnutí od ich reálneho prežívania, viac sa pohybujú vo virtuálnom priestore. Mohlo by toto stiahnutie sa do online sveta mať nejaký výrazný vplyv na ich vývoj aj v oblasti sexuality?

To si úplne nemyslím. Riziko tam určite je a je väčšie. Pohodlnejšie je totiž četovať napríklad s niekým cudzím, než nadväzovať normálne vzťahy. Určite sú tu deti, ktoré sú tým viac ohrozené. Necítia sa možno v reálnych vzťahoch dosť komfortne a je to pre ne únik. Nemyslím si však, že by väčšina detí vymenila reálne priateľstvá za takýto spôsob nadväzovania vzťahov. V tomto som optimista.