Kazachstan bol donedávna pre nás pomerne neznámym štátom v strednej Ázii. Od začiatku januára sa však dostal do centra pozornosti svetových médií a inak to nebolo ani na Slovensku. Každý deň prichádzali nové znepokojujúce správy o eskalácii napätia v metropole tohto stredoázijského štátu. Vláde prezidenta Tokajeva sa postupne podarilo protesty potlačiť, no do akej miery je situácia v krajine stabilizovaná, ukážu najbližšie mesiace a roky.
O tom, čo presne sa v Kazachstane stalo a ako prebiehali najväčšie nepokoje od roku 1986, porozprával pre nm.sk ich priamy účastník Askar Dairbekov.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
- Čo predchádzalo eskalovaniu napätia, ktoré prerástlo do masových demonštrácií
- Aká bola atmosféra na protestoch
- Ako o situácii v krajine informovali tamojšie médiá
- Akú bude mať táto vlna odporu v Kazachstane dohru
Druhého januára prepukli v kazašskom meste Žanaozen nepokoje v dôsledku navýšenia cien pohonných hmôt. Je to z vášho pohľadu len výsledok aktuálneho diania alebo vnímate dlhodobejšie stúpajúcu atmosféru nespokojnosti, ktorá teraz získala podnet na eskaláciu?
Prvý výraznejší prejav odporu od rozpadu sovietskeho impéria sme tu mali už v roku 2011. Dejiskom bolo tiež ropné mesto Žanaozen. Protestujúcich za lepšie pracovné a platové podmienky na ropných poliach vtedy polícia kruto potlačila a zabila či ťažko zranila niekoľko desiatok civilistov.
Nasledovali menšie protesty v rokoch 2012 a 2016, ktoré poukazovali na narastajúcu nespokojnosť obyvateľov s vtedajšou vládou Nursultana Nazarbajeva. Minulý rok celú oblasť Mangistau, v ktorej sa nachádza i mesto Žanaozen, trápili veľké suchá, ktoré viedli k úhynu obrovského množstva dobytka. Vláda však tomuto problému nevenovala pozornosť a celá udalosť ostala akoby premlčaná.
Ďalším spúšťačom nevôle u obyvateľov bolo i postupné upevňovanie moci prezidenta Nazarbajeva, ktorý na všetky dôležité posty v krajine dosadil svojich rodinných príslušníkov a vytvoril systém niekoľkých rodinných klanov, ktoré si rozdelili takmer všetko štátne bohatstvo. Týmto krokom sa iba prehĺbili sociálne rozdiely v krajine a vzrástla korupcia. Hoci Nazarbajev v roku 2019 odovzdal moc súčasnému prezidentovi Tokajevovi, stále si ako šéf vládnucej strany i ako predseda bezpečnostnej rady udržiaval silnú mocenskú pozíciu. Nárazové zvýšenie cien LPG vidím iba ako poslednú kvapku, ktorou už ľuďom pohár trpezlivosti pretiekol.
K najvýraznejším stretom s políciou prišlo 5. januára, keď protestujúci podpálili radnicu a miestnu pobočku vládnucej strany a neskôr vtrhli i do prezidentskej rezidencie.
Ako protesty prebiehali?
Protesty sa začali 2. januára v meste Žanaozen podobne ako v roku 2011. Rozdiel bol však v tom, že teraz protesty podporili aj ďalšie oblasti Kazachstanu s cieľom vyjadriť podporu a solidaritu ľuďom v meste Žanaozen. Najprv sa začal mobilizovať západ a v ďalších dňoch sa pridala i najväčšia metropola Alma-Ata a juh krajiny.
Situácia sa začala vyhrocovať 3. januára, keď sa ľudia stretli v centre Alma-Aty pri príležitosti spomienky na kazašského spisovateľa a politického disidenta Arona Atabeka, od ktorého smrti ubehlo 40 dní. Po 15 rokoch strávených vo väzení celým Kazachstanom otriasli zábery o jeho zdravotnom stave po prepustení. Zhromaždenie aktivistov polícia kruto potlačila a väčšinu z účastníkov zadržala.
Na ďalší deň, 4. januára, sa začalo mobilizovať etnické obyvateľstvo Kazachov, ktorí prišli do Alma-Aty z vidieckych oblastí a usadili sa v okrajových častiach mesta.
K najvýraznejším stretom s políciou prišlo 5. januára, keď protestujúci podpálili radnicu a miestnu pobočku vládnucej strany a neskôr vtrhli i do prezidentskej rezidencie. Tentoraz polícia zasiahla s obuškami, zábleskovými granátmi a slzotvorným plynom. V tú noc prišlo k odvolaniu pôvodnej vlády, medzi nimi Nazarbajeva z postu šéfa bezpečnostných síl. Mnoho ľudí vtedy verilo, že príde k skutočným reformám v štáte.
Čo nasledovalo potom?
Piateho januára bol celý Kazachstan odpojený od internetu. V noci z piateho na šiesteho nám na tri hodiny internet zapli, aby nás informovali o odchode súčasnej vlády a bývalého prezidenta Nazarbajeva a o tom, že v krajine neprišlo k revolúcii, ale k teroristickému útoku organizovanému zahraničnými jednotkami. Tiež nám oznámili, že v Kazachstane začína protiteroristická operácia za pomoci štátov Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) vedených Ruskom a bol vyhlásený výnimočný stav. V tú noc demonštranti obsadili letisko a začali rabovať obchody – najmä obchody so zbraňami.
Od vlády sme dostávali esemesky, že krajina je v boji s teroristami.
Šiesteho januára večer sa stretli ľudia rôznych záujmových skupín. Požadovali zapnutie internetu a odmietnutie „bratskej pomoci“ zo strany Ruska a krajín ODKB. Všetko však už prebiehalo v pokojnej atmosfére a celá akcia začala pripomínať skôr majdan. Ako symbol mieru si okolo ramena previazali biele stužky na znak, že nejde o násilnú demonštráciu či rebéliu, ale o pokojné zhromaždenie. O niekoľko hodín však polícia i toto pokojné zhromaždenie krvavo potlačila a aktivistov vystrieľala.
Od 7. do 10. januára bol v celej krajine opäť vypnutý internet, stopnutá bola aj verejná doprava a nemohli sme vychádzať z domu. Tieto dni boli pre nás najnáročnejšie, boli sme úplne izolovaní od sveta. Mnoho ľudí nemalo zásoby peňazí v hotovosti, platby kartou či mobilom boli znemožnené a nemali si za čo kúpiť základné potraviny. Od vlády sme dostávali esemesky, že krajina je v boji s teroristami.
Na ktorých z týchto protestov ste sa osobne zúčastnili? Ako by ste opísali ich atmosféru?
Zúčastnil som sa na spomienkovom zhromaždení 3. januára. V tom čase bolo vo vzduchu cítiť strach, ľudia nevedeli, čo majú čakať. Polícia obkľúčila centrum mesta a začali sa prvé zásahy proti protestujúcim. Štvrtého a piateho ma tiež volali na protesty, ale účasť na nich som odmietol. Zúčastnil som sa opäť 6. januára. U ľudí vtedy prevládali zmiešané pocity. Jednak radosť z toho, že Nazarbajev bol zbavený moci, jednak hnev voči vojenskej pomoci zo strany ODKB, no v neposlednom rade i nádej na reformy, ktoré povedú k zlepšeniu situácie v krajine.
Keď ste 4. a 5. januára sledovali, ako sa konflikt vyhrocuje a polícia kruto zasahuje, nebáli ste sa na ďalší deň zúčastniť na protestoch opäť?
Keď som sa šiesteho januára znova zapojil do protestov, musím povedať, že som skôr pociťoval hanbu. Mal som výčitky sám pred sebou: Kde som bol piateho? Prečo som pri tomto dôležitom míľniku pre našu krajinu nezaujal jasné stanovisko? Uvedomoval som si, že je dôležité, aby som neostal nestranný, ale jasne sa vyjadril, za akými hodnotami stojím. Chcel som tiež spraviť autentickú fotoreportáž z toho, čo sa udialo. Páčila sa mi tiež iniciatíva vystúpiť proti vojenskej pomoci ODKB.
Vedel som, že by som sa nemohol na seba pozrieť do zrkadla, ak by som nespravil nič a stiahol sa, keď som sa mal postaviť na obranu hodnôt svojho národa.
Uvedomovali ste si, že účasť na protestoch vás môže stáť život? Boli ste pripravený zomrieť za svoju vlasť?
Keď som premýšľal, či vyjsť na ulicu a pridať sa k demonštrácii, zvažoval som aj možné dôsledky – že sa už z protestov nemusím vrátiť domov, môžem sa dostať do rúk polície a nasledujúce roky stráviť vo väzení, že ma toto konanie môže stáť i život. No zároveň som vedel, že by som sa nemohol na seba pozrieť do zrkadla, ak by som nespravil nič a stiahol sa, keď som sa mal postaviť na obranu hodnôt svojho národa. Nezniesol by som ten pocit hanby sám pred sebou. Pravda však je, že smrti som unikol iba o vlások. Keď som 6. januára z protestov odchádzal, v tej chvíli začali niekoľkí aktivisti písať na plagát „My nie sme teroristi“. To bol posledný záber, ktorý som v ten deň stihol spraviť. O pár minút nato do protestujúcich začali strieľať.
Máte informácie, aké záujmové skupiny sa stretli medzi protestujúcimi?
Bola to veľká zmes ľudí predstavujúcich rôzne záujmy. Ľudia, ktorí požadovali zvýšenie miezd, marginalizované skupiny Kazachov z vidieka, mládež zasadzujúca sa za liberálne hodnoty, feministky, blogeri, občianski aktivisti a mnoho ďalších ľudí, ktorí chceli vyjadriť svoju frustráciu z vládnuceho režimu. Na západe to boli najmä obyčajní pracujúci ľudia, ktorí napriek tomu, že svojou namáhavou prácou na ropných poliach „živia“ celú krajinu, poberajú veľmi nízke platy a trú biedu. Všetky peniaze pretekajú cez najväčšie metropoly Alma-Atu a Astanu, ktorým sa vďaka tomu darí veľmi dobre. Medzi protestujúcimi sa objavili i skupiny rebelov či agresorov, ktorých pôvod a motivácie sú však stále predmetom dohadov.
Ľudia jednoducho vyšli na ulicu, no nemali premyslené, ako by chceli ďalej postupovať. Práve na tom z môjho pohľadu tieto protesty najviac zlyhávali.
Čo bolo podľa vás najvýraznejším slabým miestom týchto protestov?
To, čo sa v Kazachstane udialo, by som opísal ako spoločenskú vzburu. Demonštranti obsadili vládne budovy, letisko, rabovali obchody… Ale čo ďalej? Nemali jasný program požiadaviek, ktoré by chceli presadiť. Niektorí predstavitelia opozície sa možno chceli zasadiť za parlamentnú republiku, za práva chudobných či podporu matiek – samoživiteliek, ale tieto požiadavky neboli jasne formulované. Ľudia jednoducho vyšli na ulicu, no nemali premyslené, ako by chceli ďalej postupovať. Napríklad na Ukrajine mali ľudia jasný cieľ – vstup do Európskej únie, v Afganistane – boj proti Talibanu, no v Kazachstane nám takýto jasný spoločný cieľ chýbal. Práve na tom z môjho pohľadu tieto protesty najviac zlyhávali.
Ako o protestoch informovali vaše médiá? Mali ste možnosť dostať sa k objektívnym informáciám, ktoré neskresľovali dianie v prospech štátu?
V Kazachstane vládne silná cenzúra. Všetky správy, ktoré vychádzajú, sú v súlade s názormi vlády. Vďaka internetu sa však v súčasnosti už môžeme dostať aj k objektívnym informáciám. Vláda v Kazachstane navyše vyvinula veľmi rafinovaný spôsob manipulácie obyvateľstva – platí blogerov, ktorí predstavujú opozičný hlas a píšu kriticky na adresu vlády, aby si získali i ľudí z „opozičného tábora“. V skutočnosti sú to však ľudia, ktorých si na tento účel najal štát.
Ako by ste opísali situáciu v súčasnosti?
V krajine vládne stále ešte výnimočný stav, ktorý sa skončí 19. januára (rozhovor vznikol pred týmto dátumom, pozn. red.). V praxi to znamená, že keď sa teraz pôjdem prejsť po ulici, kedykoľvek ma môže zastaviť polícia a požiadať o predloženie mojich osobných dokladov a mobilu. Pokiaľ medzi mojimi fotkami, videami či správami nájdu niečo podozrivé, môžu ma zatknúť.
Už sa vám stalo, že vás zastavila polícia?
Mne ešte nie, ale bol som svedkom toho, ako kontrolovali iných. Nič však nenechávam na náhodu (úsmev) a pred odchodom z domu sa vždy ubezpečím, že v mobile nemám žiadne kompromitujúce zábery, z ktorých by som mohol mať problémy.
Na potlačenie protestov boli do Kazachstanu prizvané vojenské posily z ODKB vedené Ruskom. Vnímate tento krok ako možnú hrozbu na posilnenie vplyvu Ruska v krajine?
Nemyslím si, že ľudia pociťujú strach z prítomnosti ruských jednotiek v krajine. Mnoho ľudí v Kazachstane zažilo Sovietsky zväz, a preto akoby vieme, čo čakať. V oblastiach na severe, kde žije mnoho rusky hovoriaceho obyvateľstva, bola prirodzene obava, že by sa Rusko mohlo pokúsiť o anexiu. No vnímam oveľa väčšie obavy z narastajúceho tlaku na kazašskú menšinu zo strany Číny či terorizmu zo strany radikálnych islamistov.
Pred odchodom z domu sa vždy ubezpečím, že v mobile nemám žiadne kompromitujúce zábery, z ktorých by som mohol mať problémy.
Akú budú mať tieto udalosti dohru? Myslíte si, že protesty budú pokračovať, hoci prezident Tokajev prisľúbil reformy, ktoré by mali viesť k zlepšeniu situácie v krajine?
Nedovolím si predpokladať, čo všetko sa môže v najbližšom období stať. Nevylučujem možnosť ďalších protestov. Najmä ak vezmeme do úvahy, ako klamlivo a zavádzajúco o týchto udalostiach informujú naše masmédiá. O tom, že za všetkým stoja teroristi, o tom, že nikto nebol zabitý či zatknutý. Všetky tieto zavádzajúce informácie ľudí provokujú. No som si takmer istý, že to nebude otázka najbližších mesiacov. Ľudia sú ešte otrasení z toho, čo všetko sa udialo a ako krvavo boli protesty potlačené. Očakávam, že v najbližšom období vláda podnikne nejaké reformy, no skôr iba kozmetické. Nemyslím si, že príde k zásadným zmenám vo fungovaní samotného systému.
Foto: archív A. Dairbekova
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.