Nedávna udalosť v Miloslavove, kde sa obeťou šikany stalo len 11-ročné dievča, otriasla celou spoločnosťou. Mnohí sa pýtali, ako mohla situácia zájsť až tak ďaleko a prečo sa na agresívne vyčíňanie tínedžerov neprišlo skôr.
Okrem nemiestnych komentárov zaplavujúcich sociálne siete a neformálneho protestu však prípad na druhej strane rozprúdil aj niekoľko podnetných diskusií. Jednou z nich bol online webinár aktivistu a pedagóga Juraja Hipša s odborníkmi na šikanu. Prečítajte si ich užitočné rady, ako šikanu rozpoznať, riešiť a ako pomôcť jej obetiam i agresorom.
Čo je šikana a ako ju odlíšiť od bežných detských konfliktov
Rozbroje či vzájomné súperenie medzi deťmi sú prirodzenou súčasťou procesu objavovania a skúšania ich vlastných hraníc. Ak dôjde k ich prekročeniu medzi dvoma rovnocennými jedincami, konflikt je chvíľkový a na jeho konci nastane zmierenie, odpustenie alebo aspoň upokojenie situácie, podľa odborníkov ide o bežnú socializáciu.
Ak sa však problém opakuje a navyše je tam prevaha a úmysel niekomu ublížiť, hovoríme o šikane. Tá sa pritom netýka len fyzického násilia, ktoré je považované skôr za jej konečnú extrémnu podobu. Oveľa častejšími formami, s ktorými sa deti môžu stretnúť, sú napríklad opakované slovné napádanie, posmievanie či úmyselné vylúčenie z kolektívu.
Práve spomínaná opakovanosť konfliktov je pritom podľa niektorých expertov jeden z dôležitých faktorov, ktorý šikanu odlišuje od bežných detských treníc. Podľa Andrey Cox, odborníčky na kyberšikanu, je však pri definovaní takéhoto konania veľmi dôležité prihliadať aj na prežívanie samotného dieťaťa, ktorému je nejakým spôsobom ubližované.
„Dieťa, ktoré sa stane obeťou šikany, nám nemusí dokazovať, ako veľmi trpí. Nejde teda o jej zadefinovanie podľa toho, koľkokrát k nej došlo. Treba brať do úvahy predovšetkým individuálnu dynamiku dieťaťa v kolektíve,“ vysvetľuje.
Častým signálom šikany môže byť aj to, ak sa dieťa škole vyhýba. Vyhovára sa napríklad na chorobu, len aby do školy nemuselo ísť.
Signály, že sa s dieťaťom niečo deje
Na odhalenie šikany u detí môžu poslúžiť rôzne signály. Odborníci radia, aby sa rodičia i učitelia pri deťoch zamerali predovšetkým na zmeny správania. Rodičia si môžu všimnúť prvé znaky už v základných veciach – ako sa dieťa stravuje, spí, hrá, aké má vzťahy s kamarátmi, prípadne ako sa zmenil jeho výkon v škole.
Podľa školskej psychologičky Ani Steinerovej je častým signálom aj to, ak sa dieťa škole vyhýba. Vyhovára sa napríklad na chorobu, len aby do školy nemuselo ísť. V extrémnych prípadoch šikany si môže dieťa pýtať stále viac peňazí, stráca veci, prípadne sa mu rýchlo ničia alebo jednoducho miznú.
V triednom kolektíve môžu byť výstrahou taktiež pretrvávajúce konflikty. Preto je dôležité, aby bol triedny učiteľ na svoje deti vnímavý, aby ich poznal, budoval si s nimi vzťah a zaujímal sa aj o dynamiku medzi nimi. Čokoľvek, čo nebolo u dieťaťa bežné, je podľa učiteľa a koordinátora prevencie šikany Petra Humaya potrebné skúmať, pýtať sa na dôvody a prípadné zmeny aj u kolegov či ostatných detí.
Čo by mal urobiť rodič, ak má podozrenie, že je jeho dieťa šikanované
Dieťa, ktoré sa stalo obeťou šikany, je zranené, a hoci existujú prípady, keď sa deti po takejto skúsenosti rýchlo otriasli a pohli ďalej, mnohé z nich sa o svojom utrpení nerady zdôverujú dospelým.
Dôvodom môže byť napríklad pocit neistoty alebo strach, že by sa zainteresovaním dospelých pre nich situácia mohla ešte viac skomplikovať.
Namiesto unáhleného konania v zápale hnevu bez vedomia svojho dieťaťa preto odborníci rodičom na začiatok odporúčajú zvoliť si radšej bezpečnú komunikáciu.
„Sadnite si s dieťaťom a v prvom rade ho uistite, že budete reagovať pokojne a že chcete situáciu vyriešiť spolu s ním. Zároveň ho ubezpečte, že o každom vašom kroku bude informované. Dieťa musí cítiť predovšetkým dôveru,“ vysvetľuje Andrea Cox.
S deťmi, ktorým chýba bezpečná báza a zdôverujú sa len ťažko, treba podľa psychologičky Ani Steinerovej situáciu prechádzať pomaly. „Zároveň im však treba jasne vysvetliť, že je vašou rodičovskou povinnosťou zakročiť,“ dopĺňa Steinerová.
Mnohí učitelia sú vyťažení, a keď k šikane dôjde mimo vyučovacieho času alebo počas prázdnin, visí nad nimi otáznik, či prípad so svojou slabo vnímanou autoritou majú vôbec riešiť.
Ak dieťa spolupracuje, ďalším krokom by malo byť kontaktovanie triedneho učiteľa dieťaťa. Rodičia by sa mali opýtať na oprávnenosť svojich podozrení a vytvoriť si predstavu o tom, čo sa naozaj deje, aby sa prípadný problém mohol riešiť. V takýchto situáciách môže pomôcť aj oslovenie iných rodičov, ako aj vyhľadanie školského psychológa.
V prípade, že by triedny učiteľ podozrenia rodičov bagatelizoval, je podľa učiteľa Petra Humaya na mieste obrátiť sa na vedenie školy. Ak by rodičia obete neuspeli ani tam, ostáva im podľa Humaya ešte možnosť podať podnet na školskú inšpekciu, ktorá šikanu rieši veľmi promptne.
„To je posledná ustanovizeň. Málokedy sa však stane, že sa na škole neuspeje. Je 95-percentná pravdepodobnosť, že rodičom sa v škole pomôže a šikana sa bude riešiť a liečiť. Určite by preto nebolo vhodné povedať, choďte hneď na inšpekciu,“ dodáva Humay.
Ak šikanovanie medzi žiakmi spozoruje učiteľ, mal by rozhodne zakročiť. Individuálny rozhovor s obeťou, ale aj s agresorom, komunikácia s rodičmi a vedením, oslovenie aj tzv. neutrálnych pravdovravných žiakov na objektívne dokreslenie situácie, to všetko by v závere malo vyústiť do konkrétneho resumé s návrhmi riešení, s ktorými by mali byť vyrozumení všetci zainteresovaní.
Čo ak sa šikanovanie deje mimo školy
Ak k šikane dôjde mimo prostredia školy, ale obeť a prípadne aj agresor sú žiakmi danej školy, podľa Humaya by sa prípadom malo zaoberať vedenie školy. „Dieťa nie je žiakom školy len počas vyučovania. Je ním od 1. septembra a zostáva ním aj počas prázdnin, aj v nočnom čase,“ vysvetľuje učiteľ. Ak by došlo k incidentu počas prázdnin, oznámil by to aj na polícii, ktorá je povinná takýto prípad riešiť.
Aj podľa Ani Steinerovej by sa škola nemala od takýchto prípadov šikany mimo školy dištancovať, v praxi to však podľa jej slov ešte stále nie je všeobecne zažité.
„Mnohí učitelia sú vyťažení, a keď k niečomu takému dôjde mimo vyučovacieho času alebo počas prázdnin, visí nad nimi otáznik, či prípad so svojou slabo vnímanou autoritou majú vôbec riešiť,“ vysvetľuje. Školám by preto podľa jej slov pomohlo, ak by mali nastavenú stratégiu na takéto kritické situácie.
Liečenie jednotlivcov, kolektívu a prevencia
Keď sa šikana na škole odhalí a podarí sa zabrániť jej ďalšiemu šíreniu, nastáva moment individuálnej i kolektívnej liečby, s ktorou by mali súhlasiť nielen deti, ale i rodičia. Triedu by mal učiteľ jasne, ale nie príliš do hĺbky oboznámiť s tým, čo sa stalo. Môže sa opýtať aj na to, ako situáciu deti vnímajú, prípadne aké riešenia navrhujú, a nastaviť si s nimi pravidlá.
Učitelia by sa následne podľa odborníkov mali v triede usilovať dostať naštrbené vzťahy do stavu nula. „Priateľské vzťahy nie sú nutné. Niekedy v tom ako učitelia chybujeme. Myslíme si, že rýchlo vytvoríme kamarátsku atmosféru. Mali by sme sa však pokúšať o neutrálne vzťahy, z ktorých sa môže zrodiť nový začiatok,“ hovorí Andrea Cox.
Dôležité je tiež myslieť na dobrú prevenciu. Tou je podľa psychologičky Steinerovej budovanie triednej komunity, povinné triedne hodiny s kurikulom, komunikácia, spolupráca s rodičmi, ako aj dobre nastavená vízia školy.
Dnes sa už deťom mobilný telefón nedá zakázať. Preto je dôležité, aby sa rodičia, ale aj učitelia a vychovávatelia naučili s deťmi o technológiách a ich bezpečnosti otvorene rozprávať.
Šikanovanie na internete
Ako sme už spomenuli, šikana má rôzne podoby a v dnešnej internetovej dobe je jednou z jej rozšírených foriem kyberšikana.
Podľa väčšiny expertov má kyberšikanovanie v prvom rade do činenia s prenesením vzťahov z reálneho života do online priestoru. Existujú extrémne prípady, keď si agresor vyberie úplne neznámu obeť, ale vo väčšine situácií ide o reálne vzťahy prenesené z off-line sveta.
Podľa Andrey Cox si deti veľa ráz neuvedomujú, že môžu svojím správaním na internete niekomu ublížiť. „V rôznych prieskumoch sme sa stretli s tým, že to, čo dospelí považovali za kyberšikanovanie, deti bagatelizovali. Našou úlohou je ukázať im, že takéto správanie nie je normálne a nemali by sme ho tolerovať,“ vysvetľuje Cox.
Ohováranie na sociálnych sieťach, zverejňovanie nepravdivých obrázkov, ich pozmeňovanie, vytváranie memečiek, vyčleňovanie z online skupiny, zámerne robenie zla druhému dieťaťu počas online hodiny, posielanie rôznych nevhodných správ. Toto všetko podľa Andrey Cox spadá do kyberšikany.
„Existujú dokonca aplikácie, kde si dieťa vytvorí účet a žiada ostatných, aby mu povedali čo najškaredšie veci,“ hovorí odborníčka na kyberšikanu. Oboznámenie sa s telefónom dieťaťa je preto podľa nej rodičovská povinnosť.
Rodičia by si s dieťaťom mali spoločne prejsť technické nastavenia, aplikácie a ak majú potrebu, môžu si nastaviť aj rodičovskú kontrolu. Výbornou príležitosťou na oboznámenie sa s tým, aké aplikácie dieťa využíva a ako telefón vníma, je podľa Andrey Cox obdobie prázdnin, kde je väčší priestor porozprávať sa s ním na túto tému.
„Nechajte to na dieťa, nech vám veci vysvetlí a naučí vás to. Samo povie, o čom daná aplikácia je a na čo sa dá využiť,“ radí Cox. Rodič podľa nej nemôže na 100 percent ovládať celý technický svet. Dnes sa už deťom mobilný telefón nedá zakázať. Preto je dôležité, aby sa rodičia, ale aj učitelia a vychovávatelia naučili s deťmi o technológiách a ich bezpečnosti otvorene rozprávať.
„Musíme s deťmi komunikovať a vysvetliť im, že aj keď urobia chybu, tak to prežijeme,“ dodáva psychologička Steinerová. Napokon skôr ako by sme deťom určovali, koľko času by mali tráviť denne na telefóne, je lepšie, ak si s nimi dohodneme čas a priestor, ktorý strávime spoločne bez technológií.
Ak vás téma zaujala, pozrite si celý záznam webinára.
Ilustračné foto: Pexels
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.