Vo Fínsku už človeka bez domova na ulici nestretnete

V osemdesiatych rokoch malo Fínsko takmer 20 000 ľudí bez domova. V súčasnosti je ich necelých päťtisíc. Len pre porovnanie takýto počet ľudí bez domova nájdeme iba v samotnej Bratislave. Fínsku sa ako jedinej krajine na svete darí dlhodobo posúvať krivku bezdomovectva nadol. Za ich úspechom stojí prístup „Housing first“ (Bývanie ako prvé), založený na presvedčení, že dôstojné bývanie je jedným zo základných ľudských práv a nie výsledok zásluhy. Jedným z prvých priekopníkov tohto prístupu vo Fínsku bola Nadácia Y-foundation. Už viac ako 30 rokov pomáha ľuďom bez domova postaviť sa na vlastné nohy. Viac o tom, ako sa tento model vytváral a ako funguje v praxi, pre nm.sk porozprával generálny riaditeľ nadácie Y-foundation a tvorca prístupu „Housing first“ Juha Kaakinen.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• aká bola situácia vo Fínsku pred implementovaním politiky „Housing first“
• čo robí Fínsko pri uplatňovaní tohto prístupu inak ako ostatné krajiny
• ako dokáže vlastné bývanie dať človeku pocit ľudskej dôstojnosti
• prečo zavedením tohto prístupu napokon každý štát ušetrí

Začnime vaším osobným príbehom. Študovali ste literatúru, filozofiu a sociológiu na univerzite v Helsinkách. Ako ste sa od štúdia humanitných odborov dostali k práci s ľuďmi bez domova?

Už počas štúdia som sa zaujímal o sociálne rozdiely a fenomén chudoby vo svete. Najprv som pracoval na miestnom úrade v Helsinkách, kde som mal na starosti ľudí dlhodobo postihnutých chudobou. Neskôr ma presunuli na oddelenie, kde som bol už špecificky zameraný na riešenie problému bezdomovectva. Nebolo to však preto, že by som bol už vtedy pre túto oblasť taký zapálený, ale preto, že ma ľudia z tohto oddelenia videli hrať futbal a chceli ma do svojho futbalového tímu (smiech). Keď sa obhliadnem späť, veľa vecí v mojom živote bolo výsledkom náhody.

Ako vyzerala starostlivosť o ľudí bez domova v Helsinkách?

V čase, keď som začínal pracovať, sme mali v Helsinkách asi 2000 lôžok pre bezdomovcov. Boli to najmä ubytovne, hostely a rôzne druhy prístreškov. Tie však ani zďaleka nestačili na pokrytie starostlivosti o všetkých ľudí na ulici. Jednoducho nemali dostatok voľných kapacít pre potreby hlavného mesta. Navyše i tie nocľahárne, ktoré mesto spravovalo, boli občas veľmi nedôstojné. Napríklad jedna nocľaháreň bola umiestnená v priestoroch bývalej elektrárne, v ktorej boli ešte stále pôvodné stroje a zariadenia ohradené plotom. Vtedy som pochopil, že to takto ostať nemôže.

Aké konkrétne kroky k riešeniu tejto problematiky mesto podniklo? Ako sa zrodila myšlienka vzniku nadácie Y-foundation?

V osemdesiatych rokoch bolo vo Fínsku takmer 20 000 ľudí bez domova, ktorí poväčšine využívali nocľahárne a provizórne prístrešky. V tom istom čase bola namiesto viacerých ubytovní, z ktorých  mnohé boli v nevyhovujúcich podmienkach pre život, postavená jedna nová, moderná ubytovňa so 40 izbami. V tom čase poskytovala veľmi luxusné podmienky, pretože v každej izbe boli iba dve postele a všetky izby boli vybavené chladničkou. To bolo prvý raz, keď mesto Helsinki postavilo vlastnú ubytovňu, ktorá mala predstavovať dočasné riešenie. Toto dočasné riešenie však napokon trvalo viac ako 20 rokov. Z iniciatívy námestníka starostu a viacerých sociálnych aktivistov sa preto zrodila myšlienka na vytvorenie nadácie, ktorá by túto situáciu pomohla riešiť. V tom istom roku bola založená nadácia Y-foundation (Y pochádza z fínskeho slova „yksin“, čo v preklade znamená „sám“ a odkazuje na poslanie nadácie – zabezpečiť samostatné bývanie pre ľudí v núdzi, pozn. red.). Jej základná idea spočíva v tom, že nadácia chcela postupne skúpiť byty na komerčnom trhu, ktoré by potom prenajímala ľuďom bez domova.

Odkedy ste začali s nadáciou spolupracovať?

S nadáciou Y-foundation spolupracujem prakticky už od jej vzniku, no aktívne som jej súčasťou od roku 2013, keď mi ponúkli prácu riaditeľa. Predtým som viac ako päť rokov viedol úzku skupinu odborníkov, ktorí dostali od štátu mandát realizovať konkrétne reformy na riešenie dlhodobého bezdomovectva vo Fínsku. Výsledkom našej spolupráce bol dokument, ktorý vytváral rámec prístupu „Housing first” a ktorý neskôr implementovala i nadácia Y-foundation. Pri vymýšľaní tohto prístupu sme ani nevedeli, že už bol vyvinutý v Spojených štátoch pod názvom „Pathways to Housing first“.

Z čoho ste vychádzali pri vyvíjaní prístupu „Housing first“ a v čom sa líšil od prístupu, ktorý fungoval v USA?

Našou základnou premisou bolo, že dôstojné bývanie je základným ľudským právom. Ak ľuďom na ulici poskytneme vlastné ubytovanie, budú môcť začať riešiť aj otázku zaradenia sa do pracovného života a postupne sa tak postaviť na vlastné nohy. Fínsky model „Housing First“ má rovnaké základné princípy ako pôvodný model „Pathways“ vyvinutý v Spojených štátoch, ale v praktickej implementácii sú určité rozdiely. Tým hlavným je, že náš model „Housing First“ bol od začiatku súčasťou sociálnej politiky štátu na riešenie problematiky dlhodobého bezdomovectva a nebol realizovaný ako individuálny projekt jednej z organizácií.

Ak ľuďom na ulici poskytneme vlastné ubytovanie, budú môcť začať riešiť aj otázku zaradenia sa do pracovného života a postupne sa tak postaviť na vlastné nohy.

Ako ste sa dostali k nákupu prvých bytov, ktoré ste poskytovali ľuďom bez domova?

Od vtedajšej Fínskej asociácie hracích automatov, ktorá je spravovaná štátom a pod ktorú spadajú všetky druhy hazardu, sme dostávali a stále čerpáme dotácie. Pomocou nich sme boli schopní pokryť polovicu z celkových nákladov na ubytovacie zariadenia. Vďaka tejto pomoci zo strany štátu sme mohli začať realizovať prístup „Housing first“ v nadácii Y-foundation. V súčasnosti spravuje nadácia 18 000 bytov.

Fínska asociácia hracích automatov je vaším hlavným donorom. Ak vezmeme do úvahy, že hazard je možným dôvodom, prečo ľudia končia na ulici, nie je pre vás rozporuplné prijímať peniaze od združenia, ktoré „dopomáha“ ľuďom k bezdomovectvu, a následne tieto peniaze použiť na to, aby ste im pomohli vrátiť sa do normálneho života?

Hazard je vo Fínsku štátnym monopolom, a preto je jednoduchšie ho obmedziť a poskytovať pomoc aj ľuďom so závislosťou od hazardu. Nie je na nás, aby sme rozhodovali o tom, ako štát zhromažďuje peniaze od občanov. Myslím, že je lepšie, aby sa aj peniaze z hazardných hier využívali na dobré účely. A navyše, aká by bola alternatíva? Ak by sme prestali brať tieto dotácie, neprestalo by sa s hraním, ani by sa neznížila závislosť od hazardu. Rovnako by sme mohli povedať, že neprijímame štátne dotácie, ak pochádzajú z daní vyberaných od chudobných ľudí. Bolo by to odvážne a idealistické, no zároveň zbytočné.

Ako je to s výberom ľudí do projektu „Housing first“?

Ide o spoluprácu viacerých strán. V nadácii odkúpime do vlastníctva byty, ktoré potom posunieme ďalej do miestnych a obecných samospráv. Tie následne vyberajú ľudí bez domova, respektíve tých, pri ktorých je najväčšia pravdepodobnosť, že by mohli skončiť na ulici. Takáto spolupráca medzi štátom, neziskovými organizáciami a miestnymi samosprávami je kľúčovým faktorom, vďaka ktorému sa Fínsku dlhodobo tak dobre darí v boji proti bezdomovectvu.

Možnosť samostatného bývania je výborným odrazovým mostíkom. Veľa ráz je však potrebná i dlhodobejšia pomoc. Ako vyzerá váš kontakt s ľuďmi, ktorí dostanú nový domov?

Je to veľmi individuálne. Niektorí sa veľmi dobre adaptujú a našu pomoc prakticky už vôbec nepotrebujú. Ak však niekto našu pomoc potrebuje, vždy môže využiť podporu jedného z našich sociálnych pracovníkov. Sú i prípady, keď ľuďom dlhšie trvá postaviť sa na vlastné nohy. Pre nich je tu možnosť využiť bývanie v spoločných nájomných domoch, kde sú ubytovaní aj naši sociálni pracovníci.

Čo v prípade, ak niekto nie je schopný splácať nájomné za byt?

Pre všetkých ľudí, ktorí sa dostanú k vlastnému bývaniu v rámci konceptu „Housing first“, platia tie isté práva a povinnosti ako pre všetkých ostatných ľudí. K tomu patrí i nárok na sociálnu podporu zo strany štátu, ak si niekto nemôže dovoliť splácať nájomné. V takýchto prípadoch štát poskytuje podporu až do výšky 80 percent z ceny nájmu. Okrem toho je tu i podpora viacerých neziskových organizácií, ktoré pomáhajú týmto ľuďom s hľadaním práce. Rovnako ponúkame možnosť zamestnať sa v našej nadácii.

Spolupráca medzi štátom, neziskovými organizáciami a miestnymi samosprávami je kľúčovým faktorom, vďaka ktorému sa Fínsku dlhodobo tak dobre darí v boji proti bezdomovectvu.

Mnohí ľudia na ulici trpia rôznymi druhmi závislostí. Ako postupujete v takýchto prípadoch?

Veľmi záleží na tom, o akú vážnu závislosť ide. Z mojej skúsenosti sa závislosť zhoršuje každým ďalším rokom stráveným na ulici. V takýchto prípadoch sa ako najefektívnejší spôsob pomoci javí spoločné bývanie za prítomnosti našich sociálnych pracovníkov. Niekedy sme však svedkami i toho, aký veľký zlom nastane v živote človeka, keď dostane kľúče od svojho vlastného bytu. Možnosť dôstojného bývania mu dáva pocit ľudskej dôstojnosti a je schopný spraviť všetko pre to, aby si bývanie udržal. Nikdy by sme nemali predpovedať niekoho budúcnosť na základe jeho správania v minulosti. Veľa ráz sme boli svedkami skutočných zázrakov v životoch ľudí potom, čo mali možnosť vlastného bývania. Samozrejme, nie všetky prípady sa končia takýmto „happy endom“.

V jednom z vašich vyjadrení ste spomenuli, že implementovanie „Housing first“ je pre štát dlhodobo lacnejšia alternatíva, ako nechávať ľudí na ulici. O čo opierate toto tvrdenie?

Ľudia na ulici vždy predstavujú pre štát vysoké finančné zaťaženie. Je preukázateľné, že bezdomovci využívajú zdravotnú starostlivosť v oveľa väčšej miere ako ostatní ľudia a zároveň sa s nimi spája i vyššia miera trestnej činnosti. Keď si tieto faktory premietneme do čísel, tak sa doposiaľ vo všetkých krajinách ukázalo, že implementovaním prístupu „Housing first“ napokon štát ušetril.

Myslíte si, že prístup „Housing first“ by bol vhodnou alternatívou i pre ostatné štáty? Najmä ak zohľadníme fakt, že mnohé z nich trpia akútnym nedostatkom bytov…

Vo väčšine štátov bol prístup „Housing first“ implementovaný ako samostatný projekt konkrétnej organizácie, a preto je veľmi ťažké vidieť skutočný dosah tohto prístupu na zníženie krivky bezdomovectva. Keď sme tento model vyvíjali, plánovali sme ho hneď od začiatku ako „systémový model“, ktorý je potrebné aplikovať na úrovni štátu. Toto dodnes považujem za najlepšiu cestu na implementovanie tohto prístupu. Samozrejme, v prípade, keď štát nemá dostatok vlastných ubytovacích kapacít, o realizácii „Housing first“ nemôže byť reč. Najprv musíme mať „housing“, aby sme mohli poskytnúť „Housing first“. Ak však hlavnú starostlivosť o ľudí bez domova preberajú prístrešky a nocľahárne, ktoré sa stávajú dlhodobým riešením problematiky bezdomovectva, tento model tu nemá priestor. Toto býva často kritickým bodom, na ktorom stojí a padá jeho realizácia.

Nikdy by sme nemali predpovedať niekoho budúcnosť na základe jeho správania v minulosti. Veľa ráz sme boli svedkami skutočných zázrakov v životoch ľudí potom, čo mali možnosť vlastného bývania.

Mohli by sme teda povedať, že jedinou spoľahlivou cestou na ukončenie bezdomovectva je implementácia „Housing first“ do sociálnej politiky štátu?

Áno. Viacero krajín sa postupne vydáva týmto smerom. Viem o Škótsku a Francúzsku, kde sa „Housing first“ začína riešiť na celonárodnej úrovni. Stále viac štátov sa bude musieť vyrovnať s tým, že prístrešky a nocľahárne nie sú dlhodobo udržateľným riešením takého komplexného problému, akým je bezdomovectvo. V niektorých prípadoch sa dokonca stávajú prekážkou, pretože ľudia bez domova služby prístreškov a nocľahární z rôznych dôvodov nechcú využívať.

Fínsko a celkovo krajiny západnej Európy sú skôr individualistické. Ľudia sú zvyknutí žiť sami. Sú však i krajiny, kde prevláda viac komunitný spôsob života, napríklad multigeneračné domácnosti a podobne. Bol by tento model vhodný aj pre nich?

Základný princíp nášho „Housing first“ sa dá aplikovať v akejkoľvek spoločnosti. Bez ohľadu na kultúrne či historické predpoklady. Jednoducho je to model, ktorý vám poskytne dôstojné bývanie a podporu, ak ju potrebujete. Nehovorí sa, že musíte bývať sami. To je potom už vaša slobodná voľba. Ak chce niekto žiť vo viacgeneračnom dome, je to úplne v poriadku, ak je to jeho slobodné rozhodnutie a ak dôvodom tejto voľby nie je to, že neexistujú iné možnosti.

Minulý rok sa členské štáty EÚ zaviazali ukončiť bezdomovectvo do roku 2030 podpísaním tzv. Lisabonskej deklarácie. Vidíte tento cieľ reálne alebo podľa vás vyznieva až príliš ambiciózne, keď vezmeme do úvahy, že v celej EÚ máme asi 700 000 ľudí bez domova?

Z môjho pohľadu je správne si stanovovať vysoké ciele. Treba si uvedomiť, že bezdomovectvo nie je prírodný zákon, ale problém, ktorý je možné riešiť. Zároveň by však EÚ mohla hrať v boji proti bezdomovectvu väčšiu rolu a vytvárať stratégie na celoeurópskej úrovni. Zatiaľ sme tu takú serióznu debatu na tému ukončenia bezdomovectva nemali. To samotné je už veľký úspech. Nemôžeme však ostať iba pri slovách, nevyhnutné je pretaviť ich do konkrétnych skutkov.

Niekoľko mesiacov vás delí od odchodu do dôchodku. Máte ešte nejaké plány, ktoré by ste chceli uskutočniť? Čo vás motivuje?

Keď vidím ten zápal a ochotu mladých ľudí diskutovať o sociálnych otázkach a možnostiach pomoci ľuďom v núdzi, som veľmi povzbudený. Som si istý, že sa to musí pretaviť do veľmi dobrých projektov, ktorých budeme svedkami v budúcnosti. Pokiaľ budem vládať, chcel by som byť toho súčasťou.