Záchranným kolesom je pre mňa človek, ktorého mám vedľa seba

Sme uprostred Adventu, najmä deti sa nevedia dočkať Vianoc a my dospelí aj chvíle, keď sa opäť budú môcť vrátiť do školy. Zdá sa však, že najbližší mesiac sa tak nestane. Mnohé veci nie sú v našich rukách, niektoré situácie si jednoducho nevolíme. Máme však na výber, ako sa k danej chvíli postavíme. Sama si tieto dni pripomínam, že mi patrí iba prítomný okamih. Môžem sa rozhodnúť, ako ho prežijem.

Práve teraz, keď si každý doma hľadá svoje miesto, kde by sa pripojil do školy či zamestnania, keď na seba narážame v kuchyni a nevieme si ešte zvyknúť na izoláciu, zapaľujeme večer sviece nádeje. Aj my ako mnohé rodiny sa schádzame pri adventnom venci a s vierou prosíme o pokoj pre seba i všetkých ľudí. Hoci uzavretí, nie sme sami, aj keď bez kontaktov, snažíme sa neprerušiť to najdôležitejšie spojenie – načúvať svojmu najhlbšiemu vnútru, hlasu, ktorý nás vedie k vzájomnej pomoci, počúvaniu sa a úprimným a láskyplným vzťahom, aby sme nielen na Štedrý deň vydávali svedectvo o šťastnej rodine.

Školy zavreli, ja som sa však ocitla v každodennej škole vzťahov.

Práve v tejto dobe neistoty sa učím vychádzať zo svojej ulity, viac ako na seba spoliehať sa na Boha. Na mnohé problémy nemám riešenia, nabáda ma to však viac si klásť otázky, ako dávať odpovede. Záchranným kolesom je pre mňa človek, ktorého mám vedľa seba. A teda opäť raz najbližšia rodina, manžel, deti, otec. Slovo, konkrétna služba, osobný záujem, ticho, ktoré vytvorím, aby ten druhý mal priestor vydať zo seba všetko, čo ho teší či trápi. Školy zavreli, ja som sa však ocitla v každodennej škole vzťahov. Vstupujem do nej s pokorou, lebo viem, že okliesnený priestor a nemenné situácie vedia aj na mňa doľahnúť a trpezlivosť sa ľahko vytráca. Máme však šťastie – začať znovu môžeme vždy, za každých okolností, i v lockdowne.

V poslednom čase sa medzi mojimi priateľmi a známymi často skloňuje slovo „starostlivosť“. Stalo sa akýmsi heslom do náročných dní. Schopnosť postarať sa jedni o druhých má v sebe ľudský rozmer, ktorý môže vrátiť našim vzťahom rodinné teplo, záujem a vykoreniť pocit trýznivej samoty či zabudnutia. Vedieť sa postarať o niekoho nás automaticky odpútava od vlastného sebectva a otvára nás stretnutiu s druhým. Kontakt s inou osobou nás obohacuje, ak jeho odlišnosť vnímame ako doplnenie seba. Obeta, ktorú prinášame v podobe ponúknutého času, pomoci či hmotného daru, nadobúda novú dimenziu, ak sa dáme prestúpiť vzájomnosťou. Tá sa rodí práve vo chvíli, keď si uvedomíme, že aj druhý ma obdarúva už len svojím bytím.

Schopnosť postarať sa má v sebe ľudský rozmer, ktorý môže vrátiť našim vzťahom rodinné teplo a vykoreniť pocit trýznivej samoty.

V rodine sme v čase Adventu otvorili svoje skrine, aby sme pretriedili oblečenie i obuv a podelili sa o ne s tými, ktorým chýba. Zo začiatku to bola takmer akási povinnosť, rituál spojený s predvianočným obdobím. Veľa sme sa spolu rozprávali o núdznych, ľuďoch odkázaných na našu lásku, modlili sme sa za nich a postupne sa v našich srdciach niečo pohlo – navonok takmer anonymný skutok sa pretavil na čin, ktorý z nás robí blížnych. Hoci nepoznáme mená konkrétnych ľudí, ktorí budú nosiť naše nohavice či pulóvre, ktorí budú kráčať ulicami mesta v našich topánkach, duchovne a konkrétne sa pre nás stali bratmi a sestrami. Starostlivosť o druhých sa nám vrátila už počas balenia škatúľ s oblečením. Vďaka tomu sme aj v čase izolácie zažili blízkosť s mužmi a ženami, ktorí svojím utrpením vstúpili do našich životov a zmenili ich.