Rodina

Z rodiny opäť dvojica. Čo sa stane, keď deti vyrastú?

Zdroj: Pexels-gary-barnes

Postupne, ako deti dospievajú, musia rodičia podporovať ich samostatnosť. Keď potom odídu z domu, dvojica si potrebuje nájsť novú rovnováhu a naučiť sa využívať novú slobodu.

Fázy rodinného života sa vždy odlišujú. Každá z nich si vyžaduje neustále hľadanie stability a hľadanie nových možností, ako zvládať zmeny. Marianna a Sergio sa pripravujú na odchod syna Giacoma, ktorý čoskoro začne študovať v meste vzdialenom dve hodiny od domu. Giacomo je najmladší z troch detí, jeho ďalší súrodenci už nežijú s rodičmi. Marianna a Sergio sú na jednej strane radi, že Giacomo zažije niečo nové, na druhej strane sa však nedokážu úplne tešiť z rozhodnutia svojho syna. Čo sa deje?

Ak je pravda, že príchod dieťaťa prinesie medzi manželov veľkú zmenu, platí to aj o dospievaní detí. V prvej fáze života sa od rodičov vyžaduje stála pozornosť voči potrebám detí. Intenzívne sa sústredia na to, čo práve dieťa prežíva a neraz sú ostatné potreby, ktoré sa ho priamo netýkajú, odsunuté na druhú koľaj. Rodičia sa obávajú, že nedokážu zvládnuť všetky každodenné povinnosti a robia si starosti, ako sa zžiť s novou skúsenosťou rodičovstva, či už medzi sebou, doma, v pracovnom živote, medzi priateľmi alebo v rodine. Postupne sa však začne vytvárať rovnováha, aj keď sa niekedy môže zdať, že je takmer nedosiahnuteľná. Každodenná realita sa výrazne zmení.

Predtým rodičia sústredili všetko úsilie na dieťa, teraz stoja pred výzvou zorganizovať si život bez neho.

Potom náhle deti začnú rásť. Najprv sa dostaví fáza dospievania, keď sa mladí začínajú vzďaľovať a sami zažívajú prvé skúsenosti ďaleko od starostlivých rodičov. Postupne prejdú do fázy dospelosti, deti sa odsťahujú a začnú žiť samy. Presťahujú sa do iných miest alebo odídu študovať do zahraničia. Rodičia ich sprevádzajú a naďalej podporujú, aj keď z väčšej vzdialenosti. Úloha každého sa v tejto etape mení. Rodičia sa musia snažiť čoraz viac podporovať samostatnosť u dospievajúcich detí. Učia ich nebyť stále závislé od pomoci niekoho iného a dokazujú im, že majú všetky schopnosti a možnosti na to, aby to zvládli aj samy.

Ako deti rastú a stávajú sa z nich dospelí ľudia, začínajú sa čoraz viac vzďaľovať a manželia sa znova ocitnú sami. Ak sa predtým všetko úsilie sústredilo na nového, tretieho člena, ktorý prišiel do rodiny, tak teraz stoja rodičia pred výzvou dokázať si zorganizovať život bez neho. Znova si prechádzajú fázou krízy. Kríza, v tomto prípade, nevyjadruje niečo negatívne, ale je predovšetkým momentom zlomu vo vzťahu k minulosti. Nová skúsenosť, v ktorej vstupujú do hry nové možnosti.

Je to chvíľa, keď manželia zistia, že majú konečne čas pozrieť si s partnerom do očí. Môže sa natískať otázka: „Prečo som stále ešte s ním/s ňou?“ „A teraz, ako budeme tráviť spoločne chvíle?“ „Ešte stále ho ju/milujem?“… Toto je ten čas, keď sa môžu vynoriť staré nevyriešené rany a konflikty medzi partnermi. Deti môžu niekedy napätia medzi manželmi zhoršiť alebo naopak sa môžu stať aj dôležitým nástrojom na ich odstránenie. Ďalšie otázky sa môžu dotýkať rodiča ako osoby. „Ako sa zmení moja úloha otca?“ „Ako sa mám teraz cítiť ešte užitočný?“… Každý z nás, niekto viac, iný menej, môže zažívať rôzne pocity a klásť si nové otázky. Je dôležité pomenovať fázu života, ktorú práve prežívame či už sami alebo vo dvojici. Toto je prvoradé, pretože tak môžeme rozpoznať, prijať a akceptovať niekedy rozporuplné emócie, ktoré práve pociťujeme. Môžeme sa tešiť, že dieťa sa rozhodlo ísť svojou vlastnou cestou, ale zároveň nás to môže aj raniť.

Je dôležité pomenovať fázu života, ktorú práve prežívame či už sami alebo vo dvojici.

Môžeme mať strach ocitnúť sa opäť sami s partnerom. Je dôležité priznať si to, čo cítime, aby nás vlastné vnútorné prežívanie nevystrašilo a aby sme dokázali pochopiť, že to, čo sa deje, je normálne a prirodzené. Treba sa zamerať na to, aby prílišný strach rodiča neovplyvnil život dieťaťa. V niektorých prípadoch sa stáva, že deti majú veľké ťažkosti a nezvládnu sa odlúčiť od svojej rodiny a nájsť si svoju vlastnú cestu práve kvôli rodičom, ktorí nedokážu nechať svoje dieťa odísť. Môže tak vzniknúť akýsi kolotoč vzájomnej závislosti, ktorý často nevedome podporuje túto nehybnú situáciu, ktorá bráni deťom v ich životnej ceste.

Pri vysporiadaní sa s touto fázou rodiny nám môže pomôcť hľadanie nových spôsobov, ako zostať aj naďalej vo vzájomnom vzťahu. Navyše môže byť dôležité znova nájsť nové stimuly aj s partnerom. Začať chodiť na tanečnú, kúpiť si predplatné do divadla a tak ďalej. Znova hľadať energiu a nájsť novú slobodu, ktorá mala počas viacerých rokov inú podobu alebo možno bola viac obmedzovaná. Táto etapa bude veľmi závisieť aj od toho, do akej miery sme sa v predchádzajúcich fázach ako partneri a ako osobnosti od seba vzdialili. Čím viac sme boli schopní uchrániť si osobný priestor, vášne, chvíle vo dvojici, tým ľahšie to opäť nájdeme a oživíme. Rodina sa mení, vzďaľuje sa, ale nikdy neprestane existovať. Zostane hlavné jadro života jednotlivca. Živé jadro, ktoré poskytuje možnosti, vytvára kontakty, ale zároveň umožňuje všetkým rozvíjať sa prostredníctvom vyjadrenia vlastnej jedinečnosti a nájdenia svojej vlastnej cesty.

Zdroj: Città Nuova

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

V boji proti úzkosti pomáha, ak deti zameriame na prítomnosť

Veronika Rendeková

Novorodenca v rodine môže niektoré z detí vnímať ako „votrelca“, hovorí psychologička

Lucie Kotková

Ako hovoriť s deťmi o vojne?

Andrea De Angelis

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies