Príslovia a porekadlá

Naposledy som písal o floskulách a ich (ne)potrebe v ľudskej reči. Dnes mi napadlo podobne sa pozrieť na príslovia a porekadlá.

Oproti floskulám majú značnú výhodu. Svoju prítomnosť v našich konverzáciách si po zásluhe zaslúžili. Používame ich nielen kvôli uchu lahodiacemu zvuku, ale najmä vďaka reflektovaniu životných skúseností. Nedá sa však povedať, že ich využívame v akurátnom množstve. Zväčša sa hýbeme medzi dvomi mantinelmi. Buď ich nepoužívame vôbec – čo náš prejav značne ochudobňuje, alebo skĺzneme po svahu ich nadužívania a razom strácajú zmysel. Ako floskuly.

Tiež si dnes pomôžem niekoľkými prísloviami ako uvádzačmi myšlienok. Aj na to sú dobré. Je to trochu lenivé, ale zároveň aspoň efektné.

Prednedávnom sme sa spoločne s mojím bratom zúčastnili na ultrabehu. Pretekársky itinerár každého z nás predstavoval 80, respektíve 65 kilometrov. Keďže sme príprave nepodriadili všetko, nemohli sme používať túto otrepanú frázu, radšej sme sa museli spoľahnúť na pomaly ďalej zájdeš a ako slovenskí športovci vložiť do pretekov srdiečko.

Pomaly ďalej zájdeš sa ako jediné z týchto troch prísloví či úsloví osvedčilo. Pri ultrabehoch existuje totiž elementárne pravidlo: do kopca sa nebehá. (Má aj rôzne obmeny, ktoré sa podobne ako porekadlá dobre pamätajú, napríklad do kopca môžeš, z kopca musíš, ale ostaňme pri režime základ). Keď máte totiž zabehnúť dokopy 145 kilometrov po kopcoch, skalách a stráviť na trati deň a noc, je veľmi potrebné rozložiť si sily rozumne. A regenerovať už v priebehu cesty.

V tom sú dlhé preteky krásnou parafrázou života samotného. Nejeden človek opisuje svoje každodenné námahy vetou nebežím šprint, bežím maratón. A nedá sa nám to mať za zlé; väčšinou naše životy presne tak vyzerajú.

Každý skúsenejší maratónec vám napríklad v rozprávaní o behu naservíruje otrepanú frázu: preteky sa začínajú po 35. kilometri. Z výroku vyplýva, že aby ste začali naplno bojovať o výsledok, musíte sa na spomínanú vzdialenosť vôbec dostať. Ktovie, koľko kríz si za ten čas bežec prežije. A koľko euforických stavov. Veď o tom je beh. A o tom je aj život.

Hudobné duo Modré hory prednedávnom vydali singel menom Beh všemohúci. Asi je jasné, čo/koho parafrázujú oni. A opäť trafili do čierneho. Preteky v behu sú síce výmyslom nudiacej sa generácie (načo by lovci či zberači behali vo voľnom čase), ale na druhej strane to je veľmi prirodzený pohyb. Pohyb tela. Plynutie času. Má svoj začiatok a koniec. Ak niekde platí, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, tak práve v živote. Možno je ešte lepšie povedať dôjsť do cieľa.

Keď sme si s bratom odovzdávali štafetu na Pezinskej babe niekedy okolo deviatej ráno, vedľa nás si pomyselnú štafetu posúvali aj naše podporné mini-tímy. Predošlých 12 hodín strávili na trati s ním. Desať ďalších budú so mnou. Ich práca bola snáď ešte náročnejšia ako náš beh. Čakať v aute, presúvať sa po kontrolných bodoch, dať nám raz za tri hodiny najesť, ponúknuť suché oblečenie a najmä morálnu podporu.

Keď je beh obrazom života, tímová práca je spôsobom jeho úspešného absolvovania. Svätoplukove prúty, v dvojici sa ľahšie tiahne, v jednote je sila… Vyberte si. Úprimne viem povedať, že bez podpory by som svoju porciu kilometrov nedokončil. Minimálne preto, že som dvakrát zablúdil, a oni ma vždy vrátili na trať, dali mi riadny „šťuchanec“ a vliali energiu do žíl.

Och, áno, znie to nesmierne klišoidne! A zároveň je to všetko pravda. Niekedy práve klišé najlepšie symbolizuje každodenný stereotyp. A ten chceme oživiť. Razom sa však ocitneme v situáciách, keď si hovoríme, že prečo nie je všetko tak, ako bývalo. Veci sa skomplikujú a sami seba sa pýtame, čo vlastne chceme. Kde je harmónia; kde je rovnováha.

Vtedy zvykneme zamudrovať vetou typu čo ťa nezabije, to ťa posilní. Nepočul som väčšiu, a najmä necitlivejšiu hlúposť. Vcíťme sa do kože človeka, ktorý si prechádza stratou blízkeho, vážnym úrazom, je obeťou trestného činu. Naozaj je toto podpora, ktorú potrebuje?

Predstavujem si to nejako takto: pribehnem na občerstvovaciu stanicu s tým, že sa mi roztrhla topánka. Namiesto otázky si v poriadku? a následnej výmeny obuvi počujem čosi ako bráško, super, veď ešte stále chodíš, bež teda ďalej. Ideálne v tom, čo máš na nohách. Veď ťa to ešte nezabilo. Prečo sa o to nepokúšať ďalej, však.

Stavy, ktoré nás ohrozujú, ktoré sa nás snažia usmrtiť, odstraňujeme. Nezvykáme si na ne. Predchádzame im. Preto sa pri nástupe do práce prednáša BOZP školenie a nosia sa prilby, uniformy, ochranné okuliare. Nestačí povedať dávaj pozor alebo bola si nedostatočne oblečená. Neexistuje nič také, ako Božia vôľa nechať sa zabiť. Zabíja hlúposť, neopatrnosť a nevšímavosť. Neurobiť nič pre dobro seba či druhého ide vlastne priamo proti nám.

Keď sa teda niekedy ocitneme v situácii, kde sa nám do úst natíska prázdna fráza, radšej druhému podajme pomocnú ruku. Alebo buďme radšej ticho a len ho vypočujme. Určite to ocení viac. Predsa len – ticho lieči.