„Ponoriť sa“, aby sme objavili synodalitu

Nastúpili sme na cestu synodality. Mnohí z nás sa pýtajú, čo nám týmto slovom chce pápež povedať. Hovorí sa o spoločnom kráčaní, stretnutí, poslaní, počúvaní sa, rozlišovaní. Hlavným protagonistom má byť Duch Svätý, ktorý nás ako jednotlivcov i spoločenstvo povedie, ak budeme vo vzájomnej láske a stredom našich vzťahov bude Ježiš. Ľahko sa to vysloví, ale ťažšie uskutoční. Keď som počúvala slová o pozvaní otvoriť sa duchu synodality, musela som sa pýtať sama seba: „Čo to pre mňa znamená? Ako sa ma táto novinka dotýka?“ Mnohé vo mne zostalo nedopovedané.

Odvtedy prešlo len niekoľko dní a ja som sa z práce vracala domov. Cestou som mala niečo vybaviť. Kým som čakala na spoj, uvedomila som si, že otvorené dvere blízkeho kostola ma pozývajú vstúpiť. Chvíľu som odolávala, v hlave mi vírilo množstvo výhovoriek – doma ma čaká rodina, príprava večere, nevybavený telefonát… Vstúpila som však do ticha. Ponorila som sa do Božej prítomnosti, odstrihla som sa od všetkých nedoriešených vecí, povinností a starostí. Predo mnou sedela žena s dieťaťom. Chlapček, najviac päťročný, si obzeral pomaľovaný strop, sochy, ale svoju mamu nijako nevyrušoval. Otočil sa a pohľady sa nám stretli. Usmiala som sa a zdvihla som ruku na pozdrav. Odkýval mi a úsmev mi opätoval. Potom sa však opäť vrátil k svojmu rozhovoru s Bohom. Chvíľu som uvažovala nad tým, ako asi prebieha ich dialóg. Dieťa v jeho veku iste neodrieka naučené modlitby, ani nie je ustarostené o veci tohto sveta. Iba zotrváva v Božej blízkosti. A počúva. „Kým nebudete ako deti…,“ prebehlo mi mysľou. Jednoduchý, otvorený a radostný. Prešla asi štvrťhodinka, keď sa chlapček s mamou postavili a odchádzali. Išla som tiež a vonku som sa dieťaťu prihovorila. Povedal mi svoje meno a aj ja som sa mu predstavila. „Ďakujem ti, že sme sa mohli stretnúť,“ povedala som svojmu novému kamarátovi. „Dnes som sa od teba veľa naučila.“ Zamávali sme si na pozdrav. Vybrala som sa svojou cestou obohatená o novú skúsenosť. Asi aj toto je znak synodality…

Neodizolujme svoje srdce od zvuku, neopancierujme sa vo svojich istotách. Istoty nás neraz uzatvárajú.

Pápež v istom svojom príhovore hovorí: „Pán sa ponára až na dno našich zranených dejín…“ Byť pokorní, byť si navzájom bratmi, slúžiť. Prechádzala som ulicou a ktosi na mňa zavolal. Obrátila som sa a zbadala som tvár strápeného muža, úbožiaka prosiaceho o peniaze. Vyvolal vo mne súcit, viac ako peniaze potreboval jedlo a blízkosť. Zastavila som sa a ponorila som sa do kontaktu s týmto človekom. Z okraja spoločnosti sa presunul do centra mojej pozornosti. Pár viet, osobný záujem a podaná pomocná ruka vyvolali na jeho zúboženom výraze úsmev. Aj u mňa sa niečo zmenilo – od svojho ja som zostúpila k človeku, ktorý na mňa čakal, ale ktorého som vlastne potrebovala ja. Žeby krôčik na ceste synodality?

Po rokoch som sa opäť vrátila do svojho rodného mesta. Medzičasom sa veľa zmenilo, nanovo poznávam niektoré ulice, miesta a najmä si začínam vytvárať nové vzťahy. Ešte tu nemám svojho lekára, zvykám si v práci i na cestovanie. Pápež nedávno povedal: „Neodizolujme svoje srdce od zvuku, neopancierujme sa vo svojich istotách. Istoty nás neraz uzatvárajú. Počúvajme sa navzájom.“ Práve v tomto období by som však aspoň nejakú tú istotu potrebovala, chýba mi tak trochu pevná pôda pod nohami. Veci sú však tak, ako sú, a azda práve môj pocit byť zavesená len tak vo vzduchu, bez prílišných istôt, mi umožňuje neuzatvárať sa pred inými. Chcela som sa dať ostrihať, no nevedela som kde. Len tak som kráčala, keď mi z bočnej uličky do očí udrel nápis kaderníctvo. Nič veľkolepé, skôr zašité miesto, o ktorom asi vedia len stáli zákazníci. Nájdem staršiu ženu pripravenú zmeniť mi účes. Nepoznáme sa, no nadväzujeme dialóg, ktorý je stále viac otvorený. Je to čas zblíženia, vystúpenie z anonymity. Ponáram sa do príbehu ženy, o ktorej som predtým nič nevedela. Poslúžili sme si navzájom… Lúči sa so mnou so slovami: „Vráťte sa ešte, ste dobrá žena, iste veriaca. Vycítila som to.“ Bol to hádam posun na ceste za synodálnou Cirkvou?