Albino Luciani, ktorý si pápežské meno Ján Pavol I. zvolil na počesť svojich predchodcov, Jána XXIII. a Pavla VI., bude blahorečený. Rozhodol o tom pápež František po uznaní zázraku, ktorý sa stal na jeho príhovor.
Pápež Luciani bude čoskoro blahorečený. Vatikán uznal zázrak, ktorý sa stal na príhovor „pápeža úsmevu“. Ide o uzdravenie jedenásťročného dievčaťa trpiaceho vážnym ochorením. Zázrak sa odohral v Buenos Aires pred desiatimi rokmi: malé dievča, ktoré má dnes už dvadsať rokov, sa za mimoriadnych okolností uzdravilo z veľmi vážnych neurologických problémov. Trpelo ťažkou akútnou zápalovou encefalopatiou, malígnym refraktérnym epileptickým ochorením so septickým šokom. Náhle sa však uzdravilo v situácii, keď už lekári konštatovali, že zomiera. Farár farnosti, ku ktorej nemocnica patrí, prosil o jeho uzdravenie na príhovor Jána Pavla I., ktorého mal vo veľkej úcte. Táto udalosť má v sebe niečo výnimočné – dieťa síce liečili lekári, no zároveň noc pred jeho uzdravením prebiehala reťaz modlitieb za jeho uzdravenie na príhovor pápeža.
Pokora bola ústrednou čnosťou, ktorá sa v jeho živote prejavovala s evanjeliovou jednoduchosťou.
Mnohí si dodnes uchovávajú spomienku na pápeža Lucianiho. Hoci jeho pontifikát trval len 33 dní, hlboko sa zapísal do sŕdc veriacich. Zvolil si meno Ján Pavol I., pretože si chcel pripomenúť svojich dvoch predchodcov, Jána XXIII., ktorý ho vymenoval za biskupa, a Pavla VI., ktorý ho vymenoval za benátskeho patriarchu a kardinála. Tohto muža mnohí milovali pre jeho miernosť a pokoru. Humilitas – tak znelo jeho biskupské motto. Pokora bola ústrednou čnosťou, ktorá sa v jeho živote prejavovala s evanjeliovou jednoduchosťou. Práve táto jednoduchosť, živená hlbokou ľudskosťou, z neho robila výborného komunikátora. Bol prvým pápežom, ktorý vo svojich prejavoch opustil od pluralis maiestatis (majestátny či kráľovský plurál), pričom sa obrátil na veriacich v prvej osobe jednotného čísla. Keď sa stal pápežom, nechcel byť korunovaný, namiesto tiary na hlavu mu položili pálium na plecia.
Ako biskup sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile a v nasledujúcich rokoch sa snažil podporovať uvádzanie jeho záverov do života Cirkvi. Zdôrazňoval, že viac ako zmena štruktúr v Cirkvi je potrebná obnova vnútorného postoja katolíkov. Bol to muž, ktorý vedel počúvať a viesť dialóg. Osobne sa angažoval aj na stretnutiach s biskupmi z rozvojových krajín a myšlienka spolupráce medzi cirkvami ho natoľko nadchýnala, že sám sa v roku 1966 vydal na pastoračnú návštevu Burundi.
Sníval o Cirkvi, ktorá by bola vtelením blahoslavenstiev, o chudobnej Cirkvi blízkej utrpeniu ľudí, ktorá by nebola autoreferenčnou, ale žila by zo svetla odrážajúceho sa z Krista.
Bol pastierom blízkym ľudu, hlásateľom viery, lásky k blížnemu a solidarity, svedkom Božieho milosrdenstva. Sníval o Cirkvi, ktorá by bola vtelením blahoslavenstiev, o chudobnej Cirkvi blízkej utrpeniu ľudí, ktorá by nebola autoreferenčnou, ale žila by zo svetla odrážajúceho sa z Krista, bez svetských víťazstiev. Aké aktuálne je jeho učenie – pozornosť venovaná téme chudoby v južnej časti sveta, túžba po univerzálnom bratstve, ktoré charakterizuje vnímavosť a konkrétna láska k chudobným.
Hoci bol človekom vysokej kultúry, rozhodol sa používať vo svojej pastorácii jednoduchý jazyk, prístupný všetkým, aby sa radostná zvesť evanjelia dostala ku každému mužovi a žene. Hovoria o tom aj štyri generálne audiencie, pri ktorých rozprával o kráse kresťanského života založeného na teologálnych čnostiach viery, nádeje a lásky.
„Všetci muži a ženy sú hladní a smädní po mieri, najmä chudobní, ktorí viac platia a viac trpia nepokojmi a vojnami,“ povedal počas modlitby Anjel Pána 10. septembra 1978 a vyzval všetkých, aby sa modlili za mier na Blízkom východe. Keď prijal viac ako sto zástupcov medzinárodných misií prítomných na inaugurácii jeho pontifikátu, vyjadril želanie, aby si každý národ našiel svoje miesto v „koncerte“ národov a rozvíjal Božie dary v mieri a solidarite s ostatnými. „Rozhodne nemáme zázračné riešenia veľkých svetových problémov,“ povedal. „Môžeme však ponúknuť niečo veľmi vzácne: ducha, ktorý pomáha tieto problémy odhaliť a stavia ich do základnej dimenzie, univerzálnej lásky a otvorenosti voči nadprirodzeným hodnotám, to znamená otvorenosti voči Bohu. Pokúsme sa túto službu vykonávať jednoduchým a zrozumiteľným jazykom.“ Je to cesta, ktorá je aj dnes aktuálna pre Cirkev i pre svet.
Zdroj: Città Nuova
Myšlienky budúceho blahoslaveného môžete spoznať v knihe Veľavážení, ktorú vám ponúkame v našom e-shope.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.