„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8, 28)
Slovo, podľa ktorého budeme žiť tento mesiac, je z listu apoštola Pavla Rimanom. List je dosť obsiahly, s množstvom úvah a poučení. Pavol ho napísal pred svojím odchodom do Ríma v rámci príprav na návštevu komunity, ktorú ešte osobne nepoznal.
Ôsma kapitola sa venuje najmä novému životu podľa Ducha a prísľubu večného života, ktorý očakáva jednotlivcov, národy a celý vesmír.
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“
Každé slovo v tejto vete nesie hlboký význam.
Pavol ohlasuje, že ako kresťania sme predovšetkým poznali Božiu lásku a vieme, že každá ľudská skúsenosť je súčasťou veľkého Božieho plánu spásy.
Pavol hovorí, že všetko slúži na naplnenie tohto plánu: utrpenie, prenasledovania, pády a slabosti, no najmä pôsobenie Ducha Svätého v srdciach ľudí, ktorí ho prijímajú.
Duch dokonca zbiera a berie na seba vzdychy ľudstva a stvorenstva1 a to je zárukou naplnenia Božieho plánu.
Z našej strany je potrebné aktívne odpovedať na túto lásku svojou láskou, zveriť sa v každej potrebe do Otcových rúk a dosvedčovať nádej v nové nebesia a novú zem,2 ktoré pripravuje pre tých, čo mu dôverujú.
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“
Ako teda prijímať v našom každodennom osobnom živote takýto významný návrh?
Chiara Lubichová nám radí: „V prvom rade sa nesmieme nikdy zastaviť pri čisto vonkajškovom, materiálnom a svetskom vnímaní vecí, musíme veriť, že každá udalosť je posolstvom od Boha, ktorým nám vyjadruje svoju lásku. Potom uvidíme, že život, ktorý sa nám môže zdať ako tkanina, z ktorej nevidíme nič iné, len uzlíky a spleť krížom-krážom cez seba poprepletaných nitiek, je v skutočnosti niečím iným, je nádherným vzorom, ktorý Božia láska tká na základe našej viery. Tiež je potrebné odovzdať sa tejto láske s dôverou, úplne, v každom okamihu, v malých aj vo veľkých veciach. Ak sa totiž dokážeme zveriť do jeho lásky za bežných okolností, on nám dá silu zveriť sa mu aj v tých najvážnejších chvíľach, môže to byť veľká skúška, choroba alebo samotný okamih smrti. Nuž, skúsme žiť takto, samozrejme, nie z vypočítavosti, čiže nie preto, aby nám Boh vyjavil svoje zámery, a tak by sme mali útechu od neho. Žime takto len z lásky a uvidíme, že takéto dôverujúce odovzdanie sa je prameňom svetla a bezhraničného pokoja pre nás aj pre mnohých ďalších.“3
Odovzdávajme sa Bohu pri ťažkých rozhodnutiach, podobne ako to spravila O. L. z Guatemaly, ktorá hovorí: „Pracovala som ako kuchárka v domove pre seniorov. Prechádzala som po chodbe a začula som starenku, ako prosí o vodu. Išla som jej teda podať pohár vody, aj keď som pritom riskovala, lebo to bolo porušenie predpisov. Ja totiž nesmiem opustiť kuchyňu. Oči starenky sa rozjasnili. Odpila pol pohára, stisla mi ruku a hovorí: ,Zostaň tu so mnou na desať minút.‘ Vysvetlila som jej, že by som nemala, lebo riskujem prepustenie. No ten pohľad ma presvedčil… Zostala som. Poprosila ma, aby sme sa spolu pomodlili: ,Otče náš…‘ A na záver ešte: ,Zaspievaj niečo, prosím.‘ Prišla mi na um pieseň: ,Nič si so sebou nezoberieme, len lásku…‘ Ostatní spolubývajúci v izbe na nás uprene hľadeli. Pani bola šťastná a hovorí mi: ,Nech ťa Pán žehná, dcéra moja,‘ a krátko nato zomrela. No tak či onak ja som dostala výpoveď, pretože som opustila kuchyňu. Žijem ďaleko od svojej rodiny a oni potrebujú moju podporu, ale ja cítim pokoj a som šťastná: odpovedala som Pánovi a tá pani nemusela najdôležitejší krok vo svojom živote spraviť osamotená.“
1 Porov. Rim 8, 22-27.
2 Porov. Sk 21, 1.
3 Chiara Lubichová, Parola di Vita agosto 1984, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 299.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.