Dlho som rozmýšľal, k čomu je najlepšie prirovnať dôveru. Napadlo mi pár variantov, ale sám to neviem posúdiť. Napíšte teda do komentára pod článok, ktorý sa vám páči najviac. Respektíve, k čomu by ste dôveru prirovnali vy. Aspoň budeme mať autorsko-čitateľskú interakciu.
Ako prvá alternatíva mi napadla kraslica. Viete, čo mám na mysli… Klasické zdobené vajíčko. V našich končinách symbol Veľkej noci. Postup tvorby takej kraslice vôbec nie je jednoduchý. Ako si to pamätám zo svojho detstva, na protiľahlých koncoch vajíčka je potrebné urobiť miniatúrne dierky a zatiaľ čo sa do jednej fúka, cez druhú sa obsah – bielko a žĺtok – dostane von.
Už toto fúkanie je samo osebe delikátna práca, nieto ešte zdobenie! Nad sviečkou nahriaty vosk sa končekom ihly nanáša na povrch a vytvára farebné ozdoby a ornamenty. Viete, čo je najdelikátnejšia záležitosť celého zdobenia? Neprasknúť škrupinku. Môžete byť v ktorejkoľvek fáze zdobenia, mať čerstvo vyfúknuté vajíčko, nanesených pár ťahov alebo dokončovať poslednú ozdobu. Môžete byť dokonca majstrom v zdobení. Ak vyviniete priveľký tlak na škrupinku, praskne. Hoci aj so všetkými ornamentmi.
Dôvera by sa dala tiež prirovnať k streľbe lukom. Najprv sa s ním treba naučiť narábať. Správne ho držať. Mieriť ním. Priložiť šíp. V istom momente môžeme začať napínať tetivu. Tá však má svoj odpor a je to jemné umenie spoznať, kde je hranica medzi akurát a príliš. Ak ju neodhadneme, môžu nastať dve možnosti. Buď sa bojíme vložiť sa do toho a luk napnúť poriadne; šíp nevystrelí vôbec, respektíve slabo. Na druhej strane, ak ideme cez hranu, hrozí škaredé zranenie strelca alebo zničenie samotného luku.
Do tretice môže dôvera pripomínať vlasy. Ja som sa nedávno dal ostrihať; vtedy mi napadlo toto prirovnanie. Je najpriamejšie: dôvera rastie časom, tak ako vlasy. Keď sa ostriháme, vlasy aj tak postupne dorastú do predošlej dĺžky. Alebo aj dlhšie. Vieme ich však vždy pestovať.
Dôvera je najmä o rozhodnutí, nie o krátkodobom vzplanutí.
Neviem sa presne rozhodnúť, ktorá z týchto troch možností je najpriliehavejšia. V jednom smere je dôvera nesmierne krehká – ako kraslica. Hoci ju treba zdobiť a zveľaďovať, v prvom rade ju treba chrániť pred prasknutím. Zároveň je aj o umení pochopenia intenzity. S kým, kde a kedy si koľko dôverovať. Keď je luk menší, bude potrebovať menej sily pri napínaní tetivy ako luky väčšie. V každom prípade každý z nich má svoju fine line, ktorú sa musíme naučiť vnímať.
Nakoniec dôvera si vyžaduje čas. Oveľa ľahšie je ju stratiť, ako získať. Tak ako je ľahšie – a časovo kratšie – si vlasy ostrihať, než ich nechať rásť.
Dôvera je však najmä o rozhodnutí, nie o krátkodobom vzplanutí. Povedal by som, že nemusíme každý jeden vzťah na tomto svete vyšperkovať ako veľkonočné vajíčko. Na začiatok ho stačí nerozbiť. Máme väčšie aj menšie luky. Občas však nemusíme z luku strieľať vôbec. Niekedy treba investovať do vzťahu viac sily, niekedy menej, ale stále tak akurát.
A keď si chcete dôveru získať, prípadne vybudovať, dajte tomu čas. Nezabúdajte, že aj druhá strana má svoje vlastné prirovnania k dôvere.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.