Prišiel k nám pápež. Navštívil Slovensko, stretol sa s mnohými z nás. Neobišiel ani skupiny ľudí na okraji spoločnosti, tak ako je mu to vlastné. Prišiel ako otec medzi svoje deti, ako brat medzi bratov a sestry.
Pri prvej návšteve pápeža Jána Pavla II. na Slovensku som bola malým dievčatkom. Spomínam si na vnútorné nadšenie, dojatie, slávnostnosť okamihov, ktoré som nasávala najmä cez svojich rodičov. V roku 2003, keď tretí raz pápež zavítal na Slovensko, som bola mladou mamou a malej dcérke som sa už ja snažila pretlmočiť vzácne chvíle v blízkosti veľkého muža v bielom odeve.
Dnes sú naše tri deti dospelé či dospievajúce a Svätý Otec tu bol aj pre ne ako pre mnohých mladých. A stále má čo povedať aj mne, matke a manželke, žene, ktorá chce „zostať na ceste“ a „mať vieru plnú súcitu“.
Nie je vždy jednoduché kráčať a popritom neprestať snívať. „Snívanie je jedna vec, mať ilúzie iná,“ povedal pápež mladým na štadióne v Košiciach. Nechcem si tieto dve veci v živote pliesť, ani žiť v provizórnosti, hoci je toľko situácií, v ktorých sa sny môžu zdanlivo rozplývať.
Raz mi mama darovala tričko s nápisom: „Kto má veľké ideály, tvorí históriu.“ Chytila som sa tohto motta a rozhodla sa neuspokojiť s málom. Práve vysoký ideál čistoty, krásy, hrdinstva obety, prijímanej bolesti postavil Svätý Otec František aj pred dnešných mladých, pred každého z nás. Nie je to nedosiahnuteľná méta, nezdolateľná hora, lebo malými, vytrvalými krokmi a neustálym začínaním sa možno dotknúť aj tých najvyšších cieľov. Len sa ich netreba vzdať a upadnúť do dezilúzie. Pápež nám dal aj vzor, Ježiša na kríži. V ňom je obsiahnutá „bezhraničná láska a odvaha dať svoj život až do konca, bez polovičatosti“.
Niet takých okolností, v ktorých by som nebola slobodná milovať a dávať radosť. Nič nemôže diktovať podmienky láske.
Tak ako pred mnohými rokmi aj dnes zazneli slová povzbudenia, ktoré na ceste viery všetci tak veľmi potrebujeme. Osobná účasť na stretnutí s pápežom či sledovanie cez obrazovku bolo aj pre mňa príležitosťou otvoriť sa osobnému stretnutiu s Bohom, počúvať a rozlišovať, k čomu ma dnes pozýva. Neustať, neuspokojiť sa, nehľadať výhovorky a neskrývať sa za všeobecnými vetami vlažného kresťana. „Nemožno sedieť naraz na dvoch stoličkách,“ povedal pápež František v Šaštíne.
Vidím, že niet takých okolností, v ktorých by som nebola slobodná milovať a dávať radosť. Nič nemôže diktovať podmienky láske, tá sa chce zo svojej podstaty iba dávať. „Boli sme stvorení pre väčšiu radosť,“ odkázal mladým Svätý Otec. „Každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho.“
Pridávam sa teda k zástupu mladých a opäť oživujem svoj dávny sen „prinášať radosť, úsmev a bratskú blízkosť“. Pomôžme si na tejto ceste nezastať…
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.