Vývoj dieťaťa v prvých troch rokoch (druhá časť)

V prvej časti sme videli, ako dieťa v prvých tisícich dňoch robí obrovské kroky – prechádza od momentu narodenia, kde všetko celkom záviselo od matky, až dovršuje tri roky, keď už dokáže interpretovať realitu, porozumieť vlastnému telu a v istých aspektoch (stále s ohľadom na svoj rast) začína byť samostatnejšie.

Nemáme teraz priestor na to, aby sme sa venovali každému kroku a úspechu, ktoré dieťa v tomto období dosiahne. Budeme sa však zaoberať aspoň niektorými míľnikmi na ceste jeho vývoja:

• Afektívny vývin
• Strach a obavy dieťaťa
• Otec

Afektívny vývin

Objatie matky, úsmev otca, pritúlenie a pohladenie pred zaspaním či mnohé iné podoby blízkosti sú pre každé dieťa citovou potravou. Vďaka tomu sa cíti dôležité, jedinečné a neopakovateľné. Afektivita sa týka tej sféry človeka, ktorou dokáže vyjadriť svoje emócie a pocity, jednoducho to, čo má vo svojom srdci. Z tohto dôvodu je dôležité, aby dieťa v prvom rade pochopilo svoju vlastnú hodnotu, krásu toho, že prišlo na svet, a to mu následne pomôže pochopiť aj dôležitosť ostatných.

Stručne si prejdime vývojovými fázami tejto etapy:

1. Symbiotický rozmer (0 – 2 mesiace). Až do druhého mesiaca svojho života si dieťa myslí, že tvorí s matkou jeden celok. Ako plod v matkinom tele žilo životom matky a aj po pôrode s ňou dieťa vníma hlboké prepojenie.
2. Prvá sociálna fáza: ten druhý je odlišný. V druhom mesiaci života, keď sa dieťa začne cielene usmievať, je schopné vnímať matku, a teda aj prsník ako „vec odlišnú od seba“. Je to jeho prvý úspech. Dieťa začína skúmať okolité prostredie a tak zachytáva emócie svojich súrodencov, cíti vône, vníma farby a tak ďalej. Je to senzorické bádanie, kde sa zmysly ako hmat, zrak, chuť, čuch a sluch stále viac zdokonaľujú, čo dieťaťu umožňuje prežívať nové skúsenosti.
3. Altruistická emočná schopnosť. Od tretieho roku dieťa začína chápať, že ten druhý existuje, že jeho kamaráti sú iní ako on a že s nimi môže komunikovať. Dieťa tak dospeje k objavu, že ten druhý je nielen odlišný, ale má zároveň aj svoje potreby. Teraz je skutočne pripravené vstúpiť do prvého kolektívu rovesníkov, do materskej školy.

Dôležité je, aby dieťa v prvom rade pochopilo svoju vlastnú hodnotu, krásu toho, že prišlo na svet, a to mu následne pomôže pochopiť aj dôležitosť ostatných.

Zvnútornenie matky (7 – 9 mesiacov). Od siedmeho do deviateho mesiaca dochádza u dieťaťa k významnému emocionálnemu zážitku, pretože si zvnútorňuje matku. To znamená, že si mamu, ako aj všetku jej lásku, spolu s neistotami, nesie vo svojom vnútri. Anglický psychiater a psychológ Bowlby definoval pripútanosť ako „trvalé psychologické prepojenie medzi ľuďmi“. Jeho teória pripútanosti naznačuje, že deti majú vrodenú potrebu vytvoriť si väzbu s matkou alebo s osobou, ktorá sa o ne stará, vyvinutú reakciu, ktorá zvyšuje šance dieťaťa na prežitie. Tieto štúdie o vzťahoch medzi matkou a dieťaťom poukazujú na to, aké je žiaduce, aby matka bola „dobrá“, to znamená čo najviac pokojná. Preto je také dôležité, aby aj štát svojimi zákonmi podporoval toto puto matky s dieťaťom. V skutočnosti je v záujme každého, aby bol vzťah dieťaťa a matky konštruktívny a aby si dieťatko mohlo zvnútorniť matku, ktorá je pokojná a pozorná voči jeho potrebám. Vďaka tejto skúsenosti sa dieťa stáva autonómnym pri skúmaní okolitého sveta (plazí sa po štyroch, vzdiali sa do detskej izby bez toho, aby videlo svoju matku, pretože sa cíti bezpečne a vie, že je pre ňu dôležité).

 

Strach a obavy

Malé deti sú úplne závislé od dospelých a nepoznajú svet ani seba. To všetko im prináša strach, neistotu, ale aj prekvapenie, radosť a krásu. Primárnym strachom dieťaťa je, že ho matka, otec alebo tí, čo sa oňho starajú, opustia. Tiež sa bojí, že opustí „samo seba“. Vezmite si napríklad zaspávanie, kde dieťa musí zavrieť oči a odlúčiť sa od seba. Istotne to musí byť náročný okamih, pretože sa musí oddeliť od sveta, aby vstúpilo do noci. Práve preto má mnoho detí takú obavu z usínania a môže ich premknúť aj strach z toho, že sa neprebudia. Čo teda robia? Vymyslia si istý rituál. Rituálom sú všetky tie malé, vždy rovnaké, opakujúce sa činnosti, ktoré dieťaťu pomáhajú zoznámiť sa so sebou samým, so svetom a s tým, čoho sa bojí. Čítanie rozprávky, modlitba, objatie, pohladenie, bozk na dobrú noc sú veľmi dôležité a pomáhajú dieťaťu zbaviť sa strachu. To je dôvod, prečo mnoho detí chce každý večer počuť ten istý príbeh, prečo ich upokojuje robiť vždy tie isté veci. Deťom sa po týchto rituáloch neraz podarí zaspať. Niektoré deti chcú zaspávať v posteli svojich rodičov, a tí ich potom prenesú do postieľky. Iné deti by najradšej spali celú noc so svojou mamou. Rodičia sa takýchto situácií nemusia obávať a nikdy by to dieťaťu nemali vyčítať. Časom, spravidla do piatich rokov, sa všetko ustáli.

Byť otcom v súčasnosti znamená byť otcom od prvej chvíle, od momentu počatia dieťaťa.

Otec

Spomeňme len stručne niektoré zásadné postoje otca, ktoré dieťa potrebuje čo najskôr zažiť. Otec je veľmi dôležitá postava, a to nielen preto, že má svojmu dieťaťu venovať dostatok času na hru, ale najmä preto, že mu má pomáhať pri postupnom osamostatňovaní sa a vytváraní si vzťahu so svetom. Preto si má otec s dieťaťom budovať blízky vzťah čo najskôr. Otec by sa mal bábätku prihovárať už počas tehotenstva, mal by pohládzať tehotenské bruško svojej manželky, a keď sa dieťatko narodí, aj on by mal k nemu v noci vstávať a prejaviť mu svoju starostlivosť. Takto môže okamžite nadviazať puto s dieťaťom. Na začiatku to preňho nemusí byť jednoduché, ale postupne sa ho naučí poznať a bude vedieť, ako ho upokojiť. Dobré je, ak otec môže byť po návrate z práce k dispozícii svojmu dieťaťu, ak matke nielen uľahčí výchovnú úlohu, ale najmä nadviaže s dieťaťom privilegovaný vzťah. Nie som zástancom názoru, že výlučná starostlivosť o dieťa prislúcha matke. Nie, celkom iste nie. Matka je veľmi dôležitá, ale rovnako aj otec! Byť otcom v súčasnosti znamená byť otcom od prvej chvíle, od momentu počatia dieťaťa.