Vývoj dieťaťa v prvých troch rokoch (prvá časť)

Slovo na úvod

Prvých tisíc dní je pre rast veľmi dôležitých a v tomto období treba byť dôsledný.
Keď sa záhradkár rozhodne vypestovať rastlinu, venuje jej všetku pozornosť a rešpektuje čas, ktorý je potrebný na jej zdravý rast, aby mohla zmocnieť.
Záhradkár sa určite viac stará, keď je sadenica malá, pretože je zraniteľnejšia voči nepriazni počasia a hrozí jej uhynutie.
Podobne je to aj s rozvojom dieťaťa, ktoré od prvých dní života potrebuje špeciálnu a pozornú starostlivosť. Keď potom dieťa vyrastie a bude samostatné, zvládne život samo a dokáže sa postarať aj o iných.

Slávna detská psychoterapeutka Françoise Dolto (1908 – 1988) sa celý život starala o deti a vo svojich knihách často trvala na tom, aby bolo prvých tisíc dní života považovaných za najdôležitejších pre celú existenciu. A to práve pre veľkú jemnosť a vnímavosť dieťaťa, ktoré, ak je o neho dobre postarané, je schopné štruktúrovať zdravé a veľmi konštruktívne rastové procesy.
Vďaka štúdiám neonatológie, vied zameraných na rozvoj a starostlivosť o deti, ktoré urobili veľký pokrok najmä v posledných dvadsiatich rokoch, dokážeme každému dieťaťu zaručiť bezpečný základ starostlivosti a pozornosti. Tieto poznatky treba šíriť medzi všetkých.
Teraz sa budeme zaoberať vývojom dieťaťa v prvých troch rokoch života, pričom stručne poukážeme na najdôležitejšie kroky v rôznych sférach osobnosti.
Staneme sa svedkami toho, ako sa deti rýchlo vyvíjajú a realizujú a v krátkom čase dosahujú úžasné schopnosti a zručnosti v kognitívnej, emocionálnej i sociálnej oblasti.

V tejto prvej časti sa budeme venovať najmä:
• kognitívnemu vývinu
• jazykovému rozvoju
• psychomotorickému vývoju

Táto cesta nás pomaly zavedie do tajov života dieťaťa a verím, že všetkých nás prekvapí vďaka genialite zákonitostí vývoja, ktoré svedčia o láske a veľkosti Boha Stvoriteľa.

Kognitívny vývoj

Môžeme si položiť nasledujúce jednoduché otázky:
Čo je inteligencia človeka? Je merateľná? Má len jeden rozmer?
Kognitívni vedci začali svoj výskum tým, že sa zamerali na hodnotenie inteligencie dospelých. Priekopníkmi v tejto oblasti boli Alfred Binet (1857 – 1911), Federich Skinner (1904 – 1990), Raymond Cattell (1905 – 1998) a David Wechsler (1896 – 1981), ktorí prichádzali s čoraz sofistikovanejšími nástrojmi a hodnotiacimi škálami. Pokiaľ však ide o deti, objavili sa určité ťažkosti. Na jednej strane sú mozgy tých najmenších veľmi plastické a tvárne, na druhej strane chýbali vhodné hodnotiace nástroje.

Inteligencia ide ruka v ruke s celou skúsenosťou dieťaťa.

Navyše samotný koncept inteligencie sa v priebehu času zmenil, a to natoľko, že v dnešnej dobe je inteligencia považovaná za mnohofaktorovú schopnosť, ktorá zahŕňa mnoho „inteligencií“. Nedávno štúdie Thomasa Gordona (1918 – 2002) a Daniela Golemana (1946) ukázali, ako vzťahová a emočná inteligencia predstavuje dôležitý aspekt schopnosti človeka porozumieť a poznať.
Na základe toho je zrejmé, že inteligencia je sumárom mnohých navzájom súvisiacich faktorov.

Inteligencia detí

Keď chceme presne poukázať na skutočného predchodcu konceptu detskej inteligencie, ktorý sa svojimi štúdiami pokúsil udržať pohromade rôzne dimenzie dieťaťa, musíme sa pristaviť pri švajčiarskom psychológovi Jeanovi Piagetovi (1896 – 1980).
Dieťa rastie adaptáciou a neprestajným pnutím, ktoré ho pobáda objavovať nové skúsenosti reality, v ktorej žije.
Piaget tvrdí, že dva procesy, ktoré charakterizujú adaptáciu, sú asimilácia a akomodácia, ktoré sa počas vývoja koordinujú.

Asimilácia a akomodácia sprevádzajú celé kognitívne dozrievanie človeka, ktoré je v mladosti pružné a plastické, a s pribúdajúcim vekom sa stáva strnulejším.
Asimilácia spočíva v začlenení udalosti alebo objektu do už získanej behaviorálnej alebo kognitívnej schémy. V praxi dieťa používa predmet na vykonávanie činnosti, ktorá je už súčasťou jeho motorického repertoáru, alebo dekóduje udalosť na základe prvkov, ktoré sú mu už známe.
Akomodácia spočíva v úprave kognitívnej štruktúry alebo vzoru správania tak, aby dieťa dokázalo prijímať nové predmety alebo udalosti, ktoré boli preňho predtým neznáme.
Prostredníctvom tohto nepretržitého skúmania si dieťa, najmä prostredníctvom tela, začína vytvárať skúsenosti, ktoré sú čoraz viac cielene zamerané. Piagetove štúdie identifikujú rôzne štádiá alebo fázy vývoja.
Inteligencia ide ruka v ruke s celou skúsenosťou dieťaťa. Ono je v podstate až do veku šiestich rokov egocentrické, zamerané na seba, keďže dieťa sa veľmi ťažko dokáže „vcítiť do kože druhého“ a predovšetkým nie je schopné vnímať realitu takú, aká je.
Na pochopenie objektívnej reality je potrebná schopnosť oddeliť realitu od seba, ktorá nám umožňuje zachytiť topologické vzťahy (výška, hĺbka, vzdialenosť, blízkosť) a pochopiť základné pravidlá.
Pre neschopnosť odvrátiť sa od svojho uhla pohľadu sú pre spôsob myslenia a uvažovania dieťaťa charakteristické myšlienky, ktoré v očiach dospelých pôsobia zvláštne a banálne.

„Magickosť“ zmýšľania dieťaťa

V prvých rokoch života si dieťa uvedomuje predmety a ľudí okolo seba, jeho náhodné objavy sa systematizujú a asimilujú tak, že sa zoskupujú do vzorcov činností. Vo veku dvoch rokov si dieťa začína vytvárať teórie o svete okolo seba prostredníctvom finalizmu, animizmu a artefacializmu.
Tieto stratégie myslenia sú v skutočnosti špecifické mentálne operácie, ktoré sú základom predoperačného myslenia.
Pozrime sa na ne cez niektoré príklady:
• Finalizmus – dieťa verí, že sliepka znáša vajíčko, aby ho mohlo zjesť.
• Animizmus spočíva v presvedčení, že všetky objekty sú živé bytosti. Preto slnko napríklad vykonáva vedomý pohyb, aby osvetlilo naše činnosti.
• Artefacializmus sa prejavuje vo forme presvedčenia, že všetko postavil človek vrátane hôr, jazier a riek…
Pre deti je ťažké odtrhnúť sa od vlastného pohľadu. Vo svojom pohľade na svet a veci sú často presvedčené, že ostatní môžu vnímať ich myšlienky a túžby, aj keď ich nevyjadrujú slovne.

Jazykový rozvoj

Bez toho, aby sme zachádzali do rôznych teórií, ktoré sa pokúšajú vysvetliť vývoj jazyka, môžeme stručne povedať, že od utvárania prvých zvukov až po vyskladanie vety je rýchla cesta.
V prvých šiestich mesiacoch je to predovšetkým interakcia postavy matky, ktorá podnecuje dieťa k prvým zámerným zvukom, ako je napríklad džavotanie spočívajúce na opakovaní jednoduchej slabiky, ktorá sa až okolo 11. – 12. mesiaca stáva čoraz komplexnejšou a rozmanitejšou.
Krátko nato sa objaví takzvaná slovná veta: pomocou jediného slova chce dieťa vyjadriť vetu.
Ďalej sa dieťa učí používať rovnaké slovo v rôznych kontextoch (proces zovšeobecnenia): z tohto dôvodu napríklad bude každého muža, ktorého vidí pred sebou, aj toho, ktorého vidí na fotografii, nazývať ocko.
Najmä od druhého roku sa slovná zásoba dieťaťa výrazne obohacuje. Dieťa dokáže obsiahnuť až 40 – 50 nových slov.
Preto sa všetci dospelí, ktorí sa na neho obrátia, musia snažiť používať správne slová a vyslovovať štruktúrované vety bezchybne a zrozumiteľne.
Na to, aby vás dieťa pochopilo, nemusíte „robiť opičky“.
Dôležité je vedieť, že dospelý predstavuje pre dieťa vzor, vďaka ktorému sa dieťa učí a identifikuje sa s ním.

Na to, aby vás dieťa pochopilo, nemusíte „robiť opičky“. Dospelý predstavuje pre dieťa vzor, s ktorým sa ono identifikuje.

Psychomotorický vývoj

Telo je pre každé dieťa základňou poznávania sveta.
Dieťa musí vidieť, dotýkať sa, zažiť, cítiť, vnímať cez vône… Musí uviesť do pohybu všetky zmyslové orgány, ktoré sú otvorenými dverami, a cez ne poznáva seba aj svet.
Práve vďaka zmyslovým zážitkom dieťa pomaly spoznáva svoje vlastné telo a potom aj seba.
Ak je telo matky na začiatku pokračovaním jeho vlastného tela, okolo druhého mesiaca dieťa začne vnímať seba odlišne od matky. Nastúpi zámerný úsmev, ktorý je reakciou na matkin úsmev. Vďaka hre a senzorickému experimentovaniu sa dieťa približne v 11. mesiaci cíti úplne odlíšené od matky a začína chápať, že má svoje vlastné telo.
Aj keď dieťa ešte nie je harmonické vo všetkých svojich aspektoch, používa telo na vyjadrenie sa. Aj vďaka návšteve materskej školy má možnosť porozumieť významu rôznych častí tela, až kým nepochopí, že tvoria navzájom jednotu.
Výsledkom tohto poznania je objav, že „telo som ja“.
Vhodná telesná a dobre štruktúrovaná psychomotorická výchova prispejú u dieťaťa k zdravému vnímaniu seba a iných.