Priateľstvá, ktoré našli niečo spoločné aj napriek rozdielnosti

Mať po boku dobrého priateľa, ktorý nám vo všetkom rozumie, je pri nás vždy, keď to potrebujeme, ktorý sa s nami dokáže radovať i smútiť, a s ktorým sa väčšinou vo všetkom zhodneme, je vzácny dar.

Mať však za priateľa niekoho s inými názormi, kultúrou, prípadne inými hodnotami či dokonca odlišným vierovyznaním môže byť ešte o čosi obohacujúcejšie. Takéto priateľstvo nám totiž môže pomôcť prekračovať vlastné horizonty, ostať bdelými a neutopiť sa vo vlastných ilúziách o svete. Prečítajte si o takýchto vzácnych priateľstvách z nedávnej minulosti, pre ktoré sa ani vzájomné rozdiely nestali prekážkou a napokon priniesli veľa dobra aj pre svoje okolie.

Priateľstvo, ktoré zblížilo kresťanov a židov

Lolek a Jurek, tak prezývali v detstve malého Karola Wojtylu a jeho priateľa Jerzyho, právnikovho syna pochádzajúceho zo židovskej rodiny. Študovali spolu na základnej škole, radi spolu hrávali futbal v uliciach Wadovíc, chodili na lyžovačky a turistiky, pravidelne sa navštevovali a často spolu písali domáce úlohy. Zatiaľ čo Jurek pomáhal Lolekovi s matematikou, malý Karol Wojtyla na odvetu vysvetľoval Jerzymu a učil ho latinské texty.

Jedným zo silných zážitkov, ktorý sa mladému Jerzymu vryl do pamäti, bol moment, keď sa mu úspešne podarilo spraviť záverečné skúšky na strednej škole. Od radosti utekal do miestneho kostola, kde vedel, že svojho priateľa nájde. Vtedy jeden z farníkov spoznal židovského chlapca a spýtal sa ho, prečo prišiel. Keď mladý Wojtyla počul nepríjemnú poznámku muža, odpovedal: „A nie sme my všetci Božie deti?“

Priateľstvo Karola a Jerzyho si od toho času prešlo mnohými skúškami. Tou najväčšou bola jednoznačne druhá svetová vojna, počas ktorej dobrí priatelia na dlhý čas stratili medzi sebou kontakt. Jerzy Kluger prišiel o veľkú časť svojej rodiny počas holokaustu a sám prežil istý čas v pracovnom tábore v sovietskom Rusku. Neskôr sa pripojil k poľskej armáde a bojoval so spojencami v Egypte i v Taliansku. Keďže sa po vojne nemal ku komu do Poľska vrátiť, presťahoval sa najprv do Anglicka a neskôr do Ríma, kde začal podnikať.

K opätovnému stretnutiu došlo počas Druhého vatikánskeho koncilu, keď Karol Wojtyla (v tom čase už ako krakovský arcibiskup) pricestoval do Ríma. Priateľstvo medzi Karolom a Jerzym sa opäť obnovilo a po zvyšok života ostali v blízkom kontakte. Dokonca, na prekvapenie mnohých, bola Wojtylova prvá osobná pápežská audiencia venovaná práve Jerzymu a jeho rodine.

Priateľstvo medzi vtedajšou hlavou Katolíckej cirkvi a židovským inžinierom nebolo len ich súkromnou záležitosťou. Ich dlhé a otvorené rozhovory o židovsko-kresťanských otázkach mali veľký vplyv aj na samotný Wojtylov pontifikát.

Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý navštívil židovskú synagógu, ako aj koncentračný tábor v Osvienčime a vydal oficiálny „akt pokánia“ za to, že Katolícka cirkev neurobila viac pre zastavenie holokaustu. Jeho priateľstvo z Jerzym Kuglerom zohralo kľúčovú úlohu aj v diplomatickom úsilí o uznanie Izraela ako autonómneho štátu, ku ktorému zo strany Vatikánu došlo v roku 1993.

Duchovné bratstvo trapistického mnícha a dalajlámu

Thomas Merton, známy trapistický mních, spisovateľ, teológ a mystik 20. storočia, ktorý pôsobil v USA, sa počas svojho pestrého života venoval mnohým témam od občianskych práv, sociálnej spravodlivosti či ekumenizmu. Jeho obľúbenou témou bol aj medzináboženský dialóg.

Nie raz sa preto vo svojich esejach a spisoch snažil človeku západnej kultúry priblížiť a vysvetliť duchovné a filozofické základy väčšinou východných náboženstiev (ako zen budhizmu, hinduizmu či konfucianizmu), ktoré boli podľa neho často zle pochopené a dezinterpretované a v ktorých on sám nachádzal veľké bohatstvo a mnoho podobného práve s kresťanským mysticizmom.

Práve jeho úsilie o hľadanie spoločného s inými svetovými náboženstvami bolo to, čo ho poháňalo k tomu, aby sa zúčastňoval na mnohých medzinárodných konferenciách a diskusiách s predstaviteľmi týchto náboženstiev a filozofií. V roku 1968 (tesne pred svojou náhlou smrťou) navštívil taktiež Indiu, kde sa stretol i s predstaviteľom tibetského budhizmu a hlavou Tibetu dalajlámom.

Hoci sa tieto dve osobnosti stretli počas ôsmich dní len trikrát, ich stretnutia boli vždy poznačené dlhými rozhovormi v bratskom duchu. Po poslednom takomto stretnutí dokonca T. Merton povedal: „Bol to veľmi príjemný a srdečný rozhovor, na konci ktorého som pocítil, že sme sa stali veľmi dobrými priateľmi. K dalajlámovi ako človeku cítim veľký rešpekt a náklonnosť a verím tiež, že je medzi nami skutočné duchovné puto.“

Tento pocit bol určite vzájomný, keďže dalajláma neskôr vo svojej autobiografii (Sloboda v exile) opísal Mertonovu návštevu ako jednu z najšťastnejších spomienok tých čias a nezabudol tiež poznamenať, že to bol práve Merton, kto mu predstavil skutočný význam slova „kresťan“.

Ich duchovné bratstvo potvrdil o niekoľko rokov neskôr aj priamo pri návšteve kláštora Getsemany, v ktorom Merton dlhé roky pôsobil. „Vždy som sa považoval za budhistického brata Thomasa Mertona, obdivoval som ho i jeho životný štýl a verím, že stretnutie s ním bude mať na mňa vplyv až do môjho posledného dychu,” vyznal sa dalajláma.

Keď sa v USA začiatkom 21. storočia začali čoraz častejšie objavovať kritické hlasy proti Mertonovi a pochybnosti o tom, či bol dostatočne dobrý a verný katolík, prezradil jeho tibetský priateľ niečo viac z ich stretnutí z roku 1968, kde zároveň vyzdvihol Mertonovu túžbu zostať kresťanstvu dokonale verný.

„Prvé stretnutie s Mertonom mi otvorilo oči. Vtedy mi povedal, že dokáže byť úplne verný kresťanstvu, ale zároveň sa do hĺbky poučiť z iných náboženstiev, ako je napríklad budhizmus. Hlavným bodom našej diskusie bola otázka súcitu, ktorá je ústredným posolstvom tak kresťanstva, ako aj budhizmu. Tento súcit, ktorý sme s Mertonom pozorovali v našich náboženstvách, mi pripadá ako silná zjednocujúca niť medzi všetkými hlavnými vierami.“

Priateľmi vďaka literatúre

Anglický spisovateľ C. S. Lewis vo svojej autobiografii Zaskočený radosťou: Formovanie raného obdobia môjho života napísal, že jeho priateľstvo s J. R. R. Tolkienom znamenalo zrútenie dvoch predsudkov. „Pri prvom príchode na svet som bol varovaný, aby som nikdy neveril pápežencovi a pri prvom príchode na anglickú fakultu‚ aby som nikdy neveril filológovi. Tolkien predstavoval oboje.“

Priateľstvo Lewisa a Tolkiena postavené zo začiatku na literatúre nebolo náhodné. Bez vytrvalého povzbudzovania svojho priateľa by Tolkien, ako sám priznal, nikdy nedokončil Pána prsteňov. Lewisovu cestu ku kresťanstvu zasa viedla a do veľkej miery inšpirovala Tolkienova katolícka viera.

Títo nadaní spisovatelia sa stretli v Oxforde 11. mája 1926. Ich prvé stretnutie bolo však trochu kontroverzné. Tolkien považoval štúdium jazyka – jeho disciplíny – za nadradené štúdiu literatúry. O literatúre rád žartoval a považoval ju za zábavu pre mužov medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Možno aj to bol dôvod, prečo si toho dňa Lewis do svojho denníka poznačil o Tolkienovi toto: „Nie je na ňom nič škodlivé. Postačia mu jedna alebo dve facky.“

Ich priateľstvo sa však čoskoro začalo rozvíjať. Pondelkové rána patrili ich konverzáciám pri dobrom alkohole. Lewis vo svojich listoch neskôr napísal: „Toto je jedna z najpríjemnejších chvíľ v týždni. Niekedy hovoríme o politike anglickej školy, niekedy kritizujeme básne toho druhého, inokedy sa zhovárame o teológii alebo stave národa a len zriedka vyletíme vyššie, než sú oplzlosti a  slovné hračky.“

Ich priateľstvo sa po čase dokonca rozšírilo na skupinu spisovateľov, známych ako Inklingovia, ktorí viedli diskusie o svojej práci. Lewis už vtedy o tejto spoločnosti uvažoval takto: „Je nejaké potešenie na zemi také dobré ako kruh kresťanských priateľov pri dobrom ohni?“

Počas stretnutí čítal okrem iného zo svojho diela Rady skúseného diabla a Tolkien z Pána prsteňov. Tolkien našiel v Lewisovi vďačného poslucháča jeho pribúdajúcich príbehov a básní o Stredozemi. Lewis rovnako musel oceniť Tolkiena, ktorého názory na mýtus, príbeh a predstavivosť mu pomohli nakoniec uveriť v existenciu Boha. Pre Tolkiena a Lewisa bola teda kresťanská viera skôr plodná než obmedzujúca.

V Lewisovom prípade však samotná cesta k Bohu nebola jednoduchá. Bol to spočiatku zvedavý neveriaci človek, ktorý sa dostal ku knihe Večný človek od Chestertona, kde po prvý raz uvidel kresťanský náčrt histórie tak, ako mu to dávalo zmysel.

Krátko nato, mesiac pred prvým stretnutím s Tolkienom, sedel oproti Chestertonovi v Oxforde „najtvrdší zo všetkých ateistov“, ako o sebe hovoril, a poznamenal, že dôkazy o historickosti evanjelií boli skutočne prekvapivo dobré. Lewis dospel k záveru, že ak by on ako najväčší cynik z cynikov stratil istotu, nemal by sa kam obrátiť, a tak sa rozhodol unikať.

Z úniku sa však čoskoro stala cesta. V nasledujúcich rokoch po začiatku jeho priateľstva s Tolkienom si Lewis spomenul na momenty, keď noc čo noc sedával sám vo svojej pracovni a kedykoľvek sa jeho myseľ čo i len na sekundu odpútala od práce, cítil neutíchajúci prístup Toho, ktorého vážne netúžil stretnúť. „To, čoho som sa veľmi obával, ma konečne postihlo. V trojičnom období v roku 1929 som sa poddal a pripustil som, že Boh je, pokľakol som a modlil sa: možno v tú noc najskľúčenejší a najneochotnejší konvertita v celom Anglicku,“ poznamenal neskôr Lewis.