Pre pandémiu mnohí z nás zostali na dlhý čas uzavretí medzi múrmi vlastnej domácnosti. Núdzová situácia podkopala jeden zo základných aspektov života: vzťah. Ako zdôrazňuje psychológia, sociálne vzťahy sú pre naše duševné zdravie zásadné a sú tiež pôvodom identity, ktorá sa formuje v každom z nás vďaka skúsenostiam, ktoré prežívame.
Z poznatkov neurológie vieme, že vzťahy hrajú úlohu dokonca aj pri formovaní mozgu. Vo svojej knihe La mente realzionale (Vzťahová myseľ) to podrobne vysvetľuje Daniel Siegel. Zrejmé preto je, že dlhodobé vylúčenie zo spoločenského života negatívne ovplyvnilo naše prežívanie a kvalitu nášho života.
Dejiny klinickej psychológie sa vyznačujú postupným dôrazom kladeným na úlohu medziľudských vzťahov pri formovaní jednotlivca a štúdiami o škodlivých účinkoch, ktoré môžu mať nefunkčné vzťahy: neexistuje orientácia, ktorá by dnes nepriznala dôležitosť vplyvu iných ľudí na náš spôsob existencie vo svete.
Neurovedecký prístup zachádza až tak ďaleko, že tvrdí, že iba vo vzťahoch môže mozog vydať zo seba maximum (a my s ním). Podľa S. W. Porgesa, keď človek nie je v spojení s inými ľuďmi, nemá sa dobre. Podľa jeho štúdií musí človek žiť v „bezpečných“ sociálnych kontextoch, inak nemá prístup k svojim vyšším mozgovým funkciám.
Keď človek nie je v spojení s inými ľuďmi, nemá sa dobre.
Keď organizmus vníma, že sociálny kontext je neistý, robí mu problém vytvárať vzťahy s ľuďmi a mozog nie je schopný aktivovať spojenia medzi archaickými a vyvinutými funkciami. Ak však človek pociťuje uznanie a prijatie za to, kým je, dokáže najlepšie využiť svoj potenciál.
To znamená, že ak by sme boli schopní budovať vzťahy, v ktorých sú si ľudia navzájom zdrojom istoty, bolo by možné pracovať pre spoločné dobro, ale tiež prejaviť všetku svoju kreativitu. Pokiaľ sa však uzavrieme do ľahostajnosti a podozrievania, prídeme o zdravie a kvalitný život.
Toto riziko hrozí aj teraz, keď sa môžeme obávať kohokoľvek, s kým sa stretneme, pretože by mohol byť nositeľom infekcie. V skutočnosti však v tejto nedôvere žijeme už nejaký čas, čo je dané individualistickou kultúrou, ktorá nás podnecuje, aby sme nemysleli na iných, ale len na samých seba, a učí nás nikomu skutočne neveriť.
Zrkadlové neuróny nám umožňujú porozumieť zámerom a emóciám, ktoré sú základom konania človeka, ktorého pozorujeme.
Čo je teda potrebné pre zdravý vzťah, v ktorom je sebectvo nahradené vedomým rozhodnutím snažiť sa o vzájomnosť?
Verím, že odpoveď môžu priniesť ďalšie neurologické štúdie, ktoré sa začali objavením zrkadlových neurónov v deväťdesiatych rokoch skupinou vedcov z univerzity v Parme. Podľa týchto štúdií sa to, čo sa deje v intersubjektívnych vzťahoch, odvíja od vrodenej schopnosti vytvoriť priestor sústredený na my, to znamená spoločný priestor, v ktorom sa formuje bytie s druhým.
Zrkadlové neuróny nám umožňujú porozumieť zámerom a emóciám, ktoré sú základom konania človeka, ktorého pozorujeme. Podľa Vittoria Galleseho dochádza k stelesnenej simulácii: náš mozog prežíva (simuluje) to, čo ten druhý robí alebo prežíva, a tak mu dokáže porozumieť. Akoby sme robili určitú činnosť alebo prežívali isté emócie.
Týmto spôsobom nám zrkadlové neuróny umožňujú naladiť sa na okolie. Táto schopnosť je základným aspektom blaha človeka. Ten je zo svojej podstaty otvorený voči iným osobám a v istom zmysle, vďaka mnohým oblastiam zameraným na spoločné my, ktoré môže podnietiť, sa potrebuje s nimi spájať.
Tým, že existuje priestor spoločného my, sa na neurálnej úrovni vytvára zmysel pre komunitu a umožňuje vzájomnosť, pretože dáva ľuďom vzájomný pocit úzkeho spojenia. Keď vďaka stelesnenej simulácii „cítim na svojej koži“ to, čo prežíva iný, ľahšie môžem precítiť, že daná osoba „patrí ku mne“ a je niekým, kto je ako ja (Ján Pavol II., Novo millennio ineunte, 43).
Prostredníctvom tohto mechanizmu, ktorý psychológia definuje ako empatiu, je jednoduchšie „starať sa o druhého“, predstavovať si jeho potreby a túžby a milovať ich tak, ako by som chcel byť milovaný ja. Tento spôsob fungovania mozgu zároveň uľahčuje snažiť sa o vzájomnosť. Keď človek predo mnou koná skutky, ktorých zámery vnímam ako priateľské a dobrosrdečné, môžem sa ľahšie rozhodnúť opätovať mu jeho gestá (hoci zakaždým, keď sa rozhodneme otvoriť sa druhému, riskujeme, že nám náš postoj neopätuje a zažijeme sklamanie).
Keď „cítim na svojej koži“ to, čo prežíva iný, ľahšie môžem precítiť, že daná osoba „patrí ku mne“ a je niekým, kto je ako ja.
Podľa toho, čo hovorí neuroveda – ktorá potvrdzuje nielen poznatky z oblasti psychológie, ale je zároveň dôkazom toho, čo na teoretickej úrovni prináša filozofia a čo je vyjadrené aj v mnohých náboženstvách v takzvanom „zlatom pravidle“ –, sme stvorení pre život vo vzájomných vzťahoch (sú pre nás tie „najbezpečnejšie“).
Zrejmé je, že nie hneď a nie v každom kontexte možno vytvoriť vzťahy tohto typu: vzťahy sú často poznačené nedôverou, sebectvom alebo dokonca násilím.
Závisí to od vzťahového a kultúrneho zázemia, v ktorom vyrastáme alebo žijeme, pretože ono usmerňuje tvorbu našich neurónových obvodov a v dôsledku toho aj naše rozhodnutia. Keďže nám zrkadlové neuróny môžu pomôcť empaticky vstúpiť do skúseností iných, potom je na každom z nás, aby sme sa rozhodli, ktorým smerom túto silu porozumenia nasmerovať. Dá sa využiť na pomoc ľuďom v našom okolí, alebo môžeme zneužiť ich krehkosť.
Ako potom dať správny smer tomuto nášmu rozhodnutiu? Podporovaním kultúry vzájomnosti a výchovy k spoločnému dobru, vďaka čomu budeme schopní nanovo objaviť krásu vzťahov úprimnej pozornosti voči druhému a zo srdca a mysle nám vytryskne túžba po vzájomnej dobroprajnosti.
Zdroj: Psychology and Communion/psy-com.org
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.